OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Definícia pojmu reconquista
Reconquista ako historický pojem bol v poslednom období revidovaný najmä vďaka novým historickým výskumom. Podľa tradičnej interpretácie sa pojem reconquista chápe ako obdobie stredovekého Španielska (od vpádu Arabov na Pyrenejský polostrov roku 711 až po dobytie Granady roku 1492), počas ktorého sa severné kresťanské štáty nepretržite snažili dobyť územia na juhu Pyrenejského polostrova. Tieto územia pôvodne obývali kresťania, no začiatkom 8. storočia ho na dlhšie obdobie obsadili expandujúci moslimovia. V tradičnej definícii boli náboženský aspekt a odvolávanie sa na vizigótske (kresťanské) dedičstvo chápané ako primárny motív. Súčasná historiografia túto pôvodnú dichotomickú koncepciu reconquisty do veľkej miery spochybňuje a chápe ju ako výsledok neskoršej, nábožensky motivovanej, stredovekej historiografie. Nespochybňuje však samotný pojem reconquista, ale predovšetkým jeho obsah ako statického a konzistentného pojmu vyjadrujúceho nepretržitý a nemilosrdný boj kresťanov proti moslimom za znovuzískanie stratených území. Podľa najnovšej definície bola reconquista veľmi zložitý, zdĺhavý a nestabilný historický proces (bez inštitucionálneho ukotvenia), v rámci ktorého sa striedalo obdobie neľútostných a nenávistných vojen s pokojným a mierumilovným obdobím spolunažívania. Reconquista tak nezahŕňa iba obdobie vojenských konfliktov, ale aj obdobie postupného znovuosídľovania dobytých území a ich asimilácie, či kultúrnej a hospodárskej výmeny medzi kresťanským severom a moslimským juhom. Tradičné chápanie reconquisty narúša aj fakt, že kresťanskí vládcovia severu bojovali medzi sebou rovnako často, ako s moslimami. Mocensko-politické záujmy boli vo väčšine prípadov nadradené náboženským pohnútkam. V snahe dosiahnuť svoj politický cieľ neváhala ktorákoľvek strana spojiť svoji sily s „inovercami“. Moslimskí vojaci často bojovali na strane kresťanským vládcov a naopak, množstvo kresťanských rytierov sa nechalo najímať do služieb andalúzskych emírov. Príkladom bola aj taká historická postava ako samotný, heroicky idealizovaný, Cid. Dôležitú úlohu zohrával ekonomický faktor. Po rozpade kalifátu kresťanskí vládcovia severu namiesto vojenského postupu proti moslimom často volili hospodársky výhodnejší krok v podobe výberu tribútov (parias), čím si zabezpečili pravidelný príjem do kráľovskej pokladne.