OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Vznik islamu a Arabskej ríše pozmenil politický vývoj nielen v oblasti Blízkeho východu, ale zasiahol aj niektoré časti Európy vrátane Pyrenejského polostrova. Potom čo nastala druhá vlna veľkých arabských výbojov, celá oblasť severnej Afriky sa dostala pod kontrolu Arabov. V oblasti dnešného Tuniska Arabi založili nové posádkové mesto Kajruván, ktoré sa následne stalo hlavným centrom arabskej provincie – Afriky (Ifríkíja). Berberi, ktorí predstavovali pôvodné saharské obyvateľstvo, sa začali pomerne rýchlo islamizovať a následne sa aktívne pripojili k Arabom v ich expanzii na západ. Do roku 710 sa im podarilo pod vedením guvernéra africkej provincie, Músu ibn Nusajra s výnimkou Ceuty obsadiť celé severoafrické pobrežie. Músá ibn Nusajr sa neuspokojil s týmto dobyvačným úspechom. Následne poveril svojho veliteľa, Tárika ibn Zijáda, aby postupoval ďalej, cez more do Európy. Tárik ibn Zijád sa tak so svojimi oddielmi preplavil cez Gibraltársky prieliv a vylodil sa na juhu Pyrenejského polostrova. Miesto, pri ktorom sa vylodili (dnešný Gibraltár), je pomenované podľa tohto veliteľa (z arabského jazyka Džabal at-Tárik – Tárikova skala).
Arabsko-berberské vojská sa tu stretli s odporom vizigótských oddielov, vedených kráľom Roderichom. Časť vizigótskej aristokracie však zradila svojho kráľa, čo spôsobilo ich porážku v bitke pri Jerez de la Frontera (711). Táto prehra znamenala koniec Vizigótskej ríše. Povzbudené týmto víťazstvom arabsko-berberské vojská postupovali ďalej na sever a v priebehu niekoľkých rokov obsadili väčšinu Pyrenejského polostrova. Novodobyté územie bolo zaradené pod správu Arabskej ríše ako nová provincia al-Andalus (podľa berberského označenia Vandalov). Väčšina pôvodného obyvateľstva prijalo nových pánov a prispôsobilo sa novým arabsko-berberským pomerom.
Časť kresťanských veľmožov, ktorá odmietla prijať nadvládu moslimov, utiekla do nehostinných hornatých oblastí na severozápade Pyrenejského polostrova. Keďže tieto oblasti neboli pre Arabov hospodársky príliš zaujímavé, ponechali tým určitý priestor pre postupne formovanie nových kresťanských štátov (neskôr kráľovstiev). Najvýznamnejšie z nich bolo Astúrske kráľovstvo, ktoré položilo základy neskoršej reconquisty.
Arabsko-berberské vojska neskôr prenikli aj za Pyreneje. Obsadením mesta Narbonne si zabezpečili dobré pozície pre organizovanie ďalších koristnícko-vojenských výprav takzvaných razií (z arab. džázija – vojenský prepad), najmä do Akvitánie a Provensalska. Jedna z takýchto výprav bola zastavená franským vládcom Karolom Martelom pri Poiters v roku 732. Táto bitka bola neskôr stredovekými kronikármi preceňovaná a slávila sa ako veľké víťazstvo kresťanov nad moslimami. Karol Martel bol považovaný za záchrancu Európy pred islamskou expanziou. V skutočnosti však arabsko-berberské oddiely aj naďalej prenikali do oblastí za Pyrenejami. Arabom sa podarilo na nejaký čas ovládnuť mestá Arles a Avignon. Vyhnaní boli odtiaľ až v polovici 8. storočia.
Čo sa týka politickej situácie na Pyrenejskom polostrove, arabsko-berberská vláda tu nebola úplne stabilná. Miestodržitelia sa striedali takmer každý rok a celú situáciu komplikovali rozpory medzi arabskou vojenskou elitou a berberským plebsom, ktorý tvoril väčšinu moslimského obyvateľstva severnej Afriky a provincie al-Andalus. Situácia sa začala meniť až v druhej polovici 8. storočia, kedy jediný preživší člen rodu Umajjovcov, Abdarrahmán unikol pred represiami novej arabskej dynastie Abbásovcov a napokon dorazil cez severnú Afriku na Pyrenejský polostrov. Tu sa spojil s nespokojnými arabskými veliteľmi a spoločne zvrhli nenávideného abbásovského miestodržiteľa Júsufa. Do roku 756 Abdarrahmánovi podarilo obsadiť viaceré andalúzske mestá. Nakoniec vyhlásil provinciu al-Andalus za samostatný emirát, nezávislý od abbásovských kalifov sídliacich v Bagdade. V priebehu desiatich rokov sa mu podarilo presadiť plnú zvrchovanosť nad celým moslimským územím Pyrenejského polostrova. Abdarrahmán I. (756 – 788) je považovaný za prvého zjednotiteľa moslimského al-Andalus. Jeho vláda predstavovala posilnenie arabsko-berberskej moci na Pyrenejskom polostrove. Svoju moc upevnil radom opatrení, ktoré počas svojej vlády zaviedol. Napríklad nechal vybudovať pravidelnú armádu, stabilizoval hospodárstvo a okrem toho podporoval stavebnú činnosť. Za jeho vlády bola vybudovaná pravdepodobne prvá mešita na Pyrenejskom polostrove, Umajjovská Mezquita (mešita) postavená v meste Córdoba. Toto mesto bolo zároveň hlavným sídlom emirátu. V podobnej politike pokračovali aj jeho nástupcovia, čím posilnili centralisticko-administratívne riadenie štátu. Kľúčovú úlohu tu zohrávala už spomínaná vojenská úradnícka arabská a berberská elita. Celková situácia v provincii al-Andalus sa začala zhoršovať začiatkom 9. storočia kedy prepukli konflikty sociálneho, etnického a náboženského charakteru. Hlavný konflikt spočíval predovšetkým v rozpore medzi stále početnejšími Berbermi a menšinovými Arabmi, ktorí kontrolovali kľúčové inštitúcie štátu. Tento úpadok moci a anarchia trvala až do začiatku 9. storočia, kedy sa k moci dostal emir Abdarrahmán III. (912 – 961).