ByzanciaByzancia od 11. až do polovice 13. storočia

Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov

OBSAH: Byzancia v 11. storočíKríza Byzantskej ríše (1071 – 1081)Nástup dynastie KomnenovcovByzancia a prvá križiacka výpravaAlexiova reforma ríšeByzantská ríša po Alexiovej smrtiŠtát a spoločnosť za posledných KomnenovcovByzantský Balkán v 12. storočíPočiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie AngelovcovŠtvrtá  križiacka výprava a zánik ByzancieLatinské cisárstvoGrécke nástupnícke štáty


Byzantská ríša sa za dynastie Komnenovcov stala naposledy rešpektovanou mocnosťou vo východnom Stredomorí. Cisári Ioannes a Manuel dokázali čiastočne obnoviť byzantskú vládu v Malej Ázii a zabrať väčšinu pobrežných oblastí polostrova. Pod kontrolu štátu sa dostali najbohatšie poľnohospodárske regióny s dostatkom vodných tokov a rozvinutou štruktúrou miest. Na druhej strane ríša definitívne stratila maloázijské vnútrozemie – anatólsku náhornú plošinu. Zo všetkých cisárov komnenovskej dynastie sa iba Manuel pokúsil o obnovenie byzantských pozícii v centrálnej Anatólii aj to až na sklonku svojho režimu, a navyše neúspešne. Priame dôsledky porážky pri Myriokefalone neboli veľké. Zatiaľ čo však na Balkáne ťažili cisári z obnovy prirodzenej geografickej hranice polostrova, ktorú predstavoval Dunaj, byzantské maloázijské dŕžavy podobnú prírodnú bariéru postrádali. Niektoré pobrežné koridory, ktoré vypĺňali byzantské panstvo v Malej Ázii, boli aj preto príliš krehké a nestabilné. Po ich obsadení nepriateľom sa tak na severe a juhu polostrova začali postupne vytvárať izolované oblasti, ktoré stratili spojenie so zvyškom ríše. Namiesto cisárskej administratívy mali v nich moc v rukách miestni byzantskí magnáti.

Za vlády komnenovskej dynastie sa Byzancia až doposiaľ najviac priblížila západoeurópskemu modelu vlády a hodnotám. Bolo to preto, že v ríši nadobro prestal platiť dovtedajší byrokratický systém, v ktorom postavenie jednotlivca nezáviselo od pôvodu, ale zvereného úradu. Zjednodušene povedané – Komnenovci privatizovali štát a pretvorili ho na kolektívne rodinné vlastníctvo. Podobne ako na Západe aj v Byzancii odteraz zohrávala prvoradú úlohu príslušnosť k vyvolenému rodu. Najdôležitejšie osoby na dvore pochádzali len z radov Komnenovcov a s nimi spríbuznených klanov. Nositelia najvyšších titulov ako despotes, sebastokratorkaisar boli veľmi vplyvnými osobami, ktoré disponovali vysokou mierou autonómie s právom nosenia vlastných odznakov moci. Príslušnosť k dynastii určovala domácu i zahraničnú politiku Komnenovcov. Dynastické zväzky s inými panovníckymi dvormi síce fungovali aj v predchádzajúcom období, ale nikdy nedosiahli taký význam ako práve za Komnenovcov. Vďaka sobášom s predstaviteľmi zahraničných mocností sa Byzancia, podobne ako iné stredoveké veľmoci, začala opierať o široko rozvetvený systém príbuzenských spojenectiev. Komnenovci uzatvárali sobáše so všetkými významnými kresťanskými štátmi na východe i západe, vrátane Nemecka, Francúzska, Rusi, Uhorska a križiackych štátov na Blízkom Východe.

I napriek týmto zmenám Byzancia aj naďalej predstavovala model byrokratického a centralisticky riadeného štátu. Oporou centralizmu na rozdiel od minulosti však už neboli provincie a ústredný úradnícky aparát, ale mocenská rodová klika, ktorá sídlila v Konštantínopole. Byzantská metropola bola z tohto pohľadu akýsi štát v štáte. Odhaduje sa, že v tomto období v nej žilo 200 000 obyvateľov, no podľa niektorých odhadov dokonca raz toľko.

Komnenovci založili svoju moc na rodine a pripútaní významných jednotlivcov k dvoru. Cisári udeľovali týmto osobám finančné výnosy zväčša z obrovského pôdneho fondu korunných statkov. Rovnako tak udeľovali aj rôzne imunity a privilégia vybraným jednotlivcom alebo skupinám. Z uvedeného systému profitovali nielen Komnenovci, ale aj ďalšie spríbuznené rody. Táto aristokracia, ktorá väčšinou sídlila v Konštantínopole, sa zmocnila väčšiny pôdy v provinciách. V dôsledku celej rady zmienených výhod predstavovala do budúcnosti hrozbu svojim separatizmom v prípade slabej ústrednej vlády.

Čoraz väčší vplyv v byzantskej spoločnosti začínali zohrávať kláštory. Od čias obnovenia kultu obrazov roku 843 došlo k novému rozmachu byzantského mníšstva a počet kláštorov vzrástol natoľko, že niektorí cisári chceli právnymi opatreniami zabrániť zakladaniu ďalších a pre už existujúce obmedzovali ďalšie nadobúdanie pôdy. Kláštory nadobudli svoju pevnú hierarchiu a organizáciu v dôsledku reformy významného teológa Theodora Studiského (759–826). Väčšina mníchov preferovala život v kláštorných spoločenstvách, no rôzne formy pustovníctva existovali aj naďalej. Kláštory mali svoju vnútornú regulu (typikon) a administratívne podliehali miestnym biskupom, v niektorých prípadoch priamo patriarchom, či dokonca cisárom. Viaceré z nich sa špecializovali na prepisovanie a iluminovanie rukopisov, či tvorbu teologických diel a cirkevných hymnov. Súčasťou byzantských kláštorov bola väčšina škôl, starobincov a špitálov. Rozhodnutím cisárov, ale aj vplyvných jednotlivcov mnohé z nich nadobudli veľké pozemkové vlastníctvo a spolu s ním celú škálu rôznych privilégií vrátane oslobodenia od daní.

Rovnaké výhody v Byzancii nadobudli aj silné kupecké republiky Benátky, Janov a Pisa, ktoré si v Konštantínopole zriadili vlastné kvartály oddelené od zvyšku mesta. Manuel sa aj preto snažil obmedziť vzrastajúce bohatstvo týchto skupín na úkor štátu.

V dôsledku decentralizácie sa starý administratívny systém ríše  postupne rozpadol. Pôvodné provincie (themata) síce naďalej existovali, ale vo väčšine prípadov sa ich územie značne zmenšilo. Vojsko themat spoločne so stratégmi zaniklo ešte v 11. storočí. Brannú silu týchto provincií mal v tomto období na starosti vojvoda (dux) a civilnú sudca (krites, praitor), ktorý dozeral na jej administratívu, financie a súdnictvo.

Tradičnou oporou byzantského štátu zostala armáda. V počiatku vlády Alexia I. sa ešte stále delila na východné a západné regimenty (tagmata), ale v dôsledku nedostatku financií napokon cisár vytvoril iba jednu údernú silu, ktorú v prípade potreby nasadzoval na ohrozených územiach. Jej počet neprevyšoval ani pri úplných stavoch 20 000 mužov, v drvivej väčšine cudzincov na čele s vlastnými veliteľmi. K ďalším zmenám došlo za cisára Manuela Komnena, ktorý riešil nedostatok bojaschopných mužov zavedením nového systému ich odmeňovania. Prestal vyplácať vojakom platby priamo zo štátnej pokladnice a namiesto toho im udelil právo vyberať dane z určených pozemkov, ktoré zväčša patrili pod vlastníctvo koruny. Takýto systém sa nazýval pronoia (prónia, doslovne starostlivosť), zatiaľ čo držiteľ takýchto fiškalných práv sa dnes označuje ako proniár. Prónie boli akousi náhradou systému vojenských statkov z 10. storočia, ktoré prispievali na výzbroj vojakov themat. Zásadný rozdiel bol však v tom, že proniár zinkasoval celý daňový výnos príslušnej lokality. Štát sa tak postupne zbavil povinnosti zabezpečiť odvody daní z provincie do centra, čím odbúraval časť úradníckeho aparátu, vrátane platieb, ktoré musel na túto aktivitu vynakladať. Tým, že vojakov neplatil priamo, zdanlivo šetril štátne rezervy, avšak v konečnom dôsledku prichádzal o veľké množstvo finančných prostriedkov, ktoré čoraz viac vyprázdňovali štátnu pokladnicu. Základ proniárovho majetku teda predstavovali dane a nárok na časť renty spolu s manuálnou prácou tamojších poddaných, nie však pôda, ktorá naďalej zostávala majetkom koruny. Prónie neboli dedičné a ich držba sa viazala na výkon vojenskej služby v byzantskej armáde. Treba však záverom povedať, že časť odborníkov nie je celkom presvedčených o tom, že celý systém začal vznikať už v časoch cisára Manuela Komnena. Udeľovanie prónii sa stalo skôr typickou črtou záverečného obdobia byzantských dejín v 13.–15. storočia.