OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Dlhodobému seldžuckému tlaku čelilo popri Antiochii predovšetkým Edesské grófstvo. Keď sa roku 1144 jeho metropoly nečakane zmocnil turecký atabeg Zengí, vládca Mosulu a Aleppa, vyvolala strata tohto najvýchodnejšieho oporného bodu križiakov v západnej Európe veľkú odozvu. Pápež Eugen III. (1145 – 1153) vydal bulu Quantum praedecessores, v ktorej vyzval na obranu východných cirkví a na boj proti moslimom. Vďaka zanietenému kazateľovi Bernardovi z Clairvaux svoju účasť prisľúbil francúzsky kráľ Ľudovít VII. (1137 – 1180) i rímsky kráľ Konrád III. (1138 – 1152). Časť severonemeckej nobility namiesto odchodu do Svätej zeme dala prednosť bližšiemu ťaženiu proti pohanským polabským Slovanom. V apríli roku 1147 preto Eugen vydal ďalšiu pápežskú bulu (Divina dispensatione), v ktorej udelil jeho účastníkom rovnaké privilégia a ochranu ako v prípade tých, ktorí sa rozhodli pre cestu do Jeruzalema.
Do Svätej zeme sa najskôr vydalo rímsko-nemecké vojsko pod vedením Konráda III. Jeho ďalší postup v októbri roku 1147 zastavili seldžuckí Turci, ktorí zničili väčšinu nemeckého vojska. Konrád sa stiahol do Nicey (gr. Nikaia), kde sa dočasne pripojil k francúzskym oddielom, no kvôli chorobe musel nakoniec prezimovať v Konštantínopole. Aj Ľudovítovo vojsko trpelo neustálymi útokmi Seldžukov, ktorí vyčerpaným križiakom zasadili porážku pri Laodikei v juhozápadnej časti Malej Ázie. Francúzsky kráľ sa so svojim dvorom a časťou rytierov rozhodol pokračovať v ceste na lodiach. Jeho demoralizované pešie oddiely, ktoré postupovali po súši, však z veľkej časti zničili Turci. V Palestíne sa k Ľudovítovi pripojil aj medzičasom uzdravený rímsko-nemecký kráľ Konrád. Koncom júna roku 1148 sa obaja panovníci stretli v blízkosti mesta Akkon s čelnými predstaviteľmi nobility Jeruzalemského kráľovstva. Aktéri týchto rokovaní upustili od možného plánu opätovne získať Edessu, ktorej obsadenie Selžukmi podnietilo pápeža Eugena III. k vyhláseniu tejto výpravy. Namiesto toho spojené križiacke vojsko zaútočilo proti selžuckému emirátu s centrom v Damasku. Jeho obliehanie však skončilo neúspechom a ešte viac posilnilo moc seldžuckej dynastie Zengíovcov. Roku 1154 Zengího syn Nur-a-Dín sám ovládol Damask a zjednotil väčšinu sunnitských moslimov v boji proti Latinom v Sýrii a Palestíne. Svoje postavenie si tento vládca ešte viac upevnil v polovici 60. rokov 12. storočia, keď viackrát zasiahol do vnútorných mocenských sporov vo fátimovskom Egypte, ktorý v tom čase čelil spojeným útokom zo strany Jeruzalemského kráľovstva a Byzancie. Kľúčovú úlohu v týchto aktivitách zohral Nur-a-Dínov veliteľ kurdského pôvodu Širkúh a neskôr jeho synovec Saladin. Práve on sa roku 1169 stal novým egyptským vezírom a o dva roky neskôr definitívne odstránil moc fátimovských šítskych kalifov. Po Nur-ad-Dínovej smrti roku 1174 sa Saladin stal v Egypte nezávislým sultánom a založil novú dynastiu sunnitských Ajjúbovcov. V ďalšom období postupne ovládol aj oblasti Sýrie vrátane kľúčových miest Damasku a Aleppa.