ByzanciaByzancia od 11. až do polovice 13. storočia

Nástup dynastie Komnenovcov

OBSAH: Byzancia v 11. storočíKríza Byzantskej ríše (1071 – 1081)Nástup dynastie KomnenovcovByzancia a prvá križiacka výpravaAlexiova reforma ríšeByzantská ríša po Alexiovej smrtiŠtát a spoločnosť za posledných KomnenovcovByzantský Balkán v 12. storočíPočiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie AngelovcovŠtvrtá  križiacka výprava a zánik ByzancieLatinské cisárstvoGrécke nástupnícke štáty


Roku 1081 sa stal novým byzantským cisárom mladý a ambiciózny generál západnej armády Alexios I. Komnenos (1081 – 1118). V dôsledku dlhodobej krízy štátu a častých výmen neschopných cisárov sa Byzancia nachádzala na pokraji finančného kolapsu. Seldžuckí Turci dosiahli okraje Malej Ázie a oklieštili byzantskú moc na niekoľko pobrežných miest a izolované oblasti, ktoré prežívali vďaka schopnosti niektorých miestnych potentátov a generálov, avšak cisár nad nimi v podstate nemal žiadnu kontrolu. O niečo lepšia bola situácia na Balkáne, kde Byzantínci i naďalej ovládali väčšinu územia. Problémom však zostávala silná enkláva Pečenehov, ktorých predošlí cisári usadili v severnom Bulharsku. Oveľa väčšie nebezpečenstvo však hrozilo zo Západu, pretože nedávni spojenci Byzancie – Normani sa zmenili na jej nepriateľov. Ako zámienka im poslúžilo zlyhanie plánov na dynastickú úniu s byzantským dvorom po páde cisára Michala VII. Duku. Normanský vojvoda Robert Guiscard si pred nadchádzajúcou výpravou zaistil podporu rímskeho pápeža Gregora VII. (1073 – 1085), ktorý na Alexia uvrhol cirkevnú kliatbu. Roku 1081 veľká normanská flotila obsadila ostrov Korfu a začala obliehať prístav Dyrrhachion, z ktorého vychádzala hlavná byzantská trasa do Konštantínopola – Via Egnatia. Legitimitu celej akcie mal Guiscardovi zabezpečiť byzantský mních, ktorý sa vydával za zvrhnutého cisára Michala VII. Duku. Alexios urýchlene pozbieral zvyšky západných oddielov a doplnil ich zahraničnými žoldniermi. Byzantskí diplomati nadviazali kontakty s nepriateľmi Normanov – rímsko-nemeckým cisárom Henrichom IV. a Benátkami. Cisár si zabezpečil námornú podporu kupeckej republiky, avšak zaplatil za ňu vysokú cenu. Benátčania dostali rozsiahle privilégia, ktoré uľahčil fakt, že boli nominálne poddanými byzantskej koruny. Roku 1082 udelil Alexios benátskym kupcom právo bezcolného obchodu a skladovania tovarov po celom cisárstve. Priamo v Konštantínopole im prenechal niektoré prístavy s priľahlými budovami, čím fakticky položil základy výsadného postavenia Benátčanov v hospodárskom živote ríše.

Cisárovi námorní spojenci síce porazili normanské loďstvo, no keď sa s hlavnými silami protivníka stretol sám Alexios, tak bol Normani obsadili nielen Dyrrhachion, ale aj celé severozápadné Grécko. Alexios uplatnil najtvrdšie metódy, aby zozbieral nové vojenské sily – devalvoval už aj tak značne oslabenú menu a neváhal vytiahnuť zabudnutú praktiku z čias cisára Herakleia, keď podobne ako on zhabal a skonfiškoval časť cirkevného náčinia. Za podpory veľkého množstva zlata sa mu podarilo odvolať väčšiu časť Normanov z Balkánu, pretože Robert Guiscard musel čeliť lokálnej vzbure v Itálii, zatiaľ čo jeho spojenec, pápež Gregor VII., zasa vpádu rímsko-nemeckého kráľa Henricha IV. do Itálie. Avšak na byzantskom území i tak zostala časť Normanov pod vedením Guiscardovho syna Bohemunda z Tarentu, ktorý medzičasom obkľúčil mesto Larissa v Thesálii. Cisár nakoniec odvrátil hroziacu katastrofu a roku 1083 s pomocou seldžuckých Turkov uvoľnil obliehanie mesta, čím donútil Normanov k ústupu. Bohemund sa ocitol bez zásob a uprednostnil návrat do Itálie. O dva roky neskôr cisár čelil novej Guiscardovej invázii, ktorú prerušila až smrť obávaného vojvodu.

Byzantské problémy na Balkáne zatiaľ využili seldžuckí Turci, ktorí medzitým dostali pod kontrolu polonezávislé byzantské územia v juhovýchodnej časti Malej Ázie a zmocnili sa miest Antiochie a Edessy. Normanské nebezpečenstvo síce dočasne zažehnal, no starosti mu čoraz viac robili niekdajší byzantskí federáti – Pečenehovia. Roku 1087 sa Alexios rozhodol Pečenehov vyhnať z byzantského thematu Paradunavon v severnom Bulharsku, ale opätovne utrpel katastrofálnu porážku. V bitke pri Dristre dokonca stratil aj svoju ríšsku štandardu – plášť Panny Márie.

V ďalších rokoch sa pečenežské hordy tlačili do zraniteľného tráckeho vnútrozemia, ktoré bolo životne dôležité pre zásobovanie Konštantínopola. Svoje útoky na zvyškové byzantské oblasti v Malej Ázii zosilnili aj niektorí polonezávislí vodcovia Turkov, predovšetkým emir Čaka, ktorý ukoristil veľký prístav Smyrnu a za pomoci vybudovaného pirátskeho loďstva začal s obsadzovaním gréckych ostrovov v Egejskom mori. Cisár zúfalo potreboval nových žoldnierov zo Západu a pre tento účel bol dokonca ochotný zažehnať aj staré spory s pápežskou kúriou. Alexios potreboval najmä vojenskú pomoc, pretože seldžucký emir Čaka nadviazal kontakty s vodcami Pečenehov a navrhol im spoločný útok na Konštantínopol, čím by v prípade úspechu prakticky vymazal Byzantskú ríšu z mapy a dejín. Roku 1091 Alexios zozbieral všetky svoje sily a pochodoval do Trácie k rieke Hebros (Marica). Pri hore Lebunion narazil nielen na obrovské vojsko Pečenehov, ale aj na ich tradičných súperov a etnicky spríbuznených Kumánov. Alexios najskôr presvedčil Kumánov, aby sa pripojili k jeho armáde a s ich výraznou podporou dosiahol nad Pečenehmi rozhodujúce víťazstvo. Po desiatich rokoch vlády, porážok i strádania sa Alexiovi podarilo obnoviť byzantskú zvrchovanosť na celom Balkáne. Krátkodobí spojenci Kumáni síce načas pokračovali s vpádmi za Dunaj, no Alexios napokon dokázal eliminovať aj toto nebezpečenstvo. Na druhej strane proti Seldžukom jeho nepočetná armáda príliš veľa šancí nemala, aj keď cisár vybudoval nové loďstvo a vytlačil protivníka z niektorých prístavov.