OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Prechod prvých križiackych skupín v priebehu roka 1096 bol len akýmsi prológom hlavnej fázy výpravy, ktorej sa zúčastnili poprední západoeurópski šľachtici. Najvýznamnejšie miesto medzi nimi zaujímal provensalský gróf Raimund IV. zo Saint-Gilles (z Toulouse), ďalej dolnolotrinský vojvoda Gottfried (Godefroi) z Bouillonu, ktorý sa na Východ vypravil aj so svojimi bratmi Eustachom a Balduinom. Križiacku výzvu prijali aj flámsky gróf Róbert, normanský vojvoda Róbert a brat francúzskeho kráľa Hugo z Vermandois. Dôležitú úlohu zohrali juhoitalskí Normani na čele s Bohemundom, synom Róberta Guiscarda, a Tankredom, ktorý bol Bohemundovým synovcom. Pripravované ťaženie nemalo jednotné velenie, no svojou duchovnou autoritou ho zastrešoval pápežsky legát Adhemar, biskup z juhofrancúzskeho mesta Le Puy.
Byzantský cisár Alexios nepočítal s takýmto vývojom a príchodom veľkého počtu vojakov a pútnikov ku Konštantínopolu. Sám očakával príchod menších žoldnierskych skupín, ktoré by, podobne ako jeho predchodcovia, zaradil do byzantskej armády. Križiacki vodcovia však na cisársky dvor prichádzali s odlišnou motiváciou, ktorá nespočívala primárne vo vojenskej pomoci Byzancii, ale v oslobodení Jeruzalema. Alexios sa obával predovšetkým príchodu juhoitalských Normanov na čele s Bohemundom, ktorý proti nemu viedol spolu so svojím otcom Róbertom Guiscardom dlhú vojnu s cieľom získať si vlastné panstvo na byzantskom území.
Jednotlivé križiacke húfy zväčša prechádzali územím Balkánu buď severnou trasou z Uhorska, alebo zo západu cez Jadranské more. Pre byzantského cisára predstavovalo zabezpečenie prechodu veľkých skupín vojakov a ostatných pútnikov značný logistický problém, čo viedlo k častým zrážkam križiakov s pomocnými byzantskými oddielmi. Alexios nemal v úmysle pripustiť príliš veľkú koncentráciu križiakov v blízkosti Konštantínopola. Prechod cez Bosporskú úžinu však mohli zabezpečiť len byzantské lode a cisár využil túto výhodu ako nátlak, aby s križiakmi dosiahol dohodu podľa svojich predstáv. Alexios vyzval významných vodcov výpravy, aby mu zložili lénnu prísahu podľa zaužívaných západných zvyklostí spojenú s prísľubom návratu všetkých byzantských území obsadených Turkami. Na druhej strane sa Alexios zaviazal, že bude svojich nových lénnikov chrániť a zabezpečí im podporu pri prechode Malou Áziou do Svätej zeme.
Alexios sa opieral o dlhoročné diplomatické a vojenské skúsenosti so seldžuckými Turkami. Hoci vojna, neraz vedená na niekoľkých frontoch, predstavovala neodmysliteľnú súčasť byzantskej politiky, miestna pravoslávna cirkev ju vždy považovala za nutné zlo. A hoci niektorí byzantskí cisári, ako napríklad Herakleios (610 – 641) či Nikeforos II. Fokas (963 – 969), chceli svoje vojenské ťaženia povzniesť na úroveň kresťanskej svätej vojny, tamojšie duchovenstvo odmietalo považovať padlých vojakov za mučeníkov len preto, že bojovali za ušľachtilé ciele. Ani Alexios nezdieľal náboženský zápal križiakov a snažil sa predovšetkým konsolidovať nedávne územné zisky na západnom okraji Malej Ázie. Križiacku výpravu z tohto dôvodu mienil naďalej podporovať hlavne materiálne, v menšej miere vojensky, ale bez svojej priamej účasti.
Po prechode cez Bospor križiaci postupovali po starej cisárskej ceste, ktorá spájala Konštantínopol s niekdajším tretím najvýznamnejším mestom Rímskej ríše – sýrskou Antiochiou. V máji roku 1097 obľahli centrum maloázijského Seldžuckého sultanátu Rum – bývalé byzantské mesto Nikaia (Nicea). Byzantské lode takmer po mesiaci obliehania odrezali seldžuckých obrancov od prísunu potravín po priľahlom jazere, a keďže sultán Kilič Arslan nedokázal blokádu križiakov prelomiť, turecká posádka sa vzdala cisárovi Alexiovi. Križiaci potom zviedli s Turkami víťaznú bitku pri Dorylaione na okraji Anatólskej náhornej plošiny, po ktorej si otvorili cestu na juh. Menšia časť križiakov na čele z Balduinom sa odpojila od hlavného prúdu výpravy a obsadila Edessu, ktorá sa stala centrom rodiaceho sa latinského grófstva za prispenia miestnych kresťanských Arménov.
Ešte predtým v októbri 1097 dorazili hlavné sily križiakov k Antiochii, ale nemali dostatok mužov na pokrytie celého obvodu jej mohutných hradieb. Križiaci dlhodobo obliehali mesto, no napriek prísunu potravín z byzantského Cypru trpeli hladom. V tábore sa rozšírili dezercie a vzrastala porazenecká nálada, pretože miestnej posádke prichádzalo na pomoc veľké vojsko z Aleppa, Damasku a Mosulu pod vedením tureckého veliteľa (atabega) Körbugu. Po strastiplnom, sedem mesiacov trvajúcom obliehaní sa križiaci zmocnili Antiochie len deň pred príchodom týchto posíl. Kľúčovú úlohu pritom zohral Bohemund, ktorému sa podarilo presvedčiť jedného tureckého obrancu, aby ich zradne vpustil do mesta. Normanský vodca si následne zaistil od ostatných veliteľov prísľub podmienečnej držby Antiochie za predpokladu, že cisár Alexios nesplní svoje záväzky voči križiakom. V krátkom čase sa križiaci zmocnili celého mesta a v tvrdej bitke porazili aj spojené turecké vojsko pod vedením Körbugu.
Po odvrátení bezprostredného nebezpečenstva zo strany Turkov prepukli spory o vlastníctvo Antiochie medzi Bohemundom a Raimundom zo Saint-Gilles, ktorý trval na pôvodnom prísľube jej odovzdania pod byzantskú správu. Keďže cisár Alexios nevyvinul ani po júni roku 1098 nijakú výraznejšiu aktivitu prevziať oslobodenú Antiochiu, v meste nastala patová situácia. Spory o Antiochiu pokračovali až do začiatku roka 1099, keď Bohemund dokázal vytlačiť Raimundove oddiely zo strategických pozícií a ovládnuť celé mesto. Zostávajúca časť križiakov pokračovala na juh pod vedením grófa Raimunda zo Saint-Gilles. Fátimovský vezír al-Afdal medzičasom využil oslabenie seldžuckých Turkov a nechal opätovne obsadiť Palestínu i samotný Jeruzalem. Po ďalšom nesmierne vyčerpávajúcom obliehaní napokon dňa 15. júla roku 1099 križiaci mesto dobyli. V priebehu druhého a tretieho dňa po jeho ovládnutí sa dopustili viacerých masakrov na neozbrojenom moslimskom obyvateľstve, ktoré sa uchýlilo do priestorov svojich dvoch hlavných svätýň na Chrámovej hore – Skalného dómu a mešity al-Aksá. Tieto masakre zrejme ovplyvnila obava z ďalšieho obliehania, pretože k Jeruzalemu sa medzičasom blížilo veľké fátimovské vojsko z Egypta. Podľa neskoršieho výkladu západných križiackych kronikárov a teológov však krviprelievanie bolo aktom očistenia svätých miest židovsko-kresťanskej viery od pohanov. Zmienené moslimské mešity v Jeruzaleme totiž títo autori nesprávne považovali za židovské chrámy, zatiaľ čo učenie islamu stotožňovali s pohanstvom a modloslužobníctvom.