OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
Roku 1025, teda v čase smrti Basileia II., dosiahla stredoveká Byzancia svoj najväčší územný rozsah. Po stáročiach sa jej balkánske hranice opäť rozprestierali pri Dunaji a Sáve, zatiaľ čo v Malej Ázii dosahovali rieku Eufrat. Byzantskí cisári zriadili na dobytých územiach nové provincie (themata), no treba povedať, že v okrajových častiach často prenechali vládu miestnym kniežatám a uspokojili sa so sľubom ich vernosti. Okrem toho Byzancia ešte stále ovládala časť južnej Itálie.
Významnou mocenskou výzvou štátu bola čoraz silnejšia maloázijská aristokracia, ktorá postupne rozširovala svoj vplyv a zaberala pozemky drobných slobodných maloroľníkov. Takýto stav neohrozoval len vojenské statky, ale v podstate väčšinu príjmov štátu, ktoré tradične vyplývali z priameho zdanenia slobodných poľnohospodárov. V prvej polovici 10. storočia sa sociálna situácia roľníkov ešte viac zhoršila. V dôsledku neúrody a krutej zimy opustili mnohí svoje pozemky a tak byzantskí provinční magnáti nemali veľký problém s ich vykupovaním a zaberaním. O to viac, že dovtedajší daňový systém znevýhodňoval maloroľníkov, ktorí museli platiť poplatok aj za neobrobené pozemky ich zbehnutých susedov. Veľká časť voľných pozemkov stala čoskoro korisťou veľkostatkárov. Po prvýkrát sa tak v Byzancii začala vytvárať rodová aristokracia, ktorá už o niečo neskôr predstavovala rozhodujúci politický faktor v štáte. Nové aristokratické rody, ako Dukas, Fokas a Skleros sa dokonca stali takými mocnými, že ohrozovali pozíciu vládnucej macedónskej dynastie. Cisár Basileios dočasne zlomil ich moc a postupne odvolal zákony svojich predchodcov, umožňujúce legalizáciu pôdy, ktorú v predošlom období nadobudli veľkostatkári. Účinnosť takýchto drakonických opatrení však bola otázna, pretože po Basileovej smrti ich roku 1028 definitívne zrušil byzantský cisár Romanos III. Argyros. Uprednostňovanie záujmov veľmožov však postupne viedlo k rozkladu celého ekonomického systému Byzancie, ktorý sa zakladal na centralizovanom byrokratickom aparáte a priamom vyberaní daní od poľnohospodárov. Tento vývoj sa zásadne prejavil vo výpadku príjmov, ktoré tvorili hlavný zdroj fungovania štátnej administratívy. Ešte väčším problémom boli vzrastajúce výdaje na armádu, pretože cisári si už viac nemohli dovoliť vydržiavať početné elitné sily prevažne jazdných ťažkoodencov a zároveň s tým aj množstvo vojakov slžiacich v jednotlivých thematoch.
Byzantská vláda sa od druhej polovice 11. storočia začala čoraz viac spoliehať na služby profesionálnej žoldnierskej armády. Práve v tomto období však musela čeliť úplne novým vojenským konfliktom, ktoré vytvárali nečakaný tlak na zvýšenie branných síl cisárstva. Po rozpustení vojska themat museli byzantskí panovníci čoraz viac siahať po vojakoch, ktorých regrutovali zo zahraničia, a to až do tej miery, že sa takéto praktiky stretávali s kritikou predstaviteľov domácej vojenskej aristokracie.
Smrťou cisára Basileia II. Byzancia dlhodobo postrádala silnú osobnosť na tróne. V priebehu rokov 1025–1081 sa v Konštantínopole postupne pri moci vystriedalo až jedenásť cisárov, ak nerátame cisárovné Zoé a Theodoru, ktoré vládli samostatne iba niekoľko mesiacov. Až sedem z nich sa stalo obeťou sprisahania. Dlhodobo vládnuca macedónska dynastia vymrela po ženskej línii roku 1056 a po jej zániku sa priestor uvoľnil pre viaceré významné rody, z ktorých si každý robil nárok na cisársku hodnosť.
Pre ďalší vývoj bola dôležitá najmä vláda Konštantína IX. Monomacha (1042 – 1055). Cisár sa spočiatku pustil do energických reforiem, ktoré mali priniesť do pokladne viac peňazí a zvýšiť kontrolu nad armádou. Cisár na druhej strane obmedzil moc stratégov themat, pretože časť kompetencii previedol na nových civilných úradníkov – sudcov (kritai, praitores), čím však prispel k ďalším finančným výdajom. Zložitú finančnú situáciu nakoniec riešil devalváciou zlatej mince, čím v krajine vzrastala inflácia, ktorá zredukovala reálne príjmy administratívy a armády, no na druhej strane spôsobovala menšie daňové zaťaženie obyvateľstva.
Konštantín Monomachos sa snažil riešiť problém s Pečenehmi, ktorí krátko po smrti Basileia II. využili oslabenie byzantskej moci a začali s prvými lúpežnými vpádmi na balkánske provincie ríše. Vzhľadom k zložitosti zahraničnopolitického postavenia Byzancie sa Konštantín Monomachos rozhodol niektoré skupiny Pečenehov usadiť priamo na byzantskom území. Spôsobil tým však len ďalšie nepokoje, ktoré skončili až roku 1053, kedy sa títo Pečenehovia nakoniec usadili v byzantskom themate Paristrion v severnom Bulharsku, pretože svojim charakterom najviac vyhovovalo ich kočovníckemu spôsobu života.
Na Apeninskom polostrove začali už začiatkom 11. storočia zohrávať čoraz vplyvnejšiu úlohu žoldnierske skupiny Normanov, ktorí vstupovali do služieb byzantskej armády i miestnych longobardských vládcov. Roku 1029 získal jeden z nich, Rainulf, do držby grófstvo Aversa v Kampánii a od tohto momentu sa v južnej Itálii začali objavovať ďalší normanskí dobrodruhovia hnaní túžbou po založení obdobných panstiev. Významný predstaviteľ reformného pápežstva Lev IX. (1049 – 1054) sa proti Normanom snažil zorganizovať veľkú koalíciu za účasti Longobardov i byzantského cisára Konštantína Monomacha. V rozhodujúcej bitke pri Civitate v júni 1053 Normani bez problémov zvíťazili a dokonca sa zmocnili samotného pápeža. Napriek nútenému pobytu v zajatí však Lev neprestával mať záujem na spojenectve s Byzanciou, avšak dohodu komplikovali sporné cirkevné otázky, ktoré pretrvávali medzi katolíckou a ortodoxnou stranou. V tomto období išlo predovšetkým o rozdielne liturgické a disciplinárne praktiky ako napríklad používanie kvaseného či nekvaseného chleba v liturgii. Spornou i naďalej zostávala otázka postavenia pápeža v cirkvi, ktorá ešte viac vystúpila do popredia po nástupe západných reformistov.
V januári roku 1054 pápež poslal svojich vyslancov na čele s kardinálom Humbertom do Konštantínopola, kde mali uzavrieť spojenectvo proti Normanom. Namiesto toho sa však vyslanci čoskoro dostali do sporov s miestnym patriarchom Michalom Keruláriom, počas ktorých došlo k vzájomnej exkomunikácii oboch strán. Tento rozkol, známy neskôr ako Veľká schizma, nevzbudil v Byzancii žiadny ohlas, pretože patriarcha bol presvedčený, že Humbert neviedol rokovania podľa pápežových inštrukcií. Vo svojom podozrení sa utvrdil ešte viac, keď sa ešte počas pobytu legátov v byzantskej metropole dozvedel o Levovej predčasnej smrti.
Osobný spor patriarchu Kerularia s Humbertom však vo svojej najvnútornejšej podstate odrážal hlboké rozdiely v chápaní cirkevnej autority zo strany byzantského kléru a západných reformistov. Zatiaľ čo východné cirkvi na čele s Konštantínopolom dlhodobo priznávali pápežovi len čestné prvenstvo, latinskí reformisti trvali na ich bezpodmienečnom podriadení rímskemu stolcu v akejkoľvek spornej teologickej či disciplinárnej otázke.
Aj z tohto dôvodu sa spojenectvo Byzancie a Ríma nakoniec neuskutočnilo a nový pápež Mikuláš II. (1059 – 1061) napokon uprednostnil dohodu s Normanmi. Roku 1059 priznal ich vodcovi Róbertovi Guiscardovi (1015 – 1085) nárok na oblasti Apúlie, Kalábrie a Sicílie, ktoré sa v tom čase nachádzali z veľkej časti pod kontrolou Byzancie a Arabov.
V počiatkoch normanského záboru južnej Itálie sa spustil proces novej veľkej migrácie stredoázijských nomádov – islamizovaných seldžuckých Turkov. Ich kočovné skupiny čoskoro dobyli Perziu a napokon obsadili aj samotný Bagdad. Z rozhodnutia miestneho kalifa sa turecký náčelník Tugrul beg stal sultánom a ochrancom všetkých sunnitských moslimov. Seldžuci sa v ďalšom období zameriavali na boj s opozičným šítskym kalifátom Fátimovcov v Egypte, no na počiatku 40. rokov začali niektoré skupiny Turkov prenikať aj do byzantskej Malej Ázie. Rôzne vojenské bandy Turkov si často počínali samostatne a nerešpektovali dohody, ktoré byzantskí cisári uzatvárali so seldžuckým sultánom. Takéto skupiny sa len veľmi ťažko dali kontrolovať a plienili mestá i vidiek v pohraničných oblastiach. V tejto situácii sa do čela štát sa dostal generál Romanos IV. Diogenes (1068 – 1071). Romanos, ktorý si za hlavný cieľ si vytýčil zastaviť protivníka už na hraniciach a preto sa rozhodol opätovne dobyť strategické pevnosti v Arménii, ktoré kontrolovali vstup do Anatólie. Cisár sa na jar roku 1071 vydal na pochod do Anatólie. Cisár však v bitke pri Manzikerte padol do zajatia, z ktorého sa dostal. V Konštantínopole skupina dvoranov presadila do čela štátu Michala Duku. V Byzancii vypukla občianska vojna, ktorá viazala všetky dostupné oddiely. Romanos síce zozbieral verných stúpencov, avšak nakoniec utrpel rozhodujúcu porážku. Do centrálnej Anatólie však v tomto čase začalo prenikať čoraz väčšie množstvo Turkov, ktorí zásadným spôsobom zmenili etnický charakter tejto oblasti. Začala sa postupná turkizácia a islamizácia Malej Ázie, ktorej dôsledky pretrvali až do dnešných čias.