OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Už zakrátko po týchto udalostiach, v apríli roku 1213 pápež Inocent III. oficiálne ohlásil zámer usporiadať novú križiacku výpravu do Svätej zeme. Formálne reagoval na moslimské opevňovanie posvätnej hory Tábor v Palestíne, v skutočnosti plánoval záchranu Jeruzalemského kráľovstva a zvrátenie mocenských pomerov v Svätej zemi. Pápeža zjavne ovplyvnilo aj nedávne spontánne križiacke hnutie, pretože pri príprave novej výpravy sa usiloval o zapojenie všetkých vrstiev kresťanskej spoločnosti. Jej účastníkom sľuboval plnomocné odpustky za hriechy vyznané pri spovedi už po zložení križiackeho sľubu a prijatí kríža. Osobám, ktoré sa z rôznych dôvodov nemohli zúčastniť bojov, umožňoval prispievať finančnými čiastkami, za ktoré im boli udelené odpustky zodpovedajúce miere ich príspevkov. Pápež poveroval kázaním kríža celý rad oficiálnych kazateľov a aby si nad križiackym hnutím udržal kontrolu, zabezpečoval jeho financovanie či už z vlastných príjmov, alebo prostredníctvom zdanenia duchovenstva.
O dva roky neskôr jeho aktivity vyvrcholili počas IV. lateránskeho koncilu, najväčšieho stredovekého cirkevného zhromaždenia svojho druhu. V jeho priebehu pápež okrem inej agendy podrobne riešil aj organizačné a finančné zabezpečenie nadchádzajúceho ťaženia i jeho propagovanie prostredníctvom oficiálnych kazateľov. Vo svojej bule Ad liberandam následne stanovil oficiálny začiatok výpravy na 1. jún roku 1217. Keďže Inocent zomrel ešte pred týmto dátumom, prešlo jej organizačné zabezpečenie na jeho nástupcu Honoria III. (1216 – 1227). Na začiatku jesene do Palestíny priplával rakúsky vojvoda Leopold VI. a o niečo neskôr aj uhorský kráľ Ondrej II., ktorý záväzok prijať kríž zdedil od svojho predchodcu Imricha. Počas pobytu uhorského kráľa došlo k niekoľkým lokálnym vojenským akciám, z ktorých jedna mala za cieľ zmocniť sa opevnenia na hore Tábor v súlade s pôvodným zámerom pápeža Inocenta. Ondrej II. čoskoro Palestínu opustil, zatiaľ čo Leopold sa pripojil k spojenému križiackemu vojsku, medzičasom posilnenému ďalšími oddielmi z Porýnia a Frízska. Na základe rozhodnutia vojenskej rady sa mal uskutočniť námorný útok proti Egyptu, ktorý bol ako cieľ pripravovanej križiackej výpravy dohodnutý ešte počas IV. lateránskeho koncilu. Rozhodnutie malo svoje opodstatnenie, pretože práve táto oblasť bola centrom rozsiahlej ajjúbovskej ríše, ktorú v tom čase spravoval Saladinov brat al-Adil spolu so svojimi tromi synmi. Na konci mája roku 1218 sa križiaci vylodili v delte Nílu a obľahli Damiettu, ktorá predstavovala významný prístav a blokovala prístup k hlavnému mestu Káhire.
Skutočný útok na mesto začal až po príchode jeruzalemského kráľa Jána z Brienne, ktorého rada zvolila za vojenského vodcu výpravy. Obliehanie sa napriek počiatočným úspechom začalo neúnosne predlžovať a križiakov začal sužovať hlad a choroby. V auguste roku 1218 križiaci ovládli strategickú vežu, ktorá spolu s reťazou blokovala prístup k Damiette od rieky Níl. Táto udalosť bola posledným úderom pre zostarnutého sultána al-Adila, po ktorom prevzal vládu jeho syn a nástupca al-Kámil. Pokračovanie v útokoch umožnil až príchod ďalších oddielov z Francúzska, Pyrenejského polostrova, Anglicka a Itálie, ku ktorým sa pripojil aj pápežský legát Pelagius z Albana. Ten nedokázal zabrániť odchodu rakúskeho vojvodu Leopolda, no i napriek tomu zorganizoval v priebehu leta 1219 viacero útokov proti neustále obliehanej Damiette. V tom čase navštívila križiacky tábor najpopulárnejšia postava latinskej cirkvi vtedajšej doby a budúci svätec František z Assisi. Cieľom jeho návštevy nebolo ani tak morálne povzbudenie kresťanských bojovníkov, ako skôr úsilie o dosiahnutie mieru spojené s kázaním evanjelia. Jeho posolstvo si dokonca vypočul aj sultán al-Kámil, ktorý križiakom opakovane, no bezvýsledne navrhoval vrátenie podstatnej časti Jeruzalemského kráľovstva vrátane Svätého mesta, no bez strategických hradov v Zajordánsku. Začiatkom novembra roku 1219 križiaci po dlhých mesiacoch a značných stratách konečne zlomili odpor obrancov Damietty. Ich ďalší postup však znemožňovali spory medzi pápežským legátom Pelagiom a jeruzalemským kráľom Jánom z Brienne. Po Pelagiovom dočasnom odchode sa všetky očakávania križiakov začali upínať na príchod posíl pod vedením rímsko-nemeckého cisára Fridricha II., ktorý verejne prijal kríž ešte roku 1215. O tri roky neskôr pápež Honorius III. vyzval Fridricha, aby si splnil svoje predchádzajúce záväzky, ten však účasť na výprave podmieňoval korunováciou za rímsko-nemeckého cisára. Na jar roku 1221 síce Fridrich vypravil križiakom na pomoc posily pod vedením Ľudovíta I. Bavorského, sám však kvôli vnútorným problémom na Sicílii do Egypta neodplával. Hoci al-Kámil znova križiakom navrhoval vrátenie území v Palestíne, pápež Honorius III. prostredníctvom svojho legáta Pelagia trval na pokračovaní v útoku. Ten sa začal v júli roku 1217, no za krajne nepriaznivých podmienok, pretože al-Kámilovo vojsko posilnili oddiely jeho dvoch bratov, ktorí vládli vo východných častiach rozsiahlej ajjúbovskej ríše. Spojené sily moslimov postupujúcich križiakov následne odrezali od zvyšku vojska sústredeného v Damiette. V bezvýchodiskovej situácii sa faktický vodca výpravy Pelagius rozhodol uzavrieť s al-Kámilom dohodu, ktorá zaručovala výmenu Damietty za možnosť slobodného návratu križiakov z Egypta. Jej súčasťou bolo aj osemročné prímerie, ktoré sa ale nemalo vzťahovať na stále očakávaný príchod hlavnej časti križiackych síl pod vedením Fridricha II.