OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Hoci sa IV. križiacka výprava zjavne vymkla spod kontroly pápežskej autority, Inocent bezprostredne po jej skončení neplánoval nové križiacke ťaženie do Svätej zeme. Okrem snahy o dosiahnutie únie s pravoslávnou gréckou cirkvou po vzniku Latinského cisárstva upriamoval svoju pozornosť na oblasti južného Francúzska, kde silnelo náboženské hnutie, ktoré svojím charakterom a učením popieralo samotnú autoritu stredovekej cirkvi. Jeho príslušníci sa považovali za pravých kresťanov, ich protivníci ich nazývali katarmi (z gréckeho katharos – čistý), zatiaľ čo v súčasnosti sú známi aj pod označením albigénci (podľa juhofrancúzskeho mesta Albi v oblasti Languedocu). Ich učenie bolo v princípe kresťanským dualizmom, ktorý zdôrazňoval protiklad medzi nebeským kráľovstvom pravého Boha a materiálnym svetom stvoreným padlým anjelom – diablom. V čase Inocentovho pontifikátu sa toto hnutie opieralo o širokú podporu rôznych skupín obyvateľov vrátane mešťanov a šľachty. Katari verili, že ich duchovné spoločenstvo na čele s vlastnými predákmi (perfecti – dokonalí) predstavovalo jedinú skutočnú Kristovu cirkev. Inocent sa najskôr pokúsil herézu potlačiť prostredníctvom svojich legátov, tí však narážali na odpor toulouského grófa Raimunda VI., ktorý s týmto hnutím prinajmenšom sympatizoval. Po tom, ako jeden z jeho prívržencov v roku 1208 zavraždil pápežského legáta Petra z Castelnau, Inocent pristúpil k oficiálnemu vyhláseniu križiackej výpravy, ktorej cieľom nemalo byť oslobodenie Svätej zeme, ale rozhodné potlačenie kacírskeho hnutia. Od tohto obdobia tak predstavitelia rímskej kúrie začali uplatňovať tento koncept aj na iné typy kresťanskej svätej vojny. Podľa vzoru výprav do Palestíny sa ťaženia proti katarom – albigéncom vyznačovali križiackym kázaním a rituálnym prijatím kríža konkrétnymi osobami, ktorým boli v prípade ich účasti udeľované plnomocné odpustky za vyznané hriechy, ako aj ďalšie benefity.
Špecifickú odozvu na hlásanie výpravy proti vnútorným (heretikom) i vonkajším nepriateľom cirkvi (moslimom) predstavovala takzvaná detská križiacka výprava. Na jar roku 1212 sa v oblasti severného Francúzska začali zhromažďovať skupiny mladých ľudí rôzneho veku pod vedením pastiera Štefana z Cloyes. Tento charizmatický vodca sa neúspešne pokúsil stretnúť s francúzskym kráľom Filipom II., pre ktorého mal údajne posolstvo od samotného Krista. Špecifickú formu kruciáty toto hnutie nadobudlo až v oblastiach Porýnia a Dolného Lotrinska, kde sa zhromaždil veľký počet prevažne mladých ľudí pod vedením ďalšieho charizmatického vodcu Mikuláša. Táto skupina prekročila Alpy a odišla do Itálie zjavne s cieľom dostať sa do Svätej zeme a oslobodiť Boží hrob v Jeruzaleme. Bez ohľadu na viaceré legendárne motívy išlo o vôbec prvú spontánne vyvolanú križiacku výpravu, ktorej účastníkmi neboli rytieri, klerici a dokonca ani ľudoví kazatelia.