OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Napriek strate Svätej zeme zostali križiacke výpravy ešte dlho súčasťou politiky pápežskej kúrie, najmä v dôsledku nebezpečenstva zo strany osmanských Turkov v 15. a 16. storočí. S nástupom absolutistických „národných“ monarchií a postupnej sekularizácie západoeurópskej spoločnosti však križiacke hnutie definitívne stratilo svoje opodstatnenie. Náboženské vojny v Európe v 16. a 17. storočí otriasli univerzalizmom rímskych pápežov a podlomili ich autoritu v kresťanskom svete. Súčasťou ostrej kritiky predstaviteľov protestantských cirkví sa stalo aj odsúdenie samotnej idey križiackych výprav. Tento dešpekt sa ešte viac prehĺbil v epoche osvietenstva s trvalými následkami do dnešných čias.
Križiacka výprava bola nesporne významným duchovným, politickým a mocenským fenoménom západného stredoveku s postupným zapojením všetkých vrstiev kresťanskej spoločnosti. Koniec koncov, išlo o prvú expanziu Európanov za geografické hranice svojho kontinentu od staroveku. Biblický príklad nasledovania Krista spojený s utrpením a sebaobetovaním nestratil príťažlivosť napriek rastúcej skepse či vojenským neúspechom. Idea križiackej výpravy i jej postupne vytváraný právny rámec predstavovali hybnú silu mocenskej expanzie a rozširovania západného kresťanstva v severných častiach dovtedy pohanskej Európy. Od začiatku 13. storočia sa stala jedným z nástrojov boja s heretikmi, schizmatikmi či politickými odporcami pápežskej kúrie. Popri týchto vedľajších aspektoch však križiacka výprava nikdy neprestala primárne predstavovať ťaženie na obranu kresťanských miest na Východe na čele s Jeruzalemom.
Založenie križiackych štátov v Sýrii a Palestíne zabezpečilo najmä italským republikám otvorenie nových obchodných trás, prístavov a odbytíšť. Na druhej strane tieto výdobytky latinskej expanzie bytostne záviseli od neustálej vojenskej a materiálnej pomoci zo Západu, a práve snaha o ich udržanie viedla v konečnom dôsledku k neustálemu vyhlasovaniu nových a nových križiackych výprav. Vysoké náklady spojené s ich realizáciou odčerpávali z Európy obrovské množstvo financií, ktoré – ako napríklad v prípade prvej križiackej výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. – niekoľkonásobne prekračovali celoročné príjmy kráľovstva.
Z pohľadu rímskej cirkvi a latinského sveta boli križiacke ťaženia do Svätej zeme v prvom rade reakciou na rozširovanie islamu, preto sa k ich historickému odkazu dodnes hlási časť západnej spoločnosti vyzdvihujúca predovšetkým obranu vlastných hodnôt vo svete poznamenanom civilizačným konfliktom. Netreba však zabúdať, že proklamovaná výzva na oslobodenie východných cirkví deklarovaná pápežom Urbanom II. sa z viacerých dôvodov minula účinkom už v zárodku. V konečnom dôsledku ešte viac prehĺbila už jestvujúci rozkol s východným gréckym pravoslávnym kresťanstvom a prispela k opätovnej radikalizácii najmä sunnitského moslimského sveta na Blízkom východe.