OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
V 12. storočí neprosperovalo len najväčšie mesto Balkánu a celej Byzancie Konštantínopol. V dôsledku expanzie seldžuckých Turkov v Malej Ázii sa do Trácie presídlila značná časť tamojších veľmožov, ktorým byzantská vláda udeľovala rôzne privilégia. Južná časť Balkánu zaznamenala v tomto období prudký ekonomický rozmach. Tamojšie mestá ťažili predovšetkým z rozvoja Konštantínopola a zintenzívnenia diaľkového obchodu italskými kupeckými republikami. V Athénach, Thébach, Korinte i ďalších mestách sa začali objavovať prvé manufaktúry na spracovanie hodvábu, ktoré boli v rukách Židov, uchyľujúcich sa do Byzancie z Fátimovského kalifátu. Najväčšou metropolou v centrálnom Balkáne bol Filippopolis (bulharský Plovdiv), ktorý mal dokonca vlastnú latinskú štvrť existujúcu už počas prvej križiackej výpravy.
Od polovice 11. storočia sa objavujú prvé zmienky o obyvateľstve, ktoré grécke pramene poznajú pod menom Vlasi (v slovenčine Valasi). Už byzanskí autori ich považovali za potomkov starovekých Trákov a Dákov a aj v súčasnosti sa predpokladá, že išlo o pozostatky romanizovaného obyvateľstva, ktoré sa v turbulentnom 5.–7. storočí utiahlo do neprístupných horských oblastí Thesálie a severného Balkánu a neskôr aj do Epiru, Macedónie a centrálneho Grécka. Valasi žili vo veľkých rodinných spoločenstvách a zaoberali sa najmä pastierstvom a dobytkárstvom. So svojimi stádami väčšina z nich praktikovala kočovný spôsob života a postupne sa miešala s inými balkánskymi etnikami. Aj preto nie je zo zachovaných správ vždy úplne jasné, či ich autori mali na mysli etnický pôvod, alebo sociálny štatút daného obyvateľstva. Z pohľadu politického vývoja na Balkáne zohrali Valasi kľúčovú úlohu pri obnove bulharského stredovekého štátu na konci 12. storočia.
Azda najzaostalejšiu časť cisárstva predstavovala až na niektoré výnimky oblasť medzi Dunajom a pohorím Stará Planina. Po zániku Bulharského štátu tu byzantská administratíva zriadila dunajské théma Paristrion (Paradounavon), ktoré aj v 12. storočí trpelo nájazdami kočovných Pečenehov, Kumánov a Uzov. Komnenovskí cisári síce čiastočne držali pod svojou vládou aj periférne časti západného Balkánu, avšak moc prenechávali v rukách prakticky nezávislých slovanských vládcov. Manuel Komnenos síce v polovici 12. storočia rozšíril byzantskú autoritu aj na Dalmáciu, Chorvátsko a Bosnu, ale tieto územia sa po jeho smrti buď osamostatnili, alebo pripadli Uhorsku.
Reálna moc na väčšine byzantského Balkánu v tom čase patrila miestnej nobilite. Mnohí veľmoži uznávali autoritu byzantského cisára len nominálne a centrálnej správe konkurovali svojim bohatstvom a súkromnými družinami.