OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Termín križiacka výprava (kruciáta, z lat. crux, kríž) sa začal v stredoveku vo väčšej miere objavovať až od začiatku 13. storočia, a to najskôr v románskych jazykoch (crozada, croisade). Pred týmto obdobím dobové pramene označovali križiakov ako „nositeľov kríža“ (cruciferi) či „označených krížom“ (crucesignati) iba výnimočne. V ére križiackych výprav sa tieto podujatia tradične označovali ako púť (peregrinatio), výprava (expeditio) alebo cesta do Svätej zeme (via; iter in Terram Sanctam). Pre označenie križiakov sa zasa používali termíny ako Kristovi vojaci (milites Christi), Boží vojaci (milites Dei), Jeruzalemčania (Hierosolymitani), Frankovia (Franci). V Byzancii tieto vojská nazývali Latinmi (Latinoi) alebo Frankami (Frangoi). Pod uvedeným pomenovaním (al-Ifranž) ich poznali aj v moslimskom svete..
Križiackymi výpravami sa začali tieto vojenské ťaženia nazývať od 17. storočia. V tomto období dochádza k ich jasnejšiemu vymedzeniu a zároveň aj odlíšeniu od iných podôb kresťanskej svätej vojny. Podľa súčasného tradicionalistického chápania sa medzi križiacke výpravy rátajú iba také ťaženia, ktoré smerovali na Východ s cieľom oslobodiť Boží hrob alebo mali aspoň za cieľ pomôcť kresťanom vo Svätej zemi. Ich trvanie sa vymedzuje obdobím od roku 1095 až po zánik križiackych štátov na Blízkom východe roku 1291. Od 18. storočia sa objavuje snaha o presnejšie vymedzenie jednotlivých výprav. Ich celkový počet nie je v súčasnosti ustálený a závisí od rôznych uhlov pohľadu. V zásade prevláda zhoda na číslovaní prvých štyroch križiackych výprav v nasledujúcom poradí: I.: 1096 – 1099, II.: 1147 – 1149, III.: 1189 – 1192 a IV.: 1203 – 1204. V otázke priraďovania poradových čísiel ďalším križiackym výpravám sa už názory jednotlivých historických škôl i autorov rozchádzajú.
Takýto koncept však križiacke hnutie atomizuje a obmedzuje len na „kánonicky“ uznané výpravy s priradenými poradovými číslami. Výprav však bolo oveľa viac, takže sa dá skôr hovoriť o nepretržitom prúde rôznych väčších či menších ťažení do Svätej zeme až do skončenia epochy tamojších križiackych štátov. Už samotné označenie I. križiacka výprava navodzuje predstavu jednej ozbrojenej akcie, hoci v skutočnosti išlo skôr o sled často spontánne vyvolaných ťažení pod vedením rôznych vodcov. Aj preto kritici tradicionalistického prístupu definujú križiacke výpravy skôr na základe špecifických znakov a v intenciách stredovekého kánonického práva. Na základe takéhoto vymedzenia sa za križiacke výpravy považujú rôzne typ ťažení: proti moslimom na Pyrenejskom polostrove, proti pohanom (Slovanom, Prusom, Litovcom a ďalším) v Pobaltí, proti kacírom (katarom/albigéncom) v južnom Francúzsku, proti husitom v Čechách, proti byzantským schizmatikom a napokon proti osmanským Turkom. Spoločným znakom takto chápaných križiackych výprav malo byť ich autoritatívne vyhlásenie pápežom, ktoré sa následne spájalo s oficiálnym kázaním križiackej idey, ceremoniálnym prijatím kríža spojeným so zložením križiackeho sľubu, ako aj s celou plejádou spirituálnych, ekonomických a právnych benefitov pre potenciálnych účastníkov. Križiackou výpravou sa tak stávali rôzne typy svätej vojny iniciované pápežom, ktorý sa v zmysle univerzalistických predstáv cirkevných reformátorov považoval za hlavu celého kresťanského sveta. V tomto duchu rímski pontifikovia pokladali tých, ktorí ohrozovali ich autoritu, za nepriateľov celej kresťanskej cirkvi.
Snaha o súčasné systematické vymedzenie križiackych výprav však často nezohľadňuje ich dynamiku a premenlivé vnímanie zo strany súdobých autorov. Sám pápež Urban považoval prvé víťazstvá križiakov v Malej Ázii len za ďalší dôkaz biblickej schémy meniacich sa čias a Božej priazne, ktorú podľa neho potvrdzovali aj úspechy kresťanských vojsk v bojoch proti moslimom na Pyrenejskom polostrove a v južnej Itálii. Jediným viditeľným odlíšením I. križiackej výpravy od iných prejavov kresťanskej svätej vojny sa stal znak kríža, ktorý si jej účastníci nechali našiť na ramená alebo plecia na základe výzvy pápeža Urbana.