OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Hoci Urban II. stanovil oficiálny začiatok ťaženia na 15. augusta (sviatok Nanebovzatia Panny Márie) roku 1096, prví križiaci sa na Východ odobrali už na jar, a to zrejme pod vplyvom rýchlo šíriacich sa zvestí o vyhlásení križiackej výpravy. Velilo im viacero vodcov, z ktorých k najvýznamnejším patril charizmatický kazateľ Peter z Amiensu (Peter Pustovník) a rytier Gautier (Walter) z Boissy-sans-Avoir (z fr. Sans-Avoir vznikla neskôr jeho prezývka Nemajetný/Bezzemok). Treba však dodať, že nešlo o akési masové púte pospolitého ľudu do zasľúbenej zeme, ako sa domnievali starší historici, pretože v jednotlivých húfoch mala zastúpenie aj časť šľachty, rytierov, duchovných či predstaviteľov ďalších spoločenských vrstiev.
Len časť týchto križiakov doputovala cez Uhorsko až do Konštantínopola, kde ich prijal byzantský cisár Alexios. Križiakom síce nechýbalo náboženské zanietenie, avšak trpeli nedostatkom bojovníkov, skúsených vojenských veliteľov a najmä disciplíny. Preto na jeseň roku 1096 väčšinu z nich pobili oddiely seldžuckého sultána Kiliča Arslana, zatiaľ čo zvyšok evakuovali byzantské oddiely cez Bosporskú úžinu.
Niektoré križiacke húfy sa v priebehu roka 1096 aktívne podieľali na násilnostiach voči Židom, často i za asistencie miestneho obyvateľstva. K masovým vraždám, ktorých obeťami sa stali aj ženy a deti, dochádzalo v oblasti Porýnia, najmä v tamojších bohatých mestách Speyer, Worms a Mainz (Mohuč). Kresťania i Židia žili v týchto mestách v uzavretých komunitách oddelených od seba skutočnou i pomyselnou hradbou predsudkov a prevládajúcim pocitom vlastnej náboženskej výlučnosti. Hoci pápež Urban II. vyzval vo svojom prejave na výpravu proti moslimom vo Svätej zemi, idea vojny proti nepriateľom kresťanstva čoskoro zasiahla široké vrstvy obyvateľstva vo viacerých častiach západnej a strednej Európy. Zmienené protižidovské pogromy nesporne súviseli s vybičovaným náboženským zanietením a očakávaniami konca sveta. Niektorí Židia sa z obavy pred usmrtením nechali pokrstiť, iní radšej zvolili spontánne rituálne samovraždy. V menšej intenzite sa protižidovské útoky vyskytli aj počas II. a III. križiackej výpravy, no v ich pozadí stáli skôr už ekonomické dôvody než tradičná židovsko-kresťanská náboženská nevraživosť.