OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
Alexios preto opätovne zintenzívnil kontakty so Západom. Roku 1095 jeho poslovia zavítali do italskej Piacenzy, kde sa konal cirkevný snem zorganizovaný pápežom Urbanom II. Byzantská strana na ňom oficiálne požiadala hlavu rímskej cirkvi o pomoc. Ešte v tom istom roku na koncile v Clermonte Urban vyzval rytierov a šľachticov k obrane východných kresťanov, od ktorej si sľuboval opätovné zjednotenie cirkvi. Účastníkom pripravovanej výpravy sľúbil odpustenie hriechov a nebeskú odmenu. Pápež Urban II. v clermontskom prejave vyzdvihol úlohu Jeruzalema pre západné kresťanstvo, ktorý považoval za symbolický stred sveta. Práve toto sväté mesto si zvolili za konečný cieľ veľkolepej púte nielen ľudové masy, ale neskôr aj jednotliví vodcovia prvej križiackej výpravy.
Pod vplyvom fanatických ľudových kazateľov sa na Východ najskôr pohli davy roľníkov a drobných rytierov zo severného Francúzska. Išlo o niekoľko voľne organizovaných húfov, na ktorých čele stáli Gautier Sans-Avoir (Valter Bezzemok) a Peter Pustovník. Po problémoch s prepravou cez Rímsko-nemecké cisárstvo a Uhorsko, sprevádzanou násilnosťami a plienením, sa tzv. výprava chudoby dostala až do Konštantínopola, kde ju nechal cisár Alexios prepraviť do Malej Ázie. Veľkú časť nedisciplinovaného davu za krátky čas pobili seldžuckí Turci a len niekoľkým sa podarilo dostať cez Bosporskú úžinu naspäť do Európy. Od roku 1096 sa na púť do sv. Zeme postupne vypravilo niekoľko významných šľachtických predstaviteľov, medzi ktorými najvýznamnejšie miesta zaujímalo lotrinské vojsko bratov z Boulogne – Godefroia, Eustacha a Balduina, ďalej juhofrancúzski rytieri pod vedením toulouského grófa Raimonda zo Saint-Gilles a napokon juhotalianski Normani, na ktorých čele stál Bohemund z Tarentu a jeho synovec Tankred. Spoločne ich vojská predstavovali značnú silu – aj najtriezvejšie odhady hovoria o tridsaťtisíc ozbrojených mužoch. Keďže mnohí z nich cestovali so svojim neozbrojeným sprievodom, celkový počet zúčastnených osôb mohol dosahovať 60 až 80 tisíc. Po príchode armád pred hradby Konštantínopola bol postoj cisára ku križiakom bol od tohto momentu výsostne pragmatický. Alexios vyzval významných vodcov výpravy, aby mu zložili lénnu prísahu podľa zaužívaných západných zvyklostí. Jej súčasťou bol predovšetkým sľub vernosti, ktorý barónov zaväzoval konať v súlade so želaním svojho seniora, teda byzantského cisára. Križiaci prisľúbili vrátiť všetky územia, ktoré kedysi náležali Byzancii. Na druhej strane sa Alexios zaviazal, že bude svojich nových lénnikov chrániť a zabezpečí podporu pri ich prechode do Svätej zeme.
Po prechode cez Bospor križiaci pochodovali po starej cisárskej ceste, ktorá spájala Konštantínopol s Blízkym Východom. V máji 1097 obľahli centrum maloázijského seldžuckého sultanátu Rum – bývalé byzantské mesto Nikaiu. Miestna turecká posádka sa vzdala Alexiovi.
Križiaci potom zviedli s Turkami bitku pri Dorylaione na okraji Anatólskej náhornej plošiny, po ktorej si otvorili cestu na juh. V Kapadókii odovzdali Byzantíncom aj strategické mesto Kaisareiu. Menší prúd križiakov na čele z Baldouinom z Boulogne obsadil Edessu s pomocou miestnych arménskych obyvateľov.
Hlavné sily križiakov medzičasom prišli k Antiochii, ale nemali dostatok mužov na obľahnutie celého obvodu jej mohutných hradieb. Byzantský generál Tatikios, ktorý križiakov sprevádzal na ceste Malou Áziou, im bezúspešne navrhol, aby sa rozptýlili po okolí a získali poživeň. Križiaci začali obliehať mesto, avšak trpeli hladom napriek prísunu potravín z byzantského Cypru. Tatikios napokon pre neustále rozpory tábor opustil a jeho odchod si mnohí križiaci opätovne vysvetľovali ako cisárovu zradu. V tábore sa rozšírili dezercie a vzrastala porazenecká nálada, pretože miestnej posádke prichádzalo na pomoc veľké vojsko z Aleppa, Damasku a Mosulu pod vedením tureckého atabega Körbughu. Križiaci sa napokon zmocnili mesta zradou len deň pred príchodom týchto posíl a napokon v tvrdej bitke porazili aj Körbughove vojsko. Tri týždne po tejto udalosti sa cisár Alexios nachádzal v severozápadnej časti Malej Ázie. Úspechy križiakov využil na obsadenie niektorých pobrežných miest na čele so Smyrnou a postupne sa dostal až na okraj centrálnej Anatólskej náhornej planiny. Do byzantského tábora medzitým dorazil čelný predstaviteľ križiakov – gróf Štefan z Blois, ktorý z obavy pred príchodom veľkého vojska Seldžukov, opustil križiacke rady. Štefan síce vedel o dobytí Antiochie, ale križiakom proti Körbughovi veľkú šancu nedával. Alexios navyše nemal dostatočné sily na hlbší prienik do niekdajšej byzantskej Anatólie a z obavy pred Seldžukmi sa obrátil na spiatočnú cestu do Konštantínopola. V Antiochii sa medzičasom zmocnil vlády Bohemund, ktorý zosadil tamojšieho ortodoxného patriarchu a nahradil ho latinským kandidátom.
Do Palestíny sa odobrala len časť križiackeho vojska, ktorá pod vedením Raimonda z Toulouse nakoniec dobyla Jeruzalem (15. 7. 1099) a vyvraždila väčšinu jeho obyvateľov. V svätej Zemi sa postupne vytvárali križiacke štáty so západným lénnym systémom. Najvýznamnejším z nich bolo Jeruzalemské kráľovstvo, za ním nasledovalo Antiochijské kniežatstvo a grófstva Tripolis a Edessa.
Výsledky prvej krížovej výpravy v plnej nahote odhalili rôznosť byzantskej a západnej mentality. Súdobí i neskorší latinskí kronikári, ktorí výpravu hodnotili ako celok, boli zajedno v tom, že byzantský cisár síce prosil o pomoc, no nakoniec križiakov hanebne zradil. Podľa nich spáchal Alexios svoj prvý zločin vtedy, keď ponechal napospas Turkom prostých účastníkov výpravy na čele s Petrom Pustovníkom. Pobúrenie vyvolávala i Alexiova snaha dosiahnuť vazalskú prísahu od čelných križiackych predstaviteľov. No najväčším jeho zločinom bolo asi to, že nezdieľal náboženský fanatizmus križiakov a odmietol sa s nimi priamo zúčastniť ich riskantného ťaženia.
Mnohí križiaci boli sklamaní, pretože v Byzancii nenašli odozvu na hodnoty, ktoré sami vyznávali. Tieto postoje výraznou mierou podporovali Normani na čele s Bohemundom, ktorý križiacku výpravu využil pre svoje dobyvačné ciele. Do svojich politických aktivít hodlal zaangažovať rímskeho pápeža a dosiahnuť to, aby zo všetkého najskôr vyhlásil križiacku výpravu voči Byzancii. Keď roku 1098 obsadili križiaci Antiochiu, z dobytého mesta zaslali pápežovi Urbanovi list, v ktorom ho informovali o svojich úspechoch. Jeho zostavovatelia uvádzali, že cisár im sľuboval množstvo vecí, ktoré nesplnil, ba dokonca na nich uvalil zlo. Propagátorom týchto ideí sa stal najmä Bohemund, pretože mu záležalo na držbe Antiochie. Cisár Alexios požadoval jej vrátenie a keď neuspel, poslal roku 1104 za týmto účelom svoje vojsko do Kilíkie a severnej Sýrie. Bohemund nemal dostatočné sily, aby tieto útoky zastavil a preto sa rozhodol vrátiť na Západ a žiadať o vojenskú pomoc. Nový pápež Paschalis II. (1099 – 1118) sa postavil na jeho stranu a cisára Alexia nazval pohanom a nepriateľom kresťanov. S jeho požehnaním pripravil Bohemund novú križiacku výpravu – tentoraz proti Byzancii. Do radov svojho vojska najal mnoho francúzskych a italských dobrodruhov a získal si podporu aj francúzskeho kráľa Filipa I. (1060 – 1108), keď si vzal za ženu jeho dcéru Konstanciu. Alexios stiahol oddiely z Malej Ázie a so seldžuckým sultánom Kiličom Arslanom uzavrel mier, za ktorý získal časť tureckých žoldnierov do svojich radov.
Roku 1107 sa Bohemund vylodil pri Dyrrhachiu a začal ho obliehať. Alexios však za pomoci Benátčanov dokázal do mesta dopravovať potraviny, zatiaľ čo Normanom čoskoro došli zásoby a vypukol hlad. Bohemund nakoniec zvolil kapituláciu a sa stal byzantským vazalom. Alexios si podľa dohody robil nároky najmä na Antiochiu, avšak jej nový správca Tankred, Bohemundov synovec, ju odmietol vydať.