OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
S týmto vývojom však nebol spokojný nový pápež Inocent III., ktorý v auguste roku 1198 vyzval na ďalšiu križiacku výpravu.. Hlavnú úlohu v pripravovaných plánoch zohrávali francúzski veľmoži Theobald zo Champagne a neskôr Bonifác z Montferratu, ako aj ďalší predstavitelia šľachtických rodov so silnými väzbami na východné Stredomorie. Za dohodnutú sumu 85 000 strieborných mariek mali Benátky pripraviť loďstvo na prepravu 4 500 rytierov a ich koní, 9 000 zbrojnošov a 20 000 pešiakov. Súčasťou uzavretej dohody s vodcami križiackeho vojska bol tajný dodatok, podľa ktorého mal byť cieľom pripravovaného ťaženia Egypt. Zo strategického hľadiska malo toto rozhodnutie svoje opodstatnenie, pretože práve na tomto území sa rozkladalo centrum Ajjúbovského sultanátu Saladinových nástupcov. V dôsledku zlej koordinácie a nezvládnutia organizácie celej výpravy sa však do Benátok presunula len približne tretina z celkového plánovaného počtu vojakov, pričom celkovo sa podarilo vyzbierať len niečo cez 50 000 mariek. Benátčania, ktorí do pripravovanej výpravy investovali značné množstvo prostriedkov, trvali na dodržaní zmluvy. Ich dóža, slepý Enrico Dandolo križiakom navrhol odloženie splátok výmenou za spoločný útok proti dalmátskemu Zadaru. Roku 1186 sa obyvatelia tohto mesta zbavili benátskeho protektorátu a formálne sa podriadili uhorskému kráľovi Imrichovi, ktorý sa sám zaviazal k účasti na pripravovanej križiackej výprave. Namiesto boja proti moslimom tak križiaci zasiahli do vnútorného sporu medzi kresťanskými štátmi. Pápež Inocent III. (1198 – 1216) kategoricky zakázal útok na Zadar a po jeho dobytí uvalil na križiacke vojsko kliatbu. Pápež však neskôr uznal, že križiaci konali pod nátlakom, a zbavil ich exkomunikácie, ktorá sa však naďalej vzťahovala na Benátčanov.
Na prelome rokov 1202/1203 navštívili križiacke vojsko v Zadare vyslanci rímsko-nemeckého kráľa Filipa Švábskeho (1198 – 1208), ktorý udržiaval blízke väzby s hlavným vodcom križiackej výpravy Bonifácom z Montferratu. Spolu s nimi prichádzalo posolstvo od Alexia, syna byzantského cisára Izáka II. Angela, ktorého roku 1195 zvrhol z trónu a oslepil jeho vlastný brat Alexios III. (1195 – 1203). Roku 1201 mladý Alexios utiekol z väzenia v Konštantínopole a dostal sa na Západ, kde žiadal o pomoc pápeža Inocenta i Filipa Švábskeho, za ktorého bola vydaná jeho sestra Irena. Alexiovi poslovia predostreli križiackym vodcom lákavú ponuku. Za opätovné nastolenie jeho otca Izáka II. na byzantský trón sa Alexios zaviazal vyhlásiť cirkevnú úniu podľa predstáv Ríma, vystrojiť na podporu križiackej výpravy do Svätej zeme vojsko v sile 10 000 mužov a prispieť križiakom závratnou finančnou čiastkou v hodnote 200 000 strieborných mariek. Vodcovia výpravy Bonifác z Montferratu a benátsky dóža Dandolo, ako aj ďalší poprední veľmoži so zmluvou súhlasili a presadili ju napriek odporu časti križiakov, ktorá sa rozhodla výpravu opustiť.
Na jar roku 1203 ku Konštantínopolu vyplávalo križiacke loďstvo spolu s mladým pretendentom na byzantský trón Alexiom. Na jeho palubách sa nachádzalo asi 10 000 vojakov podporovaných približne rovnakým množstvom benátskych námorníkov. Byzantský cisár Alexios III. nedokázal zabrániť križiackej flotile v zaistení kontroly nad zálivom Zlatého rohu. V júli roku 1203 križiaci podnikli útok, ktorý síce po počiatočnom úspechu stroskotal, no Alexios III. v panike opustil Konštantínopol a ušiel do Trácie. Predstavitelia byzantskej nobility síce opätovne dosadili na trón oslepeného Izáka II., reálne však politiku určoval jeho syn a spolucisár Alexios IV. (1203 – 1204), od ktorého teraz križiaci očakávali splnenie predchádzajúcich záväzkov. Obaja cisári spočiatku vyplatili križiakom polovicu sumy, ku ktorej sa zaviazal Alexios v Zadare. Mladý cisár bol úplne závislý od podpory križiakov, ktorých poprosil, aby zostali pri Konštantínopole a pomohli mu v boji s odbojným strýkom. V meste rástol odpor proti drakonickým opatreniam novej vlády, ktoré mali za cieľ uspokojiť požiadavky križiakov a Benátčanov. Po ďalšom prevrate sa stal novým byzantským cisárom Alexios V. Murtzuflos (1204), ktorý odstránil svojich predchodcov a vypovedal všetky záväzky voči Latinom. Križiaci sa nachádzali v bezvýchodiskovej situácii bez finančných a materiálnych prostriedkov. Na základe spoločného rozhodnutia opäť zaútočili proti byzantskej metropole a dňa 13. apríla 1204 prelomili na druhý pokus tamojší odpor.
Dobytie a vyplienenie Konštantínopola navždy zhatilo vyhliadky na cirkevnú úniu a ešte viac prehĺbilo existujúci rozkol medzi latinským a gréckym svetom. Samotná výprava nebola vopred naplánovaným sprisahaním západných mocností proti Byzancii, no záverečný útok na Konštantínopol bol zo strany zúčastnených latinských biskupov ospravedlnený poukázaním na „nepravé“ kresťanstvo Grékov a jestvujúci rozkol medzi oboma cirkvami. Ešte pred dobytím Konštantínopola sa križiacki vodcovia dohodli na rozdelení koristi v meste a ustanovení nového, tentoraz latinského cisára, ktorým sa stal flámsky gróf Balduin I. (1204 – 1205).
Hoci pápež Inocent ešte po incidente v Zadare výslovne zakázal križiakom ďalší útok proti kresťanom, vo svojej prvotnej reakcii na dobytie Konštantínopola vyjadril spokojnosť s tým, že vláda v meste prešla od schizmatických Grékov k pravoverným latinským kresťanom, od ktorých si sľuboval skoré zjednotenie cirkvi. V priebehu roka 1205, keď sa dozvedel o násilnostiach a rabovaní, tieto skutky razantne odsúdil, ale až do konca svojho pontifikátu zostal presvedčený, že odklonenie výpravy a jej tragické vyústenie predstavovali akt Božej spravodlivosti a dôkaz, že Byzancia zanikla pre hriechy svojich obyvateľov.