ByzanciaByzancia od 11. až do polovice 13. storočia

Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081)

OBSAH: Byzancia v 11. storočíKríza Byzantskej ríše (1071 – 1081)Nástup dynastie KomnenovcovByzancia a prvá križiacka výpravaAlexiova reforma ríšeByzantská ríša po Alexiovej smrtiŠtát a spoločnosť za posledných KomnenovcovByzantský Balkán v 12. storočíPočiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie AngelovcovŠtvrtá  križiacka výprava a zánik ByzancieLatinské cisárstvoGrécke nástupnícke štáty


Roku 1071 sa stal novým byzantským cisárom Michal VII. Dukas. Riešenie nahromadených problémov si vyžadovalo silnú autoritu, avšak  mladý a neskúsený cisár nemal dostatočné politické, organizačné a vojenské schopnosti, aby krízu dokázal zastaviť. Nachádzal sa pod silným vplyvom dvorana Nikeforitza, ktorý bol azda posledným významným eunuchom na byzantskom dvore. V snahe ušetriť neustále sa stenčujúce príjmy do štátnej pokladnice Nikeforitzes prestal vyplácať peňažné platby Pečenehom, Bulharom a romanizovaným Valachom (Vlachom) usadeným v byzantskom themate Paristrion. Došlo k okamžitej vzbure. V Malej Ázii rebelovali byzantskí generáli a velitelia žoldnierskych oddielov, ktorí sa snažili udržať v izolovaných enklávach obkľúčených Turkami. Roku 1073 vypukla pre zmenu nová protibyzantská vzbura v Macedónii, ktorú podporoval kráľ Zety Michal.

Cisárska administratíva sa v dôsledku straty území v Malej Ázii a lokálnych vzbúr na Balkáne ocitla bez dostatočného množstva príjmov. Za takejto situácie vláda siahla k drastickým opatreniam – ešte viac devalvovala menu znížením podielu zlata zo 16 na 9 karátov. Začala uskutočňovať konfiškácie majetku cirkvi a veľkostatkárov a na predaj obilia vyhlásila štátny monopol. Konštantínopol bol preplnený utečencami z Malej Ázie a v meste vypukol hlad.

V zúfalej situácii sa cisárska diplomacia obrátila na Normanov, ktorí už beztak zabrali všetky byzantské územia v Itálii vrátane posledného prístavu Bari. Roku 1074 napokon obe strany uzavreli dohodu, podľa ktorej sa normanský vojvoda Robert Guiscard oficiálne stal členom byzantského dvora, čím legalizoval svoje územné zisky ako cisárov vazal. Súčasne s tým sľúbil podporiť Byzanciu v boji proti seldžuckým Turkom. Toto spojenectvo mal do budúcnosti garantovať dynastický sobáš cisárovho syna Konštantína Duku s Guiscardovou dcérou Olympiou, ktorá po príchode do Konštantínopola prijala meno Helena.

Byzantsko-normanskú dohodu však zhatili ďalšie vojenské nepokoje. Roku 1077 sa takmer súčasne vzbúrili byzanské oddiely nielen na Balkáne, ale aj v Ázii, kde sa na ich čelo postavil skoro osemdesiatročný generál Nikeforos Botaneiates. Botaneiates napokon víťazne vstúpil do hlavného mesta a na byzantskom tróne sa tak ocitol predstaviteľ vojenskej aristokracie. V tomto čase sa však začala postupne rozpadať aj veľká seldžucká ríša a v Malej Ázii sa vytvoril samostatný Rumský sultanát.

Razantným odstránením svojho predchodcu si Botaneiates znepriatelil Normanov, Na prelome 70. a 80. rokov sa veľmocenské postavenie Byzancie v juhovýchodnej Európe definitívne rozplynulo. Seldžuckí Turci zabrali skoro celú Malú Áziu, zatiaľ čo Balkán sužovali neustále nájazdy kočovných kmeňov Pečenehov a Uzov. Cisár Nikeforos Botaneiates bol príliš starý na to, aby dokázal presadiť svoju autoritu voči zvyšným vojenským veliteľom, ktorí sa rozhodli uzurpovať moc pre seba. Na Balkáne prepukli ako v domino efekte ďalšie revolty. Botaneiates prvú z nich ešte dokázal potlačiť, avšak keď sa proti nemu v Ázii vzbúril generál Nikeforos Melissenos a na Balkáne Nikeforos Basilakes v krajine zavládla úplná anarchia.

Za tejto situácie sa Botaneiates mohol spoľahnúť iba pomoc svojho spojenca – energického Alexia Komnena, ktorý sa stal veliteľom balkánskej armády. Alexios s výraznou pomocou seldžuckých Turkov skoncoval s oboma rebéliami, avšak napokon sa do čela novej vzbury postavil on sám. Byzantská spoločnosť bola v tomto čase ešte stále relatívne bohatá, vďaka ekonomickej expanzii miest a ich napojenia na diaľkový obchod. Lenže postupné zabratie pozemkov byzantských maloroľníkov pripravilo štát o značný podiel daní. Byzantská pozemková aristokracia sa zmocnila veľkých príjmov, ktoré doposiaľ plynuli do cisárskej pokladnice. Táto nobilita postupne začala s privatizáciou štátu, ktorý sa pod vplyvom vojenských neúspechov postupne rozpadal na viacero prakticky samostatných enkláv. Pôvodne slobodní maloroľníci sa v priebehu 11. storočia dostali do čoraz väčšej závislosti od veľkostatkárov, pretože už nedokázali z rôznych príčin platiť svoje dane. Posilnenie postavenia novej aristokracie ešte viac podporovali cisári, ktorí priamo pochádzali z jej radov. Systém štedrého finančného vyplácania dvoranom, hodnostárom, generálom a úradníkom v období Botaneiatovej vlády prakticky skolaboval a viedol k ďalšej devalvácii zlatej mince. Ak mala Byzantská ríša prežiť 11. storočie, museli jej noví lídri prísť s úplne novým systémom vlády štátu, ktorý nakoniec presadila až nová dynastia Komnenovcov.