OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Nový mamlúcky sultán Bajbars (1260 – 1277) čoskoro začal dlhodobú a systematickú svätú vojnu proti západným kresťanom, počas ktorej prakticky zlikvidoval ich dŕžavy v severnej Sýrii na čele s Antiochiou, ktorú Latinovia držali nepretržite stosedemdesiat rokov. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. sa ešte raz pokúsil vojensky ovplyvniť pomery vo východnom Stredomorí, keď reagoval na výzvu pápeža Klementa IV. (1265 – 1268) k novej križiackej výprave. Na začiatku júla roku 1270 vyplával z oblasti južného Francúzska. Po zastávke v meste Caligiari na Sardínii sa rozhodol podporiť sultána al-Mustansira, vládcu severoafrického mesta Tunis, o ktorom sa rozšírili správy, že by mohol prestúpiť na kresťanskú vieru. Odklon križiackej výpravy nakoniec vyústil do jej predčasného ukončenia. Keďže Mustansir sa kresťanom stať nechcel, Ľudovít sa rozhodol Tunis obliehať. V križiackom tábore sa ale postupne rozšírila epidémia, ktorej napokon v auguste 1270 podľahol aj samotný francúzsky kráľ. O rok nato ešte priplával do Svätej zeme neskorší anglický panovník Eduard I. (1272 – 1307), ale jeho výprava mala už len epizodický charakter. Jej jediným výrazným rezultátom zostalo prímerie uzavreté na jedenásť rokov, ktoré načas zabezpečilo politické prežitie zvyškov Tripolského grófstva a Jeruzalemského kráľovstva. Už krátko po Bajbarsovej smrti roku 1277 ale mamlúci obnovili svoje útoky proti zostávajúcim križiackym mestám a hradom. Roku 1289 nový sultán Kalavun zničil a zrovnal so zemou Tripolis a o dva roky neskôr jeho syn al-Ašraf dobyl najdôležitejší križiacky prístav Akkon. Napokon padli aj zvyšné mestá – Tyros, Sidon, Haifu a Tortosu (Tartūs). Podobne ako v prípade vojenských akcií vedených Bajbarsom, aj tentoraz mamlúcke oddiely systematicky ničili všetky pevnosti západných kresťanov, aby sa nemohli stať prípadnými opornými bodmi pre účastníkov novej križiackej výpravy. Tá sa však – napriek viacerým snahám – už nikdy neuskutočnila.