OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Opätovná strata najposvätnejšieho mesta kresťanov tentoraz nevyvolala v Európe väčší ohlas. Pápež Inocent IV. (1243 – 1254) síce na koncile v Lyone roku 1245 vyhlásil novú križiacku výpravu, ale počítať mohol len s účasťou francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. (1226 – 1270). Práve Ľudovít v nasledujúcich rokoch prevzal na seba celé bremeno organizácie pripravovaného ťaženia a kvôli vysokým nákladom neváhal uvaliť ťažké dane na mestá a cirkev vo svojom kráľovstve. V auguste roku 1248 Ľudovít vyplával s vojskom v sile približne 20 000 mužov a po plánovanej zastávke na Cypre zamieril do Egypta, ktorý predstavoval tradičný cieľ posledných križiackych výprav do Svätej zeme. Začiatkom leta 1249 síce prakticky bez boja obsadil strategickú Damiettu v nílskej delte, lenže jeho postup na Káhiru zastavili elitné vojenské oddiely ajjúbovského sultána – mamlúci (mameluci; z arab. mamlúk, ten, kto je vo vlastníctve; „bieli“ otroci). Práve príslušníci tejto islamskej vojenskej kasty otrokov zohrali rozhodujúcu úlohu pri následnom obkľúčení francúzskeho vojska a zajatí samotného kráľa Ľudovíta.
Ľudovít nakoniec pod tlakom pristúpil na desaťročné prímerie. Okrem iného sa musel vzdať medzičasom dobytej Damietty a za svojich vojakov prisľúbiť vysoké výkupné. Túto dohodu uznával aj nový mamelucký sultán Ajbek, ktorému sa podarilo nastoliť v Egypte novú dynastiu na úkor dovtedajších ajjúbovských vládcov. Ľudovít odplával do Akkonu a zostal vo Svätej zemi ešte štyri roky, počas ktorých sa venoval najmä zlepšeniu obranyschopnosti zvyškových území Jeruzalemského kráľovstva. Súčasne s tým nadviazal diplomatické styky s veľkou ríšou mongolských chánov, od ktorých si sľuboval, že prestúpia na kresťanskú vieru a poskytnú pomoc v boji proti moslimom na Blízkom východe. Isté nádeje v tomto smere vyvolával Džingischánov vnuk Hülagü, ktorý pokračoval v dobyvačnej politike svojich predchodcov. Postupne obsadil hornú Mezopotámiu, dobyl Bagdad, kde nechal rozdupať pod kopytami koní posledného abbásovského kalifa. V rokoch 1259 – 1260 za prispenia kresťanov z Malej Arménie a Antiochie ovládol aj tradičné bašty Ajjúbovcov Damask a Aleppo. Časť Mongolov, ktorá pokračovala v ťažení do Egypta, však utrpela zdrvujúcu porážku od mamlúkov pri Goliášových prameňoch v Palestíne. Mýtus o mongolskej neporaziteľnosti sa rozplynul a s ním aj nádej na zlepšenie pomerov zvyškových križiackych území v Palestíne a Sýrii.