ByzanciaByzancia od 11. až do polovice 13. storočia

Byzantská ríša po Alexiovej smrti

OBSAH: Byzancia v 11. storočíKríza Byzantskej ríše (1071 – 1081)Nástup dynastie KomnenovcovByzancia a prvá križiacka výpravaAlexiova reforma ríšeByzantská ríša po Alexiovej smrtiŠtát a spoločnosť za posledných KomnenovcovByzantský Balkán v 12. storočíPočiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie AngelovcovŠtvrtá  križiacka výprava a zánik ByzancieLatinské cisárstvoGrécke nástupnícke štáty


Po Alexiovej smrti prevzal moc v štáte jeho syn Ioannes II. Komnenos (1118 – 1143), ktorý si musel zabezpečiť trón potlačením palácového sprisahania.

Ioannes sa na počiatku svojej vlády pokúsil neúspešne obmedziť rastúci vplyv Benátčanov v hlavnom meste ríše. Za svoj hlavný politický cieľ si predsavzal rozšíriť byzantský pobrežný koridor v Malej Ázii.

Ioannes s obavou sledoval vzrast politického vplyvu Uhorska. Aby si svojho severného suseda zaviazal, oženil sa s dcérou kráľa Ladislava I. Piroškou, ktorá v Konštantínopole prijala meno Irena a neskôr založila na jednom z pahorkov mesta kláštor Krista Pantokratora. Sám Ioannes k nemu pristaval druhý svätostánok zasvätený milosrdnej Bohorodičke (Theotokos Eleousa) a po Ireninej smrti spojil obe stavby do jedného rozsiahleho komplexu. Kláštor Pantokrator sa stal mauzóleom dynastie a zároveň najdôležitejšou stavbou svojho druhu v komnenovskom období.

Od polovice 12. storočia začalo v byzantskej politike zohrávať  dôležitú úlohu práve Uhorsko a čoraz samostatnejší srbský štát. S Uhorskom sa Ioannes dostal do konfliktu roku 1127, pretože poskytol politický azyl Álmošovi, vyhnanému strýkovi uhorského kráľa Štefana II. Ako odvetný krok zaútočilo uhorské vojsko hlavnou transbalkánskou trasou (Via militaris) a dobylo byzantské mestá Belehrad a Niš. Tento konflikt následne využili Srbi a dočasne sa zbavili byzantskej nadvlády. Byzantský cisár ich však porazil a napokon dosiahol mier aj s Uhorskom, pretože vyhnaný Álmoš, kvôli ktorému celý konflikt vypukol, medzičasom zomrel.

V ďalšom období sa Ioannes snažil o upevnenie byzantskej moci v severnom páse Malej Ázie, ktorú ohrozoval nielen samostatný seldžucký emirát dynastie Danišmendovcov, ale aj odbojný grécky magnát Konštantín Gabras v Trapezunte. Na sklonku vlády cisár dokázal kontrolovať celý severný pás čiernomorského pobrežia.

K zaisteniu južného pobrežia byzantských dŕžav v Malej Ázii bránili okrem Seldžukov aj Arméni, ktorý vytvorili vlastné kráľovstvo v oblasti Kilíkie zvané Malá Arménia. Roku 1137 cisár podnikol proti ich kniežaťovi Levonovi I. (Levovi) veľkú výpravu a vyhnal ho z niektorých dôležitých pevností. Podarilo sa mu dostať do vazalskej závislosti antiochské knieža Raimonda z Poitiers.

Ioannes II. dokončil konsolidáciu byzantských dŕžav vo východnom Stredomorí. Jeho syn Manuel I. Komnenos (1143–1180) po ňom zdedil štát, ktorý sa stal opäť regionálnou veľmocou. Manuelova vláda sa vyznačovala veľkým vplyvom západného spôsobu života a kultúry. Na byzantskom dvore vtedy pôsobilo mnoho vplyvných katolíkov a sám cisár mal za manželky dve latinské princezné. Manuel poznal západnú kultúru od detstva, pretože jeho matkou bola Irene-Piroška, dcéra uhorského kráľa Ladislava I. V zahraničnej politike sa ešte viac ako jeho dvaja predchodcovia orientoval na západné mocnosti. V polovici 60. rokov dokonca vážne uvažoval o cirkevnej únii s Rímom, za čo od pápeža Alexandra III. (1159 – 1181) požadoval uznanie za univerzálneho rímskeho cisára. Všetky tieto kroky, ako aj spojenectvá s latinskými štátmi na Západe i v sv. Zemi však Manuel považoval len za prostriedok naplnenia vlastných politických cieľov. Od čias Roberta Guiscarda predstavoval najväčšie ohrozenie pre Byzanciu expanzívny normanský štát, ktorý sa za Rogera II. stal rešpektovaným kráľovstvom. Manuel sa tradične opieral o podporu Benátok, ktoré mohli blokovať prípadnú inváziu Normanov na Balkán, zatiaľ čo druhý spojenec – rímsko-nemecký cisár pre nich vytváral hrozbu zo severu. Novým prvkom byzantskej politiky bola snaha o ovládnutie niektorých oblastí v južnej Itálii. Ríšska diplomacia by týmto spôsobom mohla opäť priamo ovplyvňovať pomery na Apeninskom polostrove a zamedzovať prípadným pokusom o inváziu Normanov na Balkán. Manuel sa snažil vytvoriť tlak aj východných nepriateľov ríše – seldžuckých Turkov. Preto čo najviac posilňoval byzantský vplyv v arménskom kráľovstve i v severných križiackych štátoch – Antiochii a Edesse. Politická situácia v Svätej zemi sa však skomplikovala po páde Edesského grófstva, ktorý vyvolal na Západe veľký ohlas. Pápež Eugen III. ako aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. pripravovali novú križiacku výpravu. K nej sa napokon pod vplyvom veľkého kazateľa Bernarda z Clairvaux pripojil aj rímsko-nemecký kráľ Konrád III. Týmto rozhodnutím nebol Manuel príliš nadšený, pretože rátal s nemeckou pomocou proti normanskému kráľovi Rogerovi, ktorý sa v tom čase pripravoval na inváziu do Byzancie. Urýchlene preto uzavrel so Seldžukmi mier a svojich spojencov Benátčanov obdaroval novými privilégiami a rozšírením ich obchodného kvartálu v Konštantínopole.

Pripravovaná križiacka výprava pre Manuela predstavovala vážny problém. Na rozdiel od ťaženia v rokoch 1096–1099 nespočíval jej cieľ vo vojenskej podpore Byzancie proti Turkom, ale reštaurovaní a posilnení moci križiackych štátov v sv. Zemi. Manuel sa obával najmä toho, že francúzsky kráľ zvolí do Palestíny morskú trasu z prístavov južnej Itálie, ktoré kontrolovali Normani. Takýto krok by mohol ľahko prerásť v normansko-francúzske spojenectvo, ktoré by vyústilo do ťaženia proti Byzancii. Manuel nakoniec za prispenia diplomacie dosiahol, že kráľ Ľudovít sa nakoniec rozhodol tiahnuť na Východ cez byzantské územia. Ešte pred ním však do Konštantínopola prišiel Konrád III., ktorého veľkolepú púť na Východ zastavila až porážka od Seldžukov pri Dorylaione v Malej Ázii.

Francúzsky kráľ Ľudovít VII. síce prešiel Balkánom bez vážnejších problémov, avšak zo správy súdobého kronikára Oda z Deul vyplýva, že miestni obyvatelia neposkytovali križiakom dostatok potravín, ba dokonca ich často oberali o všetky peniaze, zbrane a šaty. Jeho správa navyše svedčí o čoraz väčších náboženských rozdieloch medzi katolíkmi a ortodoxnými kresťanmi. Odo z odporom líči, že kedykoľvek latinskí kňazi slúžili omšu v byzantských chrámoch na miestnych oltároch, grécki klerici ich vždy po skončení bohoslužieb očisťovali vhodnými milodarmi a umývaním.

Manuelovu zaneprázdnenosť s križiakmi nakoniec predsa len využil normanský kráľ Roger, ktorý ešte v tom istom roku napadol ostrov Korfu a Grécko a vyplienil mestá Théby a Korint. Byzantský cisár začal urýchlene budovať vlastné loďstvo, no obrátil sa aj na tradičných námorných spojencov Benátčanov. Roku 1149 definitívne vyhnal Normanov z ostrova Korfu, avšak Roger na oplátku podnietil proti Byzancii neposlušných Srbov. Manuel napokon tento útok odrazil, avšak do konfliktu sa na srbskej strane zaangažoval aj uhorský kráľ Gejza II. (1141 – 1162). Byzantský cisár si napokon vynútil mier aj s ním a ovládol strategicky dôležité pohraničné pevnosti Zemun a Sirmium.

Po stabilizácii Balkánu Manuel hodlal proti Normanom zasiahnuť priamo na Apeninskom polostrove. Do značnej miery mu do karát zahrala smrť obávaného súpera – kráľa Rogera II. Sicílskeho. V rokoch 1155 – 1157 sa pokúsil o obnovenie byzantskej moci v juhoitalskej Apúlii, v ktorej žila početná grécka populácia, avšak tieto daromné pokusy iba vyčerpali štátnu pokladnicu. Smrťou Konráda III. (1138 – 1152) roku 1152 sa postupne zhoršili vzťahy s Rímsko-nemeckým cisárstvom. Nový cisár Fridrich I. Barbarossa (1152 – 1190) si neželal akúkoľvek byzantskú prítomnosť v Itálii a voči Manuelovi napokon zaujal nepriateľský postoj. Byzantská politika na Apeninskom polostrove sa tak obmedzila len na diplomaciu a finančnú podporu Fridrichových odporcov, najmä ligy lombardských miest na čele s Milánom.

Po zlyhaní expanzie do Itálie sa Manuel zameral na upevnenie byzantských dŕžav v Malej Ázii a neskôr na dosiahnutie väčšieho vplyvu v Srbsku i Uhorsku. Na základe skúsenosti z predchádzajúcich rokov dospel k názoru, že nemôže viesť aktívnu politiku v Itálii bez zabezpečenia severných hraníc. Po smrti uhorského kráľa Gejzu II. roku 1162 preto zasiahol do bojov medzi príslušníkmi arpádovskej dynastie. Na trón síce nastúpil Gejzov syn Štefan III. (1162 – 1172), no byzantský cisár podporoval jeho protivníkov, ktorými boli synovia predošlého kráľa Belu II. (1131 – 1141). Najskôr sa uhorským kráľom stal Ladislav II. (1162 – 1163) a potom Štefan IV. (1163). Pod tlakom týchto okolností Štefan III. uzavrel s Byzanciou mier, ktorý mal garantovať plánovaný dynastický sobáš jeho mladšieho brata Bela s Manuelovou dcérou Máriou. Za týmto účelom sa neskorší uhorský kráľ Belo III. (1172 – 1196) ocitol na konci roka 1163 v Konštantínopole, kde formálne konvertoval na ortodoxnú vieru a prijal byzantské meno Alexios. Cisár mu neskôr udelil úplne nový titul despotes (despot – pán), ktorý ho v dvorskej hierarchii radil na druhé miesto. Byzantskej ríši mal podľa dohody pripadnúť aj Belov údel, ktorý tvorili oblasti Dalmácie a Sremu. O dva roky neskôr si Manuel Belu oficiálne adoptoval a pravdepodobne z neho chcel urobiť svojho následníka. Ak tak aj zamýšľal, čoskoro zmenil svoj úmysel. Roku 1166 totiž potvrdil nové nariadenie, ktorým sa zakazoval sobáš blízkych príbuzných až do siedmeho pokolenia, čím v podstate anuloval predošlé rozhodnutie týkajúce sa pripravovaného sobáša Belu-Alexia s vlastnou dcérou. Napriek tomu si však mladého kráľoviča ponechal na dvore, aby aj takýmto spôsobom uplatnil čo najväčšiu mieru vplyvu na Uhorsko a získal pod kontrolu tie pohraničné oblasti, ktoré pôvodne patrili k Byzantskej ríši. Štefan III. sa totiž s ich odstúpením nezmieril a preto čoskoro obnovil proti Byzancii vojnu. Manuel začal opätovne podporovať protikandidáta Štefana IV., no tentoraz už zjavne preto, aby uplatnil politický tlak na uhorského kráľa. Na základe ďalšej dohody z roku 1165 Byzancia získala do držby nielen Dalmáciu a Srem, ale napokon aj Bosnu. Príznačné v tejto súvislosti zostáva, že Manuel tieto oblasti už nepokladal za Belovo patrimonium, ale priamo za územie ríše.

V polovici 60. rokov Manuel zintenzívnil svoju politiku v Itálii, kde práve vrcholil dlhoročný konflikt medzi pápežom Alexandrom a cisárom Fridrichom Barbarossom. Z korešpondencie a početných vyslanectiev medzi pápežskou kúriou a Konštantínopolom vyplýva, že Manuel sa usiloval o to, aby ho Alexander a spolu s ním aj ostatní katolíci uznali za  „legitímneho“  rímskeho cisára. Rovnako sa tiež snažil obmedziť rastúci vplyv Benátok na byzantský obchod a podporoval ich súperov z Janova a Pisy. Benátčania takýto krok vnímali ako obmedzovanie svojho dominantného postavenia a preto v Konštantínopole podnikli útok na janovskú štvrť. Manuel ich márne vyzval k zaplateniu škôd, a keď nepochodil, nechal roku 1171 pozatýkať v celej ríši všetkých benátskych občanov. Bývalý námorný spojenec mu na oplátku vyhlásil vojnu, do ktorej zapojil aj ďalších cisárových oponentov – predovšetkým srbského župana Štefana Nemanju. Manuel však napokon nad svojimi súpermi zvíťazil a na začiatku 70. rokov 12. storočia sa ocitol na vrchole moci. Byzantínci kontrolovali prakticky celý Balkán s výnimkou Chorvátska. Cisár napokon oficiálne zrušil zásnuby uhorského Belu so svojou dcérou Máriou roku 1169, po tom ako sa mu narodil vlastný syn Alexios. Po smrti Štefana III. napokon umožnil Belovi III., aby sa stal  novým uhorským kráľom a zároveň aj jeho spojencom.

So seldžuckým sultánom Kilič Arsanom udržiaval Manuel dlhodobo priateľské vzťahy. Roku 1161 dokonca sultán zavítal do Konštantínopola, kde s byzantskou stranou podpísal novú mierovú zmluvu. Cisár ho pri tejto príležitosti ceremoniálne adoptoval za svojho syna a Kilič Arslan sľúbil držať na uzde nepokojné a často samostatne útočiace skupiny kočovných tureckých nájazdníkov. Sultán však dohody príliš nedodržiaval a naopak posilnil svoju moc na úkor konkurenčného tureckého emirátu Danišmendovcov. Keď však v roku 1174 zomrel turecký sultán Nur ad-Din, v oblasti sa definitívne porušila dlhodobá rovnováha síl. Kilič Arslan začal vyvíjať väčší tlak na danišmendovských emirov a tí na oplátku požiadali Manuela o vojenskú pomoc. Cisár sa tak po dlhom období odhodlal posunúť byzantskú hranicu až na anatólsku náhornú plošinu a kontrolovať hlavnú cestu, ktorá spájala Konštantínopol s Blízkym východom. Po dlhom období nechal opäť vystavať strategické pevnosti Dorylaion a Subilaion v údolí rieky Menandros a v lete roku 1176 zorganizoval najväčšiu brannú silu ríše, akú kedy videli jeho súčasníci. Manuel chcel pravdepodobne navždy skoncovať s existenciou Seldžuckého sultanátu a jeho centrom – Ikoniom (dn. Konya v Turecku). Sultán Kilič Arslan tento úder neočakával a predostrel veľkorysý mierový návrh, no Manuel nakoniec uprednostnil priamu konfrontáciu. K rozhodujúcej bitke došlo v priesmyku pri ruinách hradu Myriokefalon. Turci dokonale využili prednosti neschodného a zalesneného terénu a pripravili byzantskej armáde pascu. Zatiaľ čo sa predvoj cisárskych síl prebil priesmykom napriek stratám, Turci obsadili obe strany údolia a dokonale uzavreli zadný voj na čele s Manuelom. Porážka pri Myriokefalone zhatila Manuelove ambície na posilnenie byzantského vplyvu v Malej Ázii. Cisár ale pomerne rýchlo obnovil brannú silu a odrazil odvetné útoky seldžuckého sultána. V novej mierovej dohode musel prikročiť iba k demolácii čerstvo vystavaných pevností na okraji anatólskej plošiny. O rok neskôr po týchto udalostiach došlo v Benátkach ku konečnému uzatvoreniu mieru medzi Fridrichom Barbarossom a pápežom Alexandrom. Staré spory boli zažehnané a opäť sa obnovila dualita západného sveta s rímskym cisárom a rímskym pápežom.