OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Hoci Gregorova výprava vyhlásená roku 1074 zostala len víziou bez konkrétnej odozvy, jeho plánom sa nechal o niečo neskôr inšpirovať pápež Urban II. (1088 – 1099). Tento pôvodom francúzsky klerik nadviazal kontakt s byzantským cisárom Alexiom I. Komnenom (1081 – 1118) a neskôr reagoval aj na jeho žiadosť o vojenskú pomoc. V marci roku 1095 nechal Urban zvolať do severoitalskej Piacenzy snem, na ktorý zavítalo aj byzantské posolstvo. Na jeho konci vyzval prítomných rytierov, aby zložili sľub vernosti cisárovi Alexiovi a pomohli mu v boji s Turkami. Ešte v priebehu roka sa Urban odobral na dlhodobo plánovanú cestu po Francúzsku, počas ktorej riešil otázky spojené s pokračujúcou reformou cirkvi. V priebehu týchto mesiacov musel prehodnotiť svoj pôvodný zámer, ktorý spočíval primárne vo vojenskej pomoci byzantskému cisárovi. Namiesto toho sa rozhodol vyhlásiť samostatné ťaženie, ktorého sa však na rozdiel od pápeža Gregora VII. neplánoval zúčastniť osobne. Tento svoj zámer Urban deklaroval v novembri roku 1095 na koncile v meste Clermont v oblasti Auvergne. V jeho závere vystúpil na otvorenom priestranstve s prejavom, v ktorom vyzval prítomných rytierov k oslobodeniu východných cirkví na čele s Jeruzalemom spod moslimskej nadvlády. Pripravované ťaženie malo nadviazať na úspechy kresťanských vojsk na Pyrenejskom polostrove a Sicílii a rozšíriť koncept svätej vojny aj na územia východného Stredomoria. Pod „východnými cirkvami“ mal pápež na mysli komunity pravoslávnych kresťanov, ktoré boli podriadené tradičným východným patriarchom Konštantínopola, Antiochie, Jeruzalema a Alexandrie. Podľa Urbanových plánov malo ísť o výsostne vojenskú výpravu, na ktorej sa síce mohli zúčastniť aj klerici, ale iba s výslovným povolením nadriadených biskupov a opátov.
Pápež považoval nadchádzajúcu výpravu za špecifickú formu pokánia v zmysle odpustenia pozemských trestov za vykonané hriechy a tým, ktorí by počas nej zahynuli, sľuboval ich úplné odpustenie. Urban svojou výzvou ponúkol kresťanským rytierom a ďalším bojovníkom novú cestu k spáse bez toho, aby museli zmeniť svoj dovtedajší spôsob života. Clermontský prejav tak vyvolal masovú reakciu, ktorá následne zrodila križiacke hnutie v západnej Európe.