OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Rímsky cisár však kvôli vnútorným pomerom na Sicílii a pretrvávajúcim sporom s lombardskými mestami do Svätej zeme v plánovanom termíne neodplával. V lete roku 1225 sa Fridrich stretol s pápežom Honoriom v San Germane a pod hrozbou exkomunikácie sa zaviazal svoj križiacky sľub splniť. Odchod na výpravu definitívne stanovil na 15. august roku 1227 a prisľúbil, že na svoje náklady bude vydržiavať na ochranu Svätej zeme 1 000 rytierov počas dvoch rokov. V tom istom roku sa oženil s Izabelou, dedičkou trónu Jeruzalemského kráľovstva, a formálne prijal titul jeruzalemského kráľa. Aj napriek ďalekosiahlym plánom cisár do Palestíny opäť neodplával, tentoraz z dôvodu náhlej choroby. Nový pápež Gregor IX. (1227 – 1241), ktorý sa cítil ohrozovaný štaufskou hegemonistickou politikou, ho vzápätí exkomunikoval. Napriek tomu sa Fridrich po uzdravení rozhodol pokračovať vo svojej výprave a v septembri roku 1228 sa so svojím loďstvom doplavil do Akkonu. Jeho ďalší postup vo Svätej zemi komplikoval prehlbujúci sa rozpor s pápežom Gregorom IX., ktorý tamojším rytierskym rádom i latinskému kléru zakázal akýkoľvek styk s exkomunikovaným cisárom. Vo februári roku 1229 Fridrich prijal ponuku ajjúbovského sultána al-Kámila na desaťročné prímerie a návrat Jeruzalema pod správu kresťanov s výnimkou Chrámovej hory a tamojších dvoch mešít al-Aksá a Skalného dómu. Jeruzalem mal navyše zostať otvoreným mestom bez vlastných hradieb, ktoré boli strhnuté ešte roku 1219. Opätovnou súčasťou Jeruzalemského kráľovstva sa stali aj mestá Betlehem, Nazaret a Toron. Uzavretá dohoda bola zvláštnym vyústením križiackeho hnutia, pretože Fridrich sa v nej dokonca zaviazal k pomoci proti nepriateľom egyptského sultána vrátane kresťanov.
Proti tejto dohode tvrdo vystúpil pápež Gregor IX. a latinský patriarcha Jeruzalema Gerard z Valence, ktorý radšej uprednostnil zotrvanie v Akkone. Odpor vyjadrili aj predstavitelia rytierskych rádov templárov a johanitov, pretože na nich a ich mocné hrady sa uzavreté prímerie nevzťahovalo. Konečná dohra tejto svojráznej križiackej výpravy sa odohrala v marci roku 1229, keď Fridrich slávnostne prišiel do Jeruzalema a počas jeho prehliadky navštívil aj moslimské svätyne na Chrámovej hore. Na druhý deň vstúpil do Chrámu Božieho hrobu, kde sa ukázal prítomnému davu s cisárskou korunou na hlave symbolizujúcou úspešné zakončenie tejto výpravy.
Fridrich vo Svätej zemi neostal dlho, pretože sa musel vrátiť na Sicíliu, ktorá čelila útokom pápežských vojsk. Zatiaľ čo exkomunikovaný cisár plnil svoj križiacky sľub, pápež Gregor IX., rozhnevaný jeho konaním, vyhlásil proti nemu križiacku výpravu. Fridrich sa aj naďalej na diaľku pokúšal uplatňovať svoj vplyv v Jeruzalemskom kráľovstve, odpor miestnych barónov vedených rodom Ibelinovcov však nedokázal zlomiť. Roku 1244 uzavrel ajjúbovský sultán al-Sálih dohodu so žoldnierskym vojskom chorezmských Turkov, ktorí prakticky bez odporu obsadili Jeruzalem a spustošili kresťanské sväté miesta. O rok neskôr sultán zasadil drvivú porážku svojim konkurentom z Damasku, ktorých podporovali oddiely Jeruzalemského kráľovstva.