OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Zjednotenie Egypta a Sýrie pod pevnou vládou sunnitských moslimov predstavovalo smrteľné nebezpečenstvo pre politicky nestabilné križiacke štáty, najmä pre Jeruzalemské kráľovstvo. V lete roku 1187 sa jeho panovník Guy z Lusignanu rozhodol riskantne čeliť Saladinovmu vpádu v otvorenej konfrontácii. V bitke pri Hattine však utrpel zdrvujúcu porážku, pričom sám padol do zajatia a spolu s ním aj veľké množstvo ďalších rytierov a vojakov. Za jediný deň Saladin vyradil z boja takmer celú brannú silu Jeruzalemského kráľovstva a postupne obsadil väčšinu jeho územia vrátane samotného Svätého mesta. Pápež Urban III. (1185 – 1187) skonal pod vplyvom týchto traumatických správ, no jeho nástupca Gregor VIII. (1187) vyzval prostredníctvom buly Audita tremendi na záchranu latinských kresťanov vo Svätej zemi. Na pápežovu výzvu reagovali tri najvýznamnejšie korunované hlavy kresťanského Západu – cisár Svätej rímskej ríše Fridrich Barbarossa (1152 – 1190), francúzsky kráľ Filip II. August (1180 – 1223) a anglický kráľ Richard I. Levie srdce (1189 – 1199). Cisárovo vojsko sa odobralo do Svätej zeme tradičnou uhorsko-balkánskou trasou, ale postup komplikovalo pretrvávajúce nepriateľstvo medzi Fridrichom a byzantským cisárom Izákom II. Angelom (1185 – 1195, 1203 – 1204).
Po preprave cez Bospor sa nemeckým oddielom podarilo odraziť útoky Seldžukov v Malej Ázii a napokon dobyť aj ich centrum Ikonion (dnes Konya v Turecku). V dôsledku neočakávanej smrti Fridricha Barbarossu, ktorý sa utopil v rieke Salef, však nastal postupný rozklad ríšskeho vojska. Do Palestíny sa tak dostala iba menšia časť oddielov pod vedením Fridrichovho syna Henricha VI. (1169/1191 – 1197). V júli roku 1190 sa do Svätej zeme vypravili aj anglický a francúzsky kráľ, ktorí pred pozemnou trasou uprednostnili plavbu cez Stredozemné more. Spoločné anglicko-francúzske vojsko posilnené zostávajúcimi nemeckými oddielmi obľahlo niekdajší hlavný prístav Jeruzalemského kráľovstva – Akkon. Napriek pretrvávajúcim rozporom v križiackom tábore nedokázal Saladin prelomiť obkľúčenie, takže miestnej posádke neostávalo nič iné, než pristúpiť na podmienky kapitulácie. Po obsadení Akkonu francúzsky kráľ výpravu opustil, zatiaľ čo zvyšná časť križiakov pod vedením Richarda I. Levie srdce postupovala na Jeruzalem. Pred útokom na mesto však anglický kráľ uprednostnil rokovania zo Saladinom. Uzavretá dohoda umožnila pútnikom vstup do Svätého mesta a garantovala ďalšiu existenciu Jeruzalemského kráľovstva, ktorého územie sa však podstatne zmenšilo na pobrežný pás ohraničený mestami Tyros a Jaffa. Novým centrom zmenšeného kráľovstva sa stal až do konca jeho existencie prístav Akkon.