OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Zakladateľom dynastie Almohadov bol berber Muhammad Ibn Túmart (1080 – 1130), náboženský učiteľ a vodca nového islamského hnutia. Ibn Túmart pochádzal z Maroka a v mladom veku študoval v Bagdade. Po návrate do mesta Féz začal hlásať reformovaný pravoverný islam, v ktorom ústrednú doktrínu zohrávala jedinečnosť Alaha (arabský tawhíd). Jeho stúpenci sa arabsky nazývali al-muvvahhidún, čo v preklade znamená monoteisti alebo unitári.[1] Z tohto pojmu je odvodený názov Almohad. Ibn Túmart sa následne postavil do čela revolty proti tvrdej vláde Almorávidov. Roku 1030 zomrel a jeho miesto prebral Abd al-Muʼmin ibn Alí (1130 – 1164), berberský náčelník z Alžírska. Práve za jeho vlády sa Almohadom podarilo pokoriť Almorávidov a ovládnuť veľkú časť severnej Afriky (od Líbye po Maroko) a časť Pyrenejského polostrova. Po smrti Abd al-Muʼmina nastúpil jeho syn Júsuf II. (1163 – 1184), ktorý roku 1170 preniesol sídlo ríše do Sevilly. Za vlády Júsufa a následne jeho syna Jaqúba I. al-Mansúra (1184 – 1199) sa al-Andalus stal opäť centrom nielen politického, ale aj kultúrneho života. Obaja panovníci mali pozitívny vzťah k vzdelaniu, kultúre a umeniu. Júsuf si za svojho vezíra zvolil významného filozofa ibn Tufajla. Vrelý vzťah mal aj k Ibn Rušdovi (Averroes), najväčšiemu filozofovi vtedajšieho moslimského sveta, ktorý pôsobil na jeho dvore. Za ich vlády boli v Seville vybudované významné architektonické pamiatky ako veža Giralda či palác Alcázar. Aj napriek tejto zdanlivej tolerantnej politike almohadskí vládcovia vo verejnej politike uplatňovali prísne kritéria a pravidlá charakteristické pre teokraticky typ vlády. Prejavilo sa to primárne v prístupe k inovercom, ktorí boli podobne ako za Almorávidov asimilovaní a potláčaní. Museli platiť vysoké dane a často boli nútení ku konverziám. Almohadská netolerantná politika spôsobila, že množstvo kresťanov a židov muselo odísť do severných kresťanských oblastí (Portugalsko, Kastília a Aragónsko) alebo do severnej Afriky. Situácia viedla k tomu, že kresťania zo severu spustili ďalšiu vlnu vojenských akcií proti Almohadom. Politická a vojenská sila Almohadov dokázala reconquiste úspešne čeliť až do začiatku 13. storočia. Príkladom bolo dôležité víťazstvo Jakúba al-Mansúra v bitke pri Alarcose (1195), v ktorej porazil kastílskeho kráľa Alfonza VIII. (1158 – 1214). Prívlastok al-Mansúr (víťazný) získal vďaka tomuto víťazstvu. Po krátkom období kultúrnej renesancie a politicko-mocenskom vrchole Almohadov sa na prelome 12. a. 13. storočia začala fáza ich postupného úpadku. V dôsledku silnejúcej reconquisty sa u Almohadov opäť prejavil tvrdý a netolerantný prístup nielen voči inovercom, ale aj voči vlastným súvercom, ktorí nesúhlasili s ich politikou. Obeťou tejto tvrdej politiky bol aj samotný Ibn Rušd, ktorý ešte za vlády Jakúba al-Mansúra musel odísť do vyhnanstva. Týmto nekompromisným bigotným náboženským prístupom chceli Almohadi vytvoriť silný moslimský štát, schopný čeliť kresťanskej reconquiste. Očakávaný efekt sa však nedostavil. Odliv ekonomicky činného obyvateľstva (židia a kresťania) a nespokojnosť domáceho moslimského obyvateľstva spôsobili nárast sociálneho napätia a postupnú ekonomickú a politickú krízu. Začiatok úpadku almohadskej moci v al-Andalus sa plne odzrkadlil v ich porážke v bitke pri Las Navas De Tolosa (1212), kde armádu Muhammada al-Násira porazili zjednotené vojská kresťanských štátov zo severu (Kastília, Navarra, a Aragónsko). Po tejto udalosti sa Almohadská ríša začala postupne drobiť na menšie kráľovstvá, na čele ktorých stáli kmeňoví a lokálni vodcovia. Neustále však medzi sebou viedli boj o moc, čo viedlo k tomu, že sa čoskoro stali obeťou reconquisty. Roku 1236 Ferdinand III. Kastílsky obsadil Córdobu, a po dlhom obliehaní roku 1248 Sevillu. Aragónsko na čele s Jakubom I. Dobyvateľom (1213 – 1276) roku 1235 zavŕšilo obsadenie Baleárskych ostrovov Malorky a Ibizy a do roku 1245 získalo mesto Valencia a jej okolie. Poslední moslimovia, ktorí si dokázali udržať moc, boli Nasrovci, ktorí sa roku 1238 usadili v Granade a vládli tu až do roku 1492. Čo sa týka Almohadov, tí opustili al-Andalus už roku 1225, keď tieto územia ovládol rod Húdovcov. Moc Almohadov postupne upadala aj v severnej Afrike a roku 1269, po zavraždení posledného kalifa Idrísa II. (1266 – 1269), ríša definitívne zanikla.
[1] V historickej literatúre často dochádza k stotožňovaniu Almorávidov a Almohadov vo vzťahu k ich náboženskému vyznaniu. Hoci obe vládnuce dynastie boli charakteristické tvrdou a rigidnou náboženskou politikou, existovali medzi nimi rozdiely. Unitaristickí Almohadi boli na rozdiel od Almorávidov oveľa kritickejší voči Málikovskej právnej škole. Svoje teologické závery opierali o prísny racionalizmus antickej filozofie, no zároveň mali väčší sklon ku skripturalizmu (doslovná interpretácia koránskych veršov).