OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
Prví traja cisári Komnenovskej dynastie pretvorili byzantský štát na vlastníctvo svojej rodiny a s ňou spríbuznených aristokratických klanov. Rodinní príslušníci často predstavovali oporu cisára, ale len prípade, ak bol natoľko silnou osobnosťou, že si svoju pozíciu v rodine dokázal obhájiť. Keď však roku 1180 zomrel cisár Manuel I. Komnenos, zanechal po sebe neplnoletého dediča Alexia II., za ktorého vládla jeho matka – Maria z Antiochie.
Absenciu pevnej ruky okamžite využili okolití susedia a nedobrovoľní byzantskí vazali. Už roku 1181 získal uhorský kráľ Belo III. naspäť Srem a Dalmáciu. Osamostatnil sa tiež srbský župan Štefan Nemanja a v juhovýchodnej Malej Ázii arménske knieža Ruben III. Tradičný protivník ríše – seldžucký sultán Kilič Arslan II. sa zasa zmocnil väčšiny južného pobrežia Anatólie. V Konštantínopole navyše rástla všeobecná nespokojnosť s regentskou radou vedenou západnými cudzincami, ktorí ešte viac zvyšovali už beztak silný vplyv katolíkov v meste. Napokon vypuklo všeľudové povstanie a začali pogromy na latinské obyvateľstvo.
Chaotickú situáciu v Konštantínopole sa rozhodol využiť Manuelov bratanec Andronikos, ktorý sa vďaka vojenskému prevratu sa stal regentom za nedospelého Alexia II. A neskôr zasadol na jeho miesto. Za jeho krátkej vlády uhorský panovník Belo III. okupoval Belehrad a Braničevo a s podporou srbského župana Štefana Nemanju napokon dobyl Niš a Sardiku, čím sa pod jeho kontrolou ocitla väčšina centrálneho a východného Balkánu. Proti Byzancii obnovil útok aj normanský kráľ Viliam II., ktorý dobyl ostrov Korfu, prístav Dyrrhachion a napokon kruto vydrancoval aj druhé najväčšie mesto ríše Solún. Roku 1185 nakoniec revolta v Konštantínopole zapríčinila Andronikov pád. Novým cisárom sa stal Isaakios II. Angelos (1085–1095). Bol síce spríbuznený s Komnenovskou dynastiou, no podobných aristokratov bolo v ríši nepreberné množstvo. Od tohto momentu silní magnáti uzurpovali moc v provinciách a v ríši začala séria lokálnych vzbúr a odstredivých tendencií, ktoré sa v takom rozsahu naposledy vyskytovali pred sto rokmi. Isaakios musel však zo všetkého najskôr čeliť normanskej hrozbe a navyše s prázdnou pokladnicou, ktorá mu znemožňovala viesť aktívnu diplomaciu a verbovať nových mužov do armády. Najskôr preto uzavrel mier s Uhorskom a na jeho upevnenie sobáš s dcérou Bela III. Margarétou. Uhorský kráľ zato Byzancii vrátil okupované pevnosti Belehrad a Braničevo a Isaakios na oplátku uznal uhorské nároky na Bosnu. Potom sa zameral na odrazenie Normanov a dočasne zastavil ich postup na Balkáne.
Isaakios síce zažehnal hrozby zahraničných intervencií, avšak vzápätí musel čeliť niekoľkým vzburám lokálnych aristokratov v Malej Ázii a na Cypre, ktoré nadobro pochovali akékoľvek vyhliadky na stabilizovanie pomerov v Byzancii. Ešte vážnejšiu revoltu vyvolalo na severe Balkánu nespokojné valašské a bulharské obyvateľstvo, na čele ktorého stáli miestni bojari Peter a Asen.
Ešte väčšie obavy vyvolávala u cisára pripravovaná tretia križiacka výprava. Na rozdiel od predošlých ťažení sa zahraničnopolitická orientácia Byzancie zásadne zmenila. Napätie medzi ňou a západnými štátmi vzrástlo až do tej miery, že Isaakios na rozdiel od svojich predchodcov už križiakov nepovažoval za nevítaných hostí, ale vyhlásil im otvorené nepriateľstvo. Anglický i francúzsky kráľ preto aj z tohto dôvodu radšej uprednostnili cestu do svätej Zeme po mori, zatiaľ čo cez byzantský Balkán sa rozhodol tiahnuť iba rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa. Už pred začatím ťaženia sa na jeho dvore objavilo posolstvo srbského župana Štefana Nemanju so žiadosťou o spojenectvo. Počas prechodu križiakov Balkánom hrozilo, že rebelujúci Srbi, Bulhari a Valasi napokon prehovoria Barbarossu na spoločný útok proti Konštantínopolu. Isaakios navyše už predtým uzatvoril zmluvu s nepriateľom križiakov – ajjubovským sultánom Saladinom, ktorý roku 1187 obsadil Jeruzalem a zredukoval latinské panstvo v Svätej zemi na úzky pobrežný pás. Podľa dohody sa Isaakios pokúsil križiacke vojsko zastaviť. Nechal zablokovať balkánske priesmyky a v Konštantínopole uväznil Barbarossových poslov na čele s biskupom z Münsteru. Nemecké vojsko však ľahko prekonalo slabý byzantský odpor a spustošilo oblasť Trácie. Rozhnevaný Barbarossa nakoniec písomne vyzval svojho syna Henricha, aby čo najrýchlejšie zhromaždil financie a loďstvo za účelom dobytia Konštantínopola. Byzantský cisár sa ocitol pod veľkým tlakom a tak nakoniec súhlasil s prechodom Fridrichovho vojska cez Bospor. Takmer sedemdesiatročného križiackeho vodcu napokon zo sveta neodpravili byzantské intrigy, ale vody zradnej a rozbúrenej rieky Salef, v ktorej sa napokon nešťastne utopil.
Po skončení hrozby križiackej intervencie obrátil Isaakios opätovne svoju pozornosť k pomerom na Balkáne. Podarilo sa mu zastaviť rozpínavosť Srbska i Bulharska, no v praxi v podstate uznal ich samostatnosť. Oveľa horšia situácia sa však črtala v zvyškových oblastiach byzantskej Malej Ázie, kde sa objavili dokonca až traja falošní pretendenti na byzantský trón, ktorí sa vydávali za Alexia II., zvrhnutého syna cisára Manuela. V Egejskom mori nerušene prekvitalo pirátstvo, ktoré praktikovali najmä ohrdnuté kupecké republiky Pisa a Janov, pretože Isaakios spočiatku preferoval záujmy benátskej republiky. Byzantský cisár nakoniec aj im obnovil privilégia a pokračoval v boji proti Bulharom, ktorí medzitým obsadili Serdiku. Roku 1195 naplánoval proti nim novú výpravu a obrátil sa na svojho uhorského spojenca Belu III., ktorý mu prisľúbil vojenskú podporu.
V tom čase však vypukol v Trácii nový prevrat a odbojné skupiny aristokratov dosadili na trón ďalšieho cisára. Zhodou okolností sa ním stal cisárov brat Alexios Angelos. Nový vládca nehľadel na príbuzenstvo a svojho predchodcu nechal bez milosti oslepiť a uvrhnúť do žalára. Isaakiov syn Alexios však ušiel z Konštantínopola a neskôr zohral hlavnú úlohu pri odklone štvrtej križiackej výpravy do Byzancie.