OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
Nový byzantský cisár Alexios III., ktorý roku 1195 zvrhol svojho brata Isaakia z trónu, bol slabý a nekompetentný panovník. Alarmujúci stav ríše by však v tom čase dokázala konsolidovať len mimoriadne politicky nadaná osoba. Pokladnica bola takmer prázdna, v krajine prepukali neustále nové rebélie a za hranicami hrozilo intervenciou nepreberné množstvo nepriateľov. Alexios sa obával najmä rímsko-nemeckého cisára Henricha VI. (1191 – 1197), ktorý oženil svojho brata Filipa Švábskeho (1198 – 1208) s Irenou, dcérou zvrhnutého cisára Isaakia Angela. Po smrti normanského kráľa Viliama II., prevzal Henrich jeho územia v južnej Itálii a na Sicílii a s nimi aj tradičný koncept expanzívnej politiky vo východnom Stredomorí. Nového byzantského cisára neuznal a hrozil veľkou výpravou proti ríši, ale roku 1197 Henrich neočakávane zomrel.
Na začiatku 13. storočia sa kedysi silná a centralizovaná byzantská ríša definitívne rozpadla na viaceré prakticky nezávislé domény, ktoré držali pod kontrolou vládychtiví magnáti. Revolty vypukli v Trácii, severnom Grécku i na Peloponéze. V Malej Ázii využili rebélie miestnych byzantských potentátov seldžuckí Turci, ktorí opäť posunuli svoj vplyv až k západným okrajom polostrova.
Na Západe sa medzitým pripravovala nová križiacka výprava, ktorú organizoval pápež Innocent III. na základe iniciatívy francúzskych veľmožov vedených Theobaldom zo Champagne a neskôr Bonifácom z Montferratu. Vodcovia výpravy stanovili za jej cieľ Egypt, pretože predstavoval najslabší článok Ajjubovského sultanátu, ktorý mal v držbe Jeruzalem a sväté miesta. Za takýchto okolností nemuselo nadchádzajúce krížové ťaženie predstavovať pre Alexia veľkú hrozbu. Na jeseň roku 1201 však z Konštantínopola unikol Alexios, mladý syn zvrhnutého cisára Isaakia Angela, ktorý sa rozhodol na Západe za svojho otca intervenovať. Najskôr zavítal k svojej sestre Irene na dvor rímsko-nemeckého kráľa Filipa Švábskeho. V tomto čase sa na tam nachádzal aj nový vodca pripravovanej križiackej výpravy Bonifác z Montferratu. Takmer s istotou sa predpokladá, že títo muži diskutovali otázku odklonenia pripravovanej križiackej výpravy do Byzancie. O takom niečom však mohol s definitívnou platnosťou rozhodnúť len jej duchovný vodca – rímsky pápež Innocent III. Na začiatku roku 1202 ho preto Alexios navštívil osobne v Ríme, ale podporu pre svoje zámery nedosiahol. Pápež sa nehodlal podieľať na intervencii do Byzancie a jej hlavnému vodcovi Bonifácovi výslovne zakázal čokoľvek v tejto veci podniknúť.
Prípravy na nové križiacke ťaženie boli už v plnom prúde. Podľa dohody sa malo vojsko zhromaždiť v Benátkach, ktoré mali poskytnúť lode na jeho prepravu do Egypta. V dôsledku zlej koordinácie a nezvládnutia organizácie celej výpravy sa však do mesta presunula len časť z celkového plánovaného počtu vojakov. Vodcovia výpravy napokon pristúpili na podmienky benátskeho dóžu Enrica Dandola. Ten križiakom navrhol splatenie dlhov ich účasťou na vojenskej výprave proti mestu Zadar, ktoré nominálne podliehalo uhorskej korune. Namiesto boja proti moslimom tak križiaci intervenovali v spore medzi kresťanskými štátmi, čím vzbudili nevôľu pápeža Innocenta. Obrancovia Zadaru napokon pred presilou kapitulovali a rozhorčený pápež sa rozhodol Benátčanov exkomunikovať, zatiaľ čo ostatným križiakom odpustil, pretože prehlásili, že konali pod nátlakom.
Križiaci zatiaľ trávili zimu v Zadare, kde ich navštívili vyslanci Filipa Švábskeho a mladého Alexia, ktorý predostrel vodcom výpravy lákavú ponuku. Za opätovne nastolenie jeho otca na byzantský trón sa zaviazal uznať pápežovu autoritu v cirkevných otázkach, vystrojiť na podporu výpravy vojsko o sile 10 000 mužov a prispieť križiakom závratnou finančnou čiastkou v hodnote 800 000 zlatých. Hoci Benátčania pred časom uzatvorili s Byzanciou veľmi výhodnú obchodnú zmluvu, lákavej ponuke neodolali. Mnohí križiacki vodcovia videli v mladom Alexiovi a jeho uväznenom a oslepenom otcovi Isaakiovi legitimných vládcov, v dôsledku čoho neváhali pozmeniť cieľ nadchádzajúcej výpravy.
Na jar roku 1203 k byzantskej metropole vyplávalo križiacke loďstvo, na ktorého palubách sa nachádzalo asi 10 000 vojakov podporovaných približne rovnakým množstvom benátskych námorníkov. Byzantský cisár Alexios III. disponoval v Konštantínopole pomerne značnými vojenskými silami. Obrana, ktorú zorganizoval, však bola nedostatočná. Hneď na začiatku sa križiakom podarilo preseknúť reťaz, ktorá bránila prístup do zálivu Zlatého rohu. Benátske loďstvo si vzápätí zaistilo kontrolu v tejto časti mesta a zaútočilo na nedostatočné opevnené morské hradby. Byzantský cisár Alexios III. neslávne opustil Konštantínopol a ušiel do Trácie. Dňa 13. apríla križiaci definitívne zlomili byzantskú obranu a vtrhli do mesta. Alexios Murtzuflos utiekol z Konštantínopola, ktorý podstúpil trojdňové plienenie a rabovanie. Získaná korisť bola závratná – podľa prepočtov dosahovala výšku vyše tri a pol milióna byzantských zlatých. Značnú časť z týchto peňazí dostali Benátčania, pretože križiaci museli zaplatiť svoje dlhy. Časť byzantských aristokratov i duchovenstva na čele s patriarchom Ioannom X. Kamaterom napokon našla azyl v Malej Ázii. Dobytie Konštantínopola a následné rozparcelovanie územia niekdajšej Byzantskej ríše navždy zhatilo vyhliadky na cirkevnú úniu medzi katolíckou a ortodoxnou cirkvou. Samotná výprava akiste nebola vopred naplánovaným sprisahaním západných mocností proti Byzancii, no na druhej strane treba povedať, že križiaci sa v momente rozhodujúceho útoku dočkali požehnania od vlastných duchovných vodcov – latinských biskupov, ktorí ospravedlnili útok tým, že obrancovia mesta sú nepraví kresťania a schizmatici. V ich výzvach sa tak naplno premietli nahromadené predsudky, nepochopenie a odlišný svet hodnôt.