OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Dobytie a ovládnutie Svätého mesta vyvolalo na Západe značný ohlas a nadšenie. Na obranu nových území bolo ale málo rytierov, pretože väčšina križiakov sa po skončení výpravy vrátila domov. Urbanov nástupca pápež Paschalis II. (1099 – 1118) preto roku 1100 vyhlásil novú križiacku výpravu. Do Svätej zeme sa postupne vydali až štyri rôzne vojská pod vedením významných laických a duchovných vodcov na čele s milánskym arcibiskupom Anzelmom, bavorským vojvodom Velfom IV. či Viliamom IX. z Akvitánie. Na rozdiel od I. križiackej výpravy sa tieto skupiny nespojili v Konštantínopole a nepostupovali územím Malej Ázie spoločne, čo umožnilo medzičasom spojeným seldžuckým vojskám pod vedením sultána Kiliča Arslana ich postupné zničenie. Napriek neúspechu tohto ťaženia sa však postupne podarilo stabilizovať zárodky rodiacich sa križiackych štátov – Jeruzalemského kráľovstva, Antiochijského kniežatstva, ako aj Tripolského a Edesského grófstva.
Vládnuca vrstva latinských kresťanov (Frankovia) predstavovala v týchto štátoch výraznú menšinu, ktorá závisela od neustálej vojenskej a materiálnej pomoci zo Západu najmä prostredníctvom čoraz vplyvnejších kupeckých republík Janova, Pisy a Benátok. Na ochranu čoraz väčšieho počtu pútnikov začali vo Svätej zemi vznikať duchovné rytierske rády templárov, johanitov a nemeckých rytierov. Pred útokmi Fátimovcov a seldžuckých Turkov mali latinské štáty zabezpečovať predovšetkým početné hrady, ktoré chránili prístup k dôležitým centrám a strategickým komunikáciám.
Vznik blízkovýchodných križiackych štátov umožnil predovšetkým rozklad veľkej seldžuckej ríše, ako aj politické a duchovné súperenie medzi sunnitskými Turkami a šíitskými Fátimovcami v Egypte. V dlhodobom ohrození bolo najmä Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo, ktoré navyše čelilo nielen útokom susedných tureckých emirov, ale aj byzantských vojsk. Vládca Antiochie Bohemund začiatkom roka 1105 odplával do Itálie, aby získal ďalších rytierov pre obranu svojho kniežatstva. Pápež Paschalis II. preto vyhlásil novú križiacku výpravu, lenže Bohemund nakoniec namiesto Svätej zeme uprednostnil priamy útok proti byzantskému cisárovi Alexiovi. Keďže pápež takýto odklon výpravy nepodporil, Bohemund, tiesnený byzantskou blokádou, napokon uzavrel roku 1108 s Alexiom mier. Jeho podmienky ale nehodlal rešpektovať nový vládca Antiochie Tankred, ktorý obratnou politikou dokázal odolať byzantskému tlaku i tureckým útokom a stabilizovať celkové pomery v kniežatstve.