OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
V obsadenom Konštantínopole vyhlásili vodcovia križiakov za nového cisára Balduina I. (1204–1205). Nový politický útvar, ktorý vznikol na troskách byzantského sveta, sa dnes tradične označuje ako Latinské cisárstvo. V súdobých prameňoch sa nazývalo Imperium Romaniae, alebo Imperium Constantinopolitanum, teda Konštantínopolské cisárstvo. Jeho jadrom zostal Konštantínopol s priľahlými európskymi oblasťami (Trácia), egejskými ostrovmi (Lesbos, Samos, Chios a Tenos) a severozápadným cípom Malej Ázie. Najdôležitejšie postavenie a vplyv v tomto novom štáte mali Benátčania, ktorí sa zmocnili veľkej časti mesta spoločne s ostrovmi a prístavmi v Čiernom, Egejskom a Marmarskom mori. V dôsledku ďalšej expanzie križiackych vodcov postupne vznikali na niekdajšej byzantskej pôde aj ďalšie feudálne štáty: Solúnske kráľovstvo, Achájske kniežatstvo a Athénske vojvodstvo, ktoré prinajmenšom nominálne uznávali autoritu latinských cisárov v Konštantínopole.
Byzantská ríša sa postupne rozpadla a o jej balkánske územia súperili nielen novovytvorené križiacke štáty, ale aj expanzívne Bulharsko. Na počiatku siahal vplyv Latinského cisárstva len po predmestia Konštantínopola. V Trácii sa uchytili dvaja zvrhnutí byzantskí cisári – Alexios III. Angelos a Alexios V. Murtzuflos. V severozápadnom okraji Malej Ázie bol najvplyvnejším byzantským veľmožom Theodoros Laskaris, ktorý bol zaťom Alexia III. Byzantský odpor však čoskoro dostal vážnu trhlinu, pretože čelný vodca križiakov Bonifác z Montferratu sa zmocnil Solúna a rozširoval svoju moc v Grécku. K jeho úspešnému ťaženiu napomohla vzájomná nevraživosť zvrhnutých byzantských cisárov. Alexios III. síce najskôr prijal spojenectvo s Alexiom V., ale napokon ho zákerne zajal a oslepil. Neskôr však sám padol do latinského zajatia a tak sa jediným silným protivníkom križiakov na Balkáne stal byzantský aristokrat Michal Dukas, bratanec Alexia III. Spočiatku síce pomáhal Bonifácovi z Montferratu, ale neskôr začal sám organizovať odpor proti Latinom z mesta Arta v hornatej oblasti Epiru.
Na jar roku 1205 sa latinský cisár Balduin pokúsil rozšíriť územie svojho štátu v Trácii, kde však narazil na rozhodný odpor Bulharov. V bitke pri Adrianopole utrpeli križiaci drvivú porážku a sám cisár padol do zajatia, z ktorého sa už nedostal. Balduinov nástupca Henrich z Flámska (1206 – 1216) dočasne stabilizoval územie Latinského cisárstva, ale len za cenu skončenia expanzie v Malej Ázii. Túto situáciu využil tamojší najvplyvnejší magnát Theodoros Laskaris, ktorému sa podarilo presadiť voči iným byzantským potentátom.
Pomery v Latinskom cisárstve komplikovali vzťahy medzi novými pánmi a majoritným gréckym obyvateľstvom. Novým konštantínopolským patriarchom sa stal Benátčan Thomasso Morosini a Latinovia obsadili vyššie cirkevné úrady. Do krajiny začali prichádzať západné mníšske rády dominikánov, cisterciánov a františkánov, ktorí mali silné pozície nielen v Latinskom cisárstve, ale ďalších štátoch križiakov. Grécki ortodoxní duchovní museli čeliť silnej latinizácií. Márne spolu s domácim obyvateľstvom požadovali úrad vlastného ortodoxného patriarchu. Po zlyhaní týchto pokusov sa napokon pre nich stal hlavnou autoritou exilový patriarcha a cisár v Nikai, ktorých uznali za čelných predstaviteľov ortodoxnej ekumény. Pápežská kúria sa prostredníctvom latinského kléru snažila všetkými možnými prostriedkami o dosiahnutie únie. V niektorých prípadoch sa pomery natoľko vyostrili, že došlo k zatváraniu ortodoxných kostolov a kláštorov. Henrich Flámsky napokon uzavrel dohodu s významnými domácimi aristokratmi, ktorým zaručil slobodu vyznania a opätovne otvoril ortodoxné kostoly veriacim. Dokonca aj kláštory na hore Athos vyňal spod právomocí latinského biskupa. V Latinskom cisárstve sa len časť niekdajšej byzantskej aristokracie stala súčasťou novej vládnucej triedy, aj keď s nižším štatútom oproti západným lénnikom. K najväčšej symbióze oboch skupín došlo na Peloponéze, kde vzniklo viacero zmiešaných manželstiev. Najsilnejšiu pozíciu zastávali v Latinskom cisárstve Benátčania aj vďaka monopolnému postaveniu svojej flotily a obchodným výsadám.
Po smrti Henricha Flámskeho sa na tróne vystriedalo niekoľko cisárov, ktorí pochádzali z rodov Courtenay a Brienne. Ani jeden z nich nedokázal predísť postupnej dezintegrácii štátu, napriek diplomatickým výzvam o pomoc od katolíckeho Západu. K vnútornému oslabeniu prispeli spory s majoritným gréckym obyvateľstvom a neúspešne uplatňovaná politika cirkevnej únie prostredníctvom dosadených latinských patriarchov. Od 30. rokov 13. storočia sa Latinské cisárstvo nachádzalo v úplnom rozklade. Jeho existenciu v podstate predĺžila iba rivalita dvoch nástupníckych štátov po Byzancii – Nikaie a Epiru.