OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Hneď po návrate do Anglicka sa Eduard rozhodol posilniť puto medzi kráľom a jeho poddanými zistením, akým spôsobom pracujú, prípadne zneužívajú svoje postavenie kráľovskí a miestni úradníci. Preto po kráľovstve vyslal špeciálnych komisárov, ktorí zhromaždené informácie o činnosti vybraných orgánov zaznamenávali do Hundred Rolls. Eduard výsledky ich zistení prezentoval na zasadnutí parlamentu vo Westminsteri v roku 1275 a podnikol hneď prvé kroky na nápravu. Kráľ pri správe krajiny aktívne využíval parlament a svoje návrhy a predstavy o vláde dosiahol vydávaním sérií štatútov, ktorými upravil napríklad pozemkové vlastníctvo, verejný poriadok alebo platenie dlhov. Poddaní mali možnosť sa so svojimi sťažnosťami vo forme petícii obrátiť na parlament, ktorý potom pridelil riešenie konkrétnej kauzy kráľovskej rade alebo špeciálne na to určenej komisii. V období rokov 1275 – 1286 anglický parlament zasadal pravidelne v dvojročných intervaloch. To do istej miery uľahčilo Eduardovi spoluprácu s parlamentom aj v otázke financií, keďže časté vedenie vojen bolo jednou z konštánt jeho vlády a na to potreboval veľa peňazí. Okrem pôžičiek bankárov z Apeninského polostrova si Eduard nechal parlamentom odsúhlasiť špeciálne clo na vývoz vlny a kože.
Rodinné spory princa z Walesu Llywelyna s jeho bratmi poskytli anglickému kráľovi zámienku na obnovenie vojenského ťaženia. V lete 1276 Angličania zaútočili kombinovaným pozemným a námorným útokom. Llywelyn sa v novembri 1277 vzdal a s Eduardom I. podpísali zmluvu z Abercrombie, ktorá umožnila Eduardovi vybudovať v pohraničí reťazec anglických pevností (Flint, Rhuddlan, Aberystwyth a Built) so silnými posádkami, ktoré sú dodnes ukážkou vrcholnej pevnostnej architektúry. Systematické narušovanie waleskej správy anglickými úradníkmi viedlo v marci 1282 k vypuknutiu novej waleskej vzbury, ktorá bola potlačená a hlavní vodcovia Llywellyn a jeho brat Dávid boli zabití. Eduard rozbil pôvodný waleský administratívny systém vymenovaním anglických úradníkov a v trestnom práve zaviedol anglické common law. Pokusy o nové povstanie v rokoch 1294 – 95 boli zlikvidované. Na znak podrobenia Walesu sa roku 1301 Eduard I. rozhodol udeliť titul princa z Walesu svojmu synovi a budúcemu kráľovi Eduardovi II. a táto tradícia, podľa ktorej je nositeľom uvedeného titulu následník trónu, sa zachovala v Britskej monarchii až do súčasnosti.
V súvislosti s nepokojmi vo Walese Eduard v roku 1295 zvolal zasadnutie parlamentu, ktoré v 19. storočí dostalo pomenovanie Model Parliament (Modelový parlament). Výnimočnosť parlamentu, naznačená v názve, sa vzťahuje na zastúpenie všetkých relevantných sociálnych skupín kráľovstva. Okrem biskupov, opátov kláštorov a biskupmi vybraných zástupcov kapitúl a diecézneho duchovenstva, boli prostredníctvom writs povolaní aj dvaja rytieri za každý shire a po dvaja zástupcovia za každé mesto. Zástupcovia nižšej šľachty (knights) a reprezentanti miest (burgesses) už boli na zasadnutie pozvaní aj predtým, ale plným hlasovacím právom disponovali až od roku 1295. Na zasadnutí sa zúčastnili reprezentanti nižšieho kléru, ale v priebehu 14. storočia prestali do parlamentu posielať svojich zástupcov a cirkevní predstavitelia boli zastúpení už len v Snemovni lordov (House of Lords).
Eduardove snahy o reorganizáciu štátnej správy a súdnictva sa netýkali len anglického územia. Anglický kráľ by rád posilnil svoje postavenie aj v Gaskonsku, ale tam musel akceptovať právomoci svojho lénneho pána francúzskeho kráľa. V roku 1294 francúzsky kráľ Filip IV. (1285 – 1314) využil skutočnosť, že sú Angličania zamestnaní situáciou v Škótsku a najskôr obsadil časť Gaskonska a potom ho celé skonfiškoval. Anglický kráľ tak musel deliť svoju pozornosť a najmä financie medzi dve krajiny – Škótsko a Francúzsko. Aby znížil výdaje na presun a zásobovanie vojska na juhu Francúzska, hľadal si vhodných spojencov, ktorí by mu boje proti Francúzom pomohli spolufinancovať. Eduard využil ekonomického nátlaku na flámske mestá a pohrozil im embargom na dovoz anglickej vlny. O podporu bohatých textilných centier mal záujem aj francúzsky kráľ, ale flámsky gróf Guy de Dampierre sa požiadavkám Filipa IV. bránil, podobne ako sa snažil vyhnúť anglickému tlaku. Keď však v lete 1297 francúzske vojská prekročili flámske hranice, gróf požiadal Angličanov o vojenskú pomoc. Eduardove posily dorazili neskoro, francúzske vojská už kontrolovali väčšinu územia grófstva. Anglický kráľ bol nútený uzavrieť s Filipom IV. prímerie. Anglicko-francúzske prímerie sa síce vzťahovalo aj na Flámske grófstvo, to však nebránilo Francúzsku, aby nepokračovali v jeho obsadzovaní. Mierová zmluva s Angličanmi bola nakoniec uzavretá v Paríži v máji 1303. K podpisu mieru výrazne pomohla obava Francúzov, že sa Angličania pridajú na stranu Flámska. Ešte v nich rezonovala porážka pri Kortrijku (franc. Courtrai), kde v roku 1302 flámska pechota mešťanov zdecimovala elitné francúzske kráľovské rytierske vojsko. Súčasťou mierovej zmluvy bol aj dohodnutý sobáš medzi následníkom anglického trónu budúcim Eduardom II. a Filipovou dcérou Izabelou.
Podobne ako predtým v prípade Walesu aj v Škótsku dostal Eduard príležitosť zasiahnuť vďaka náhode, či skôr nehode. V roku 1286 tragicky zahynul škótsky kráľ Alexander III. Okrem malej vnučky Margaréty, dcéry nórskeho kráľa, nezanechal žiadneho dediča. Anglický kráľ sledoval najmä vlastné záujmy a dohodol sobáš svojho syna Eduarda s Margarétou, no tá v roku 1290 zomrela. Krajina sa ocitla uprostred následníckej krízy, počas ktorej chceli viaceré škótske šľachtické rody uplatniť svoje práva na škótsky trón, odvolávajúc sa na príbuzenské vzťahy s panovníckym rodom. Eduard situáciu využil a z kandidátov, ktorí sa zhromaždili v Norham Castle, si nakoniec vybral Jána Balliola, ktorého považoval za lepšie ovládateľného než Róberta Brucea, Balliolovho hlavného konkurenta.
Po korunovácii v roku 1292 škótsky kráľ rýchlo zistil, prečo ho Eduard podporil. Anglický kráľ zasahoval do škótskych vnútorných záležitostí a nútil Ján Balliola napríklad strpieť nadradenosť anglických súdov nad škótskymi v kauzách, ktoré sa týkali Angličanov. Eduard očakával škótsku vojenskú pomoc na vojenskej výprave proti Francúzom, ale Škóti sa jej odmietli zúčastniť a frustrovaní z neschopnosti vlastného kráľa sa rozhodli vytvoriť 12-člennú radu (Gardians of Scotland) zloženú z biskupov a popredných škótskych grófov a barónov. Rada potvrdila platnosť zmluvy (Auld Alliance) ktorú podpísali Ján Balliol a francúzsky kráľ Filip IV. Pekný roku 1295 v Paríži s cieľom spolupracovať proti anglickým útočným zámerom. V prípade nebezpečenstva pre jedno kráľovstvo sa na základe zmluvy dalo počítať s pomocou druhého. Hoci zmluva reagovala na konkrétnu situáciu, jej platnosť sa v nasledujúcich storočiach obnovovala a okrem vojenskej spolupráce podporovala aj spoluprácu v kultúrnej a spoločenskej oblasti.
Na škótske odmietnutie zareagoval Eduard silou. V roku 1296 vpadol na škótske územie, zosadil Ján Balliola z trónu a spolu s ním poslal do Londýna aj korunovačný kameň škótskych kráľov Stone of destiny z kláštora v Scone. Na znak podrobenia krajiny ho umiestnil pod sedadlo korunovačného trónu vo Westminsterskom opátstve. Angličania vrátili tento kameň až o sedemsto rokov neskôr, keď ho na znak svojej ústretovosti roku 1996 počas okázalého ceremoniálu odovzdali Škótom. Zosadený škótsky kráľ najskôr strávil niekoľko rokov vo väzení v Toweri a potom v exile vo Francúzsku, kde aj zomrel.
Angličania začali systematicky obsadzovať krajinu. Proti nim vypuklo niekoľko lokálnych vzbúr, ktoré nakoniec vyvrcholili do stretu Škótov s anglickými jednotkami pod strategicky významným hradom Stirling. Napriek početnej prevahe dobre vycvičenej anglickej armády sa Škótom pod vedením Viliama Wallacea a Andreja Moraya v septembri 1296 podarilo zvíťaziť. Moray podľahol zraneniu z bitky a do čela povstalcov sa postavil Wallace. Ich úspešné ťaženie bolo zastavené porážkou pri Falkirku roku 1298, na ktorej sa osobne zúčastnil sám kráľ Eduard. Škóti si uvedomovali, že Angličania majú k dispozícii početnú prevahu na bojisku, preto sa priamym stretom radšej vyhýbali. Wallace sa snažil pre boj Škótov získať aj podporu v zahraničí. Problém však predstavovali neutíchajúce rozpory medzi škótskymi rodmi.
Predstavitelia rodu Bruce sa na jednej strane usilovali získať uznanie svojich nárokov na korunu v Škótsku a zároveň nestratiť majetky, ktoré vlastnili v Anglicku. Preto sa ich lojalita a angažovanosť v boji o škótsku nezávislosť často menili podľa aktuálnej situácie. Keď však vo februári 1306 Róbert Bruce v Dumfries pri hádke zabil predstaviteľa rodu Comynovcov, rozhodol sa Róbert učiniť pokánie tým, že zasvätil svoj život boju za nezávislosť Škótka. Už sa nemohol spoľahnúť ani na podporu Viliama Wallacea, ktorého v roku 1305 Angličania zajali, obvinili zo vzbury a zrady anglického kráľa a v Londýne popravili. Aj Róbert Bruce za svoje rozhodnutie bojovať o škótsku nezávislosť zaplatil vysokú cenu – Angličania zajali alebo povraždili skoro všetkých členov jeho rodiny. Bruce napriek tomu v boji pokračoval a úspešne uplatňoval taktiku prepadov Angličanov malými ozbrojenými skupinami. Situáciu mu uľahčila aj skutočnosť, že v roku 1307 na výprave proti Škótom zomrel anglický kráľ Eduard I. Jeho nástupca Eduard II. sa rozhodol výpravu svojho otca nedokončiť a riešenie škótskej otázky odložil na neskôr.