OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
Po obsadení Konštantínopola križiakmi a vyhlásení Latinského cisárstva sa byzantský odpor koncentroval v oblasti hornatého Epiru na Balkáne a severozápadnej časti Malej Ázie. Roku 1215 sa stal novým vládcom v Epire Theodoros Dukas, ktorý postupne obsadil Ochrid, Pelagoniu i Serres a napokon aj Solún, čím ukončil existenciu tamojšieho latinského kráľovstva. Na zvýraznenie týchto úspechov sa nechal korunovať za cisára Rimanov. Obrad uskutočnil ochridský arcibiskup Demetrios Chomatenos a nie solúnsky metropolita, ktorý zostal lojálny patriarchovi v konkurenčnom Nikaiskom cisárstve.
Hlavným Theodorovým cieľom bol Konštantínopol a preto uzavrel spojenectvo s bulharským cárom Ivanom Asenom, ktorý mal rovnako záujem o územia Latinského cisárstva. Predčasnému pádu tohto politického útvaru nakoniec paradoxne zabránila práve rivalita Epiru a Bulharov. Niekdajší spojenci sa čoskoro dostali do konfliktu a roku 1230 sa stretli pri Klokotnici v dnešnom južnom Bulharsku. Táto bitka sa skončila úplným víťazstvom bulharskej strany. Kalojan nechal Theodora oslepiť a uvrhnúť do väzenia. Bulhari dočasne získali vnútrozemskú časť Trácie a podstatnú časť Macedónie z mestami Serres a Ochrid. Epirský štát nezanikol, no jeho územie sa radikálne zmenšilo.
Najdôležitejším konkurentom Latinov sa tak stalo Nikaiske cisárstvo. Jeho prvý vládca – byzantský aristokrat Theodoros Laskaris sa v severozápadnej časti Malej Ázie dokázal presadiť proti ašpiráciám nových latinských dobyvateľov, ako aj seldžuckých Turkov. Centrom rodiaceho sa štátu sa stalo mesto Nikaia v niekdajšej byzantskej provincii Bithýnia, do ktorej sa uchýlila väčšina konštantínopolskej aristokracie a duchovenstva vrátane exilového konštantínopolského patriarchu. Po jeho smrti nechal Theodoros zvoliť nového patriarchu Michala IV. a sám sa prehlásil za cisára. Laskaris dosiahol obratnou politikou vnútornú reorganizáciu štátu a zefektívnil jeho brannú silu. V rokoch 1210 – 1211 stabilizoval hranice s Latinským cisárstvom i seldžuckými Turkami.Pod svoju vládu získal významné mestá pri pobreží Egejského mora – Nymfaion, Smyrnu, Magnesiu a Pergamon. Severná hranica nového cisárstva siahala až k čiernomorskému pobrežiu a k oblasti Paflagónie, kde susedila s ďalším nástupníckym štátom po Byzancii – Trapezuntským cisárstvom. Laskaris využil vo svoj prospech rozsiahle pozemkové vlastníctvo byzantskej koruny a udeľoval daňové výnosy (prónie) z týchto území vojenskej a civilnej aristokracii. K tomuto účelu neváhal dokonca uskutočniť rozsiahlu konfiškáciu cirkevných domén konštantínopolského patriarchátu. Po Laskaridovej smrti nastúpil na trón jeho švagor Ioannes III. Dukas Vatatzes (1221 – 1254), ktorý pokračoval v konsolidácii štátu a získavaní európskych provincií. Nepodarilo sa mu síce dobyť Konštantínopol, ale i tak podstatne rozšíril územie Nikaie, keď získal ostrovy Lesbos, Chios, Samos. Po smrti bulharského cára Ivana Asena ovládol veľké územia v Trácii a Macedónii a jeho vládu akceptovalo aj grécke obyvateľstvo miest Adrianopolu, Skopje a napokon aj Solúna. Dokonca aj epirský vládca Michal II. ho uznal za svojho suveréna, výmenou za čo dostal titul despotu (z tohto dôvodu sa pre jeho štát používa termín Epirský despotát).
Vatatzes sa pričinil o obnovu významných miest a zlepšenie ich obranyschopnosti. V nadväznosti na byzantské tradície nechal opätovne raziť ríšsku zlatú mincu – hyperpyron, zatiaľ čo v hospodárskej politike uplatňoval ochranárske princípy a obmedzovanie dovozu, čim chcel oslabiť ekonomický vplyv italských kupeckých republík Benátok a Janova. Za jeho vlády sa z Nikaie stalo centrum gréckej vzdelanosti a dvorskej kultúry.