Pyrenejský polostrovZápadná Európa

Základné fázy vývoja reconquisty

OBSAH: Situácia pred príchodom ArabovArabská nadvláda na Pyrenejskom polostroveCórdobský kalifátObdobie taifských kráľovstiev (emirátov)Al-Andalus pod nadvládou AlmorávidovAl-Andalus pod nadvládou AlmohadovNasrovský (Granadský) emirátReconquista na Pyrenejskom polostroveZákladné fázy vývoja reconquistyOdporúčaná literatúra


Súčasná historiografia rozdeľuje reconquisty do štyroch základných fáz:

  1. fáza (8. – 10/11. storočie)
  2. fáza (11. storočie – začiatok 13. storočia)
  3. fáza (začiatok 13. storočia – polovica 13. storočia)
  4. fáza (polovica 13. storočia – koniec 15. storočia)

Ranné obdobie reconquisty je charakteristické predovšetkým politicko-vojenskou prevahou moslimov a čiastočnými vojenskými úspechmi severokresťanských vládcov, ktoré boli neskoršou historiografiou často zveličované až heroizované. Moslimskí emírovia (alebo neskôr kalifovia) neustále zasahovali do politického diania kresťanských štátov buď dosadzovaním svojich adeptov na trón alebo opakujúcimi nájazdmi s cieľom potrestať neposlušných vazalov či získať bohatú korisť (často pod zámienkou šírenia islamskej viery). V podstate však moslimov severný hornatý, daždivý a studený kraj Pyrenejského polostrova s riedkym osídlením (bez existencie väčších miest) príliš nezaujímal, čo politicko-vojenským elitám na severe nechávalo priestor na postupnú mocenskú konsolidáciu. Obyvateľstvo týchto severných regiónov sa živilo predovšetkým chovom dobytka a až postupne, v dôsledku nárastu populácie, sa začali usádzať v dolinách a v malých mestských centrách, ktoré sa neskôr stali základom budúcich kráľovstiev (napr. mestá ako Oviedo, Pamplona). Aj napriek postupnému upevňovaniu moci boli kresťanskí vládcovia v tomto období politickí závislí na moslimských emíroch. Svedčia o tom pravidelné poplatky za mier (parias) alebo viaceré posolstvá na córdobsky dvor, v ktorých žiadali kalifa o vojenskú pomoc. Tým preukazovali svoju vazalskú podriadenosť voči umajjovskému emírovi alebo kalifovi. Hoci politická moc kresťanských vládcov bola stále slabá a krehká, dokázali postupne vybudovať pevné základy monarchií, ktoré v nasledujúcom období zohrali kľúčovú úlohu pri obsadzovaní južných území ovládaných moslimami.

Otázkou stále zostáva, kedy sa reconquista vlastne začala. Tradičná historiografia za jej počiatok považuje bitku pri Covadonge okolo roku 722, v ktorej vizigótsky šľachtic Pelayo (lat. Pelagius) porazil moslimov. Podľa dochovaných prameňov bol Pelayo jeden z pobočníkov kráľa Rodericha, ktorý sa zachránil pred útokom moslimov. Po rozvrátení Vizigótskej ríše roku 718 utiekol so svojou družinou na sever do Astúrie, kde položil základy vlastného kráľovstva.  Zvyšky vizigótskych utečencov sa postupne zmiešali s domácim kresťanským obyvateľstvom (Astúrčania, Kantábrijci, Baskovia). V novovzniknutom Astúrskom kráľovstva sa postupne začala rodiť myšlienka znovu dobytia južných území ovládaných moslimami. Prvé náznaky je možné nájsť už v stredovekých kronikách z 9. storočia. V priebehu stredoveku sa pod vplyvom náboženstva a politicko-mocenských ambícií jednotlivých aktérov táto idea postupne formovala a menila.

Okrem domácej politickej elity do diania na Pyrenejskom polostrove zasahovala aj Franská ríša. V dôsledku toho vznikla na severovýchode polostrova takzvaná Marca Hispanica. Tá predstavovala samostatný región, v ktorom, na rozdiel od zvyšku Hispánie, sa rozvinul odlišný typ feudalizmu, typický predovšetkým pre Franskú ríšu. Franskí panovníci sa taktiež zapájali do boja proti moslimom na juhu polostrova. Jeden z ďalších, a zároveň veľmi známych prejavov reconquisty, bola trestná výprava franského kráľa Karola Veľkého za Pyreneje roku 778. Karol reagoval na výzvu správcu Zaragozy, Gerony a Barcelony, v ktorej žiadal o pomoc v boji proti córdobskému emírovi. Karol na to reagoval pozitívne. So svojim vojskom prekročil Pyreneje a tiahol na Zaragozu. Jeho vojenská výprava však skončila neúspechom a tak sa musel urýchlene vrátiť do Franskej ríše. Na spiatočnej ceste jeho vojsko v horskom priesmyku Roncevaux nečakane prepadli baskické oddiely. Táto vojenská udalosť bola neskôr (pravdepodobne koncom 11. storočia) poeticky zvečnená v podobe Piesne o Rolandovi. V tomto prípade však došlo k výraznému pozmeneniu historických udalostí, keďže podľa eposu bol hrdina príbehu, kráľov synovec Roland, spolu so svojim vojskom, porazený a zabitý Maurmi.

Pre túto rannú fázu reconquisty je dôležité zmieniť aj vznik legendy o sv. Jakubovi, ktorý mal neskôr zásadný ideologicko-náboženský vplyv na formovanie a realizáciu idey reconquisty. Podľa legendy bol za vlády astúrskeho kráľa Alfonza II. Zdržanlivého (791 – 842) objavený hrob apoštola Jakuba Staršieho na mieste, ktoré dostalo pomenovanie Santiago de Compostela (vo voľnom preklade sv. Jakub na hviezdnom poli). Podľa tradičného stredovekého výkladu pustovník Pelayo v priebehu niekoľkých nocí pozoroval na oblohe zvláštne hviezdne úkazy, ktoré ho doviedli na miesto, kde bol údajne pochovaný apoštol Jakub spolu so svojimi dvoma učeníkmi ktorí sem v 1. storočí n. l. prišli šíriť kresťanskú vieru. Keď sa o týchto úkazoch dozvedel biskup Teodomir z Iria Flavia, dostavil sa na uvedené miesto a objavil tam pozostatky sv. Jakuba. Táto legenda sa neskôr stala vhodným základom pre nábožensko-ideovú oporu v boji proti moslimom. Sv. Jakub sa stal patrónom kresťanského Španielska a zároveň symbolom reconquisty ako Santiago Matamoros (Maurobyjca). Toto pomenovanie vzniklo na základe mýtami opradenej bitky pri Clavijo (844), v ktorej astúrsky kráľ Ramiro I. (842 – 850) porazil arabského emíra. Podľa legendy sa Ramirovi pred bitkou v sne zjavil samotný sv. Jakub a prisľúbil mu, že sa zúčastní bitky a pomôže kresťanom zvíťaziť. Sv. Jakub sa naozaj v bitke objavil, v rytierskej zbroji a s mečom v ruke, porážal moslima za moslimom. V rokoch 1025 – 1128 bola v Compostele na základoch pôvodnej baziliky vybudovaná katedrála, ktorá je dodnes považovaná za jednu z najväčších románskych stredovekých pamiatok na Pyrenejskom polostrove. Legenda o sv. Jakubovi a vybudovanie katedrály neskôr prispelo k vzniku takzvanej svätojakubskej pútnickej cesty. Už od 10. storočia začali do Santiaga konať púte veriaci prevažne zo západnej Európy. Spolu s Rímom a Jeruzalemom predstavovalo najdôležitejšie kresťanské pútnické miesto stredoveku.

V 11. a 12. storočí nastali na Pyrenejskom polostrove viaceré politické zmeny, ktoré prispeli k vojenskému aktivizovaniu severných kresťanských štátov. Dôležitú úlohu zohral rozpad Córdobského kalifátu a následná politická dezintegrácia v podobe existencie viacerých taifských emirátov, ktoré síce boli kultúrne a hospodársky vyspelé, no neboli politicky a vojensky kompaktné. V severných oblastiach polostrova sa v 11. storočí položili základy viacerých kresťanských štátov: Kastília-León, Navarra, Aragónsko a Katalánsko. Na západe polostrova v 12. storočí sa sformovalo Portugalské kráľovstvo. Najdôležitejšiu úlohu v reconquiste zohrali Kastílsko-Leónske kráľovstvo na západe a Aragónske kráľovstvo na východe polostrova. Práve ich zásluhou sa hranice severných kresťanských štátov posúvali viac a viac na juh. Vojenská expanzia však nemala kontinuálny a jednotný charakter a bola často prerušovaná z dôvodu viacerých vnútorných a vonkajších príčin. K nim patrili dynastické spory o územia, potreba zabezpečenie ochrany nových hraníc (prostredníctvom znovuosídlenia), nedostatok finančných zdrojov a iné. Na pozastavenie vojenských aktivít severných kresťanských štátov mal vplyv predovšetkým vpád Almorávidov (koncom 11. storočia) a Almohadov (v polovici 12. storočia) na Pyrenejský polostrov. Za ich vlády sa al-Andalus opäť integroval pod vládou jednej dynastie.

Dôležitý vplyv na španielsku reconquistu mal pápež a v tej dobe rodiaca sa idea križiackych výprav. Potom čo pápež Alexander II. (1061 – 1073) roku 1064 vyhlásil výpravu proti moslimom v Barbastre, rímski pápeži začali pravidelne zasahovať do politických záležitosti na Pyrenejskom polostrove. Okrem toho, od konca 11. storočia (po vyhlásení prvej križiackej výpravy do Jeruzalema) sa myšlienky križiackych výprav rozšírili aj na Pyrenejskom polostrove. To malo dôležitý vplyv na postupnú zmenu charakteru boja (ako náboženského zápasu), čo sa neskôr odzrkadlilo na stredovekej kronikárskej spisbe. Pápeži vo viacerých prípadoch vyzývali k „svätému“ boju proti moslimom na Pyrenejskom polostrove. Postupne sa začali do týchto bojov zapájať rytieri zo západnej Európy (najmä francúzski), ktorí tým reagovali na výzvy pápežov.

V 11. storočí vedúcu úlohu v reconquiste zohrávali kastílsko-leónski panovníci Ferdinand I. Veľký (1037 – 1065) a jeho syn Alfonz VI. (1077 – 1109). Ferdinand I. sa roku 1029 stal kastílskym grófom a niečo neskôr leónskym kráľom. Tým došlo k spojeniu kastílskeho grófstva a leónskeho kráľovstva pod vládu jednej osoby. Za jeho panovania sa Kastília-León stala najsilnejším politickým celkom v rámci severných kresťanských štátov. Prispeli k tomu nie len prezieravá politika na domácej pôde, ale najmä vojenské úspechy v boji proti moslimom na juhu. Podľa niektorých historikov sa až jeho víťazstvá považujú za skutočný začiatok reconquisty na Pyrenejskom polostrove. Ferdinand zorganizoval výpravy proti viacerým taifam (Zaragoza, Toledo). Na západe polostrova (v Portugalsku) dobyl niekoľko sídiel ako Lamego (1057), Viseu (1058) či Ciombru (1064). Po príchode Almorávidov (koncom 11. storočia) však Kastília-León tieto mestá stratila. Vďaka svojim politickým a vojenským úspechom sa Ferdinand I., ako najmocnejší panovník kresťanského severu, nechal roku 1056 korunovať za imperátora Hispánie.

Po Ferdinandovej smrti bola krajina, podľa tradičného dedičného práva, rozdelená medzi jeho synov. Najstarší syn Sancho dostal Kastíliu, prostredný syn Alfonz získal León a najmladší syn Garcia sa musel uspokojiť s menším údelom, Galíciou. Čoskoro však medzi bratmi vypukli mocenské spory. Víťazom vzájomného konfliktu sa stal Alfonz, ktorý spojil všetky tri údely do jedného kráľovstva. Ako kráľ Alfonz VI. Smelý vládol až do svojej smrti roku 1109. Voči moslimským taifam viedol pragmatickú politiku. Na jednej strane si nechal vyplácať od viacerých emírov vojenský tribút. No na druhej strane, ak niektorí z nich odmietol vyplácať tribút alebo došlo k politickým nezhodám, Alfonz sa odhodlal k vojenskému zásahu. Roku 1079 obsadil mesto Coria a následne pokračoval vo svojich výpravách ďalej na juh. Najväčším úspechom jeho reconquisty bolo ovládnutie mesta Toledo roku 1085. Hranice kráľovstva sa tak posunuli južnejšie od rieky Duero až na líniu rieky Tajo. Tieto novozískané územia boli do veľkej miery opustené a zničené. Z toho dôvodu ich začali, už za vlády Alfonza VI., postupne osídľovať obyvatelia zo severu. Obsadenie mesta Toleda vnímali viacerí emírovia ako veľkú hrozbu a preto sevillský vládca al-Mutamid (1069 – 1095) požiadal Almorávidov o pomoc v boji proti Alfonzovi. Almorávidský vládca Júsuf ibn Tášfín so svojim vojskom prekročil Gibraltársku úžinu a v bitke pri Zalake (alebo Sagrajas) roku 1086 Alfonza porazil. Do konca 12. storočia sa Almorávidom podarilo zjednotiť celý al-Andalus a reconquista sa na určité obdobie pozastavila.

V súvislosti s touto fázou reconquisty je dôležité spomenúť jednu z najznámejších literárnych postav stredovekej reconquisty, kastílsko-leónskeho vojvodu Rodriga Díaza de Vivar (asi 1043 – 1099). Známy bol predovšetkým ako stredoveký heroizovaný rytier el Cid Campeador alebo jednoducho el Cid (odvodené od arabského slova sajjid – pán, campeador – po španielsky bojovník). Narodil sa v sídle Vivar a pochádzal z radov nižšej kastílskej šľachty. Jeho otec slúžil ako úradník na kráľovskom dvore kastílsko-leónskeho kráľa. Cid si vybral vojenskú kariéru a vďaka svojim osobnostným vlohám a veliteľským schopnostiam si dokázal získať vysokú pozíciu na dvore. Pôvodne bol v službách kastílsko-leónskeho kráľa Alfonza VI.. Neskôr sa však s nim dostal do sporu a v dôsledku toho bol z Kastílie vyhnaný. Následne sa ako žoldnier dostal do služieb zaragozského emíra al-Mutamína. Ako jeho verný služobník bojoval proti jeho nepriateľom (al-Mutamínov brat Mundir, aragónsky kráľ, katalánsky gróf). Roku 1094 sa mu podarilo obsadiť mesto Valencia, kde vládol ako nezávislý vojvoda až do svojej smrti roku 1099. Po jeho smrti mesto padlo do rúk Almorávidov. Cid bol klasickým príkladom stredovekého rytiera, ktorý kvôli osobnému prospechu a moci bojoval na ktorejkoľvek strane. Svojimi schopnosťami a odvahou v boji proti nepriateľovi si získal všeobecné uznanie a neskôr sa stal jedným z najznámejších rytierskych hrdinov španielskej stredovekej epiky. V stredovekom epose Pieseň o Cidovi (Cantar del mio Cid) je vyobrazený ako šľachetný a bezúhonný kresťanský rytier, ktorý bojuje proti Maurom. Tento legendárny obraz vzorného bojovníka sa stal jedným zo symbolov reconquisty a neskôr prispel k formovaniu španielskeho nacionalizmu.

Kastílsko-Leónska reconquista pokračovala za vlády Alfonza VII. Cisára (1126 – 1157), ktorému sa podarilo obsadiť viacero miest v povodí rieky Tajo (napr. Oreja, Coria, Albalat, Mora, Consuegra a iné). Neskôr zožal vojenský úspech dobytím  mesta Almería (1147), pri ktorom mu pomáhali účastníci druhej krížovej výpravy. Mesto však nedokázali udržať a v priebehu desiatich rokov ho stratili. Alfonzovi synovia – kastílsky kráľ Sancho III. (1157 – 1158) a leónsky kráľ Ferdinand II. (1157 – 1188) sa zamerali na obsadenie strategického miest na riekach Guadiana a Tajo. Sancho vybudoval na rieke Guadiana pevnosť Calatrava a Ferdinand obsadil a opevnil Alcántar pri rieke Tajo. Práve vďaka Calatrave mohli kresťania kontrolovať cesty do povodia Guadiany a horný tok rieky Júcar, čím získali výhodnú pozíciu pre ďalší postup smerom na juh polostrova. Táto strategická výhoda sa prejavila za vlády ďalšieho kastílskeho panovníka Alfonza VIII. (1158 – 1214), ktorému sa podarilo preniknúť až do povodia rieky Guadalquivir. Alfonz udržal tieto územia až do roku 1195, keď bol Almohadmi porazený v bitke pri Alarcose. V dôsledku tejto bitky Kastília stratila kontrolu nad okolím Calatravy a územiami na západ od nej.

Na východe Pyrenejského polostrova rozhodujúcu úlohu v reconquiste zohrávalo Aragónske kráľovstvo, ktoré využilo oslabenie moslimov po páde kalifátu a od polovice 11. storočia spustilo vlnu dobýjania území na úkor vojensky a politicky oslabených taifskych kráľovstiev. Príležitostne im vypomáhali francúzski rytieri spoza Pyrenejí, ktorých si pozýval samotný aragónsky kráľ. Za začiatok aragónskej reconquisty sa považuje výprava roku 1064 vyhlásená pápežom Alexandrom II. počas ktorej sa podarilo obsadiť mesto Barbastro. O rok neskôr ho však Mauri dobyli späť. Aragónci pokračovali vo svojich výbojoch a neskôr obsadili ďalšie územia a sídla ako Ayerbe (1083), Arguedas (1084) a Monzón (1089). Dôležitou udalosťou bol zisk mesta Tarragona roku 1095. O rok na to Peter I. Aragónsky (1085 – 1108) porazil zaragozského emíra v bitke pri Alcoraze a následne získal mestá Huesca (1096) a Barbastro (1100). Aragónska reconquista vyvrcholila za vlády Alfonza I. Bojovného (1014 – 1134), keď porazil moslimov v niekoľkých bitkách. Tieto víťazstva ho preslávili aj za Pyrenejami (jeho meno sa objavilo vo viacerých francúzskych kronikách). Najvýznamnejší úspech Aragónčanov bolo dobytie Zaragozy roku 1118. Alfonz I. ju neskôr zvolil za svoje sídelne mesto. Hranice kráľovstva sa tak posunuli až k rieke Ebro. Z Aragónska sa stala silná monarchia. Alfonzovi sa počas jeho vlády podarilo zväčšiť územie svojho kráľovstva dvojnásobne. Roku 1120 Alfonz opäť zožal úspech, keď porazil almorávidské vojsko v bitke pri Cutande. Jeho expanziu Almorávidi zastavili až roku 1134, keď ho porazili v bitke pri sídle Fraga. Alfonz čoskoro po bitke ochorel a v tomu istom roku zomrel v Zaragoze.

Na reconquiste sa taktiež podieľala katalánska Barcelona. Gróf Ramón Berenguer III. Veľký (1096 – 1131) zorganizoval za pomoci italskej Pisy viacero výprav proti moslimom a získal viacero sídiel napr. Tortosa (1095), Amposta (1097) a Oropesa (1098). V rokoch 1114 – 1115, opäť v spolupráci s Pisou a za podpory pápeža, zorganizoval výpravu na Baleárske ostrovy. Ostrovy síce dobyli, ale dlho ich neudržali, pretože už roku 1116 ich znovu obsadili Almorávidi. Katalánska reconquista pokračovala aj za vlády Ramóna Berenguera IV. (1131 – 1162), keď sa mu podarilo dobyť mestá Tortosa a Lérida (1149), čím bolo dokončené obsadenie údolia rieky Ebro. Po jeho smrti bola výboje dočasne pozastavené a obnovili sa až v 13. storočí.

Netreba zabúdať aj na úlohu Portugalského kráľovstva, ktoré vyhlásilo svoju samostatnosť (od Kastílie a Leónu) za Alfonza I. Dobyvateľa (1114 – 1185). Potom čo vyhral vojnu s kastílskym kráľom (a získal tým samostatnosť) sa zameral na dobýjanie maurských území na juhu. Prvú úspešnú bitku proti moslimom zviedol roku 1139 pri Qurique. Po tejto bitke sa nechal vyhlásiť za portugalského kráľa. Následne pokračoval v obsadzovaní ďalších území. Jeho najväčším úspechom bolo dobytie Lisabonu (1147), pri ktorom mu pomáhali účastníci druhej križiackej výpravy (predovšetkým z Anglicka). Okrem Lisabonu sa mu podarilo obsadiť radu ďalších miest ako Santarém, Almada a Setúbal. V 50. a 60. rokoch dobyl územia v povodí rieky Tajo a Sada a dokonca sa dostal na juh, za rieku Tajo. Portugalci dokázali udržať tieto územia do konca 12. storočia, no expandujúci Almohadi ich dobyli späť. Jediné portugalské bašty, ktoré odolali ich náporu, boli Lisabon a Santarém.

Dobýjanie miest a území severnými kresťanskými štátmi nemalo náhodný charakter. Prostredníctvom dohôd v Tudilléne (1151), Cazole (1179) a neskôr v Almizre (1244) si Kastília-León a Aragónsko pri dobýjaní moslimských území rozdelili sféry svojho záujmu. Okrem toho prostredníctvom zmlúv dynastie Kastílie-Leónu a Aragónska vzájomne uznali svoje mocenské postavenie a legitimitu. Podpísanie zmlúv však malo negatívny dopad pre Navarrské kráľovstvo. Rozdelením sfér vplyvu bolo odrezané od južných území polostrova a tým pádom vyradené z mocenskej hry delenia dobytých moslimských území.

V dôsledku reconquisty začali v tomto období vznikať rytiersko-mníšske rády (tzv. freires), ktorých členovia (napol rytieri, napol mnísi) zasvätili svoj život boju proti moslimom a ochrane kresťanov a pútnikov do Compostely. Boli jednou z hlavných opôr koruny a svojimi bojovými a kolonizačnými akciami výrazne prispeli ku úspešnému zavŕšeniu reconquisty. Zároveň sa podieľali na neskoršom znovuosídľovaní dobytých území, najmä v oblasti medzi riekami Tajo a Guadalquivir.

Prvá polovica 13. storočia bola momentom najväčších expanzívnych úspechov kresťanských štátov. Hlavným dôvodom bol postupný politický a mocenský úpadok Almohadskej ríše. Za začiatok tejto fázy sa považuje víťazstvo kresťanskej koalície na čele s kastílskym kráľom Alfonzom VIII. v bitke pri Las Navas de Tolosa (1212).  Bitke však predchádzala nie veľmi priaznivá situácia, keďže po porážke pri Alarcose došlo k ochabnutiu reconquisty hlavne kvôli vnútorným sporom kresťanských panovníkov a určitej hospodárskej závislosti od Almohadov. Po roku 1210 sa situácia začala rapídne meniť. Almohadi na čele s al-Názirom, povzbudení viacerými predchádzajúcimi úspechmi sa chceli definitívne vysporiadať s kastílskym kráľom Alfonzom. Ten si však uvedomoval vážnosť situácie a vďaka šikovnej diplomacii si dokázal získať spojencov. Na jeho stranu sa pridali Sancho VII. Navarrský a Pedro II. Aragónsky. Okrem toho, k jeho vojsku sa taktiež pripojili predstavitelia vojensko-mníšskych rádov, portugalskí templári a francúzski rytieri, ktorí reagovali na vyhlásenie krížovej výpravy (na západe) pápežom Inocentom III. (1198 – 1216). Vojsko sa zhromaždilo v meste Toledo. Následne sa vydali smerom na juh. Postupujúca armáda kresťanov sa stretla s almohadským vojskom neďaleko osady Las Navas de Tolosa. Menej početné oddiely na čele s Alfonzom VIII. na hlavu porazili Almohadov. Úspech kresťanských štátov v tejto bitke z dlhodobého hľadiska spečatil osud moslimského al-Andalusu.

Po tomto víťazstve sa reconquista opäť na nejakú dobu zastavila. Hlavnou príčinou boli neúroda a hlad, ktoré nastali o rok neskôr v oblasti al-Andalus. Reconquista pokračovala až od polovice 20-tých rokov 13. storočia. V tom čase bola almohadská moc v úplnom rozklade, čo sa prejavilo na tom, že niektorí moslimskí vládcovia boli ochotní uzatvárať spojenectva s kresťanskými kráľmi (ako napríklad sevillský vládca al-Bajasí s kastílskym kráľom Ferdinandom III.). K úspešnému postupu kresťanov dopomohlo aj definitívne spojenie Kastílska a Leónu za vlády Ferdinanda III. Svätého (1230 – 1252). Po usporiadaní vnútorných pomerov sa Ferdinand začal sústrediť na obsadzovanie ďalších moslimských území. V priebehu svojej vlády obsadil kľúčové úrodné oblasti na juhu Pyrenejského polostrova. Získal mestá ako Baéza (1227), Úbeda (1233), Cordóba ((1236), Murcia (1243), Cartagéna (1243), Jaén (1246) a Sevilla (1248).  Po obsadení Sevilly sa Ferdinandovi vzdali ďalšie andalúzske mestá (Jerez de la Frontera, Medina Sidonia, Cádiz, Arcos de la Frontera a iné).

Na východe Pyrenejského polostrova a v Stredozemnom mori vojensky operoval Ferdinandov súčasník, aragónsky kráľ Jakub (Jaime) I. Dobyvateľ (1213 – 1276). Svoju pozornosť zameral predovšetkým na územie Malorského a Valencijského taifskeho kráľovstva. Prvý úspech dosiahol roku 1229, keď sa mu podarilo poraziť moslimov a získať kontrolu nad ostrovom Malorka. Roku 1235 obsadil Ibizu. Posledný ostrov Menorka bol dobytý až roku 1286. Okrem Baleárskych ostrovov sa aragónsky kráľ sústredil na zisk Valencie a jej okolitých oblastí. Tento proces trval od roku 1232 do 1245. Týmto bola v podstate aragónska reconquista na Pyrenejskom polostrove ukončená.

Do reconquisty sa v 13. storočí menšej miere taktiež zapojilo Portugalské kráľovstvo. Sanchovi II. (1223 – 1247) sa podarilo obsadiť regióny na juhozápade polostrova, Algarve a Alantejo. Tým Portugalci zavŕšili dobývanie moslimských území na juhozápade polostrova.

Poslednú baštu moslimov na Pyrenejskom polostrove predstavovalo Granadské kráľovstvo (emirát), ktoré prežilo najmä vďaka dobre rozvinutému obchodu cez Stredozemné more a vyplácaniu vazalského tribútu (parias) v zlate kastílskemu kráľovi. Vysoký zdroj príjmu bol zárukou toho, že Kastília sa vojensky nezaujímala o Granadu. Tento stav trval až do konca 15. storočia.

Popri reconquiste dôležitú úlohu zohrával proces znovuosídľovania dobytých území, ktoré po vojnách zostávali spustošené a opustené (v španielskej historiografii sa tento proces označuje pojmom repoblación). Tieto „oblasti nikoho“ dostali pomenovanie extremaduras (drsná pohraničné kraje). Na rozdiel od severných hornatých a studených oblastí, kde hlavným odvetvím hospodárstva bol chov dobytka, boli tieto novodobyté oblasti, vďaka riečnym údoliam, bohaté na vlahu, a tým pádom vhodné pre rozvoj poľnohospodárstva. Už od 11. – 12. storočia tieto regióny postupne osídľovali noví obyvatelia, ktorí sa začali zaoberať poľnohospodárskou činnosťou. Kastílski králi udeľovali novousadlíkom (kolonistom) v mestách a krajoch špeciálne privilégia, nazývané fueros alebo cartas pueblas, ktoré im garantovali široké práva a hospodárske výhody. Týmto spôsobom zabezpečili osídlenie nebezpečných pohraničných území, ktoré boli často ohrozované útokmi moslimov z juhu. Novousadlíci boli na jednej strane nútení obrábať pozemky, no z druhej strany sa museli brániť proti prípadným vojenským akciám moslimov. Z týchto novousadlíkov sa postupne sformovala nová privilegovaná vrstva roľníkov-rytierov (hidalgo).

Po veľkej vojenskej a teritoriálnej expanzii sa v druhej polovici 13. storočia zastavila vlna reconquisty. Kresťanské štáty prešli do fázy postupnej asimilácie podmanených území a ich vnútornej reorganizácie. Jednou z foriem bola spomínané znovuosídľovanie. V 13. storočí však došlo k určitým zmenám. Územia obsadené na juhu Pyrenejského polostrova (najmä v al-Andaluse) si vo forme veľkých statkov (latifundia) privlastňovali predovšetkým šľachta, cirkev a vojenské rády, ktoré ich získavali ako náhradu za pomoc v boji proti moslimom. Podobný proces prebiehal aj na územiach dobytých Aragónskym kráľovstvom. Výnimku tvorili oblasti pri pobreží Stredozemného mora a v údoliach riek a Kastília, kde kráľ podporoval takzvané cortesy (reprezentatívne orgány miest), ktoré tvorili akúsi opozíciu voči hospodársky silnejúcej šľachte a cirkvi. Tento proces viedol k postupnému hospodárskemu a mocenskému rastu Kastílie, z ktorej sa v neskoršom období stala rozhodujúca politická sila v regióne.

Posledná fáza reconquisty je spojená predovšetkým s postupným získavaním územia poslednej moslimskej bašty na Pyrenejskom polostrove, Granadského (Nasrovský) emirátu. Zavŕšením reconquisty bola vojna medzi Nasrovským emirátom a zjednoteným kráľovstvom Kastílie a Aragónska na čele s Ferdinandom II. a jeho manželkou Izabelou. Potom čo kresťanské vojská niekoľko raz napadli a vyplienili územie emirátu, Granada zaútočila na mesto Zahara (1481) a vyplienila ho. O rok neskôr Kastília a Aragónsko zorganizovali odvetnú výpravu proti moslimom. Tento akt sa považuje za začiatok vojenského konfliktu. Silnejšia a početnejšia armáda kresťanov postupne získavala kontrolu nad celým územím Nasrovského emirátu. V roku 1487 padli dve významné mestá emirátu Málaga a Baza. Poslednou bitkou bolo obliehanie samotného mesta Granada, ktoré po niekoľko mesačnom obliehaní napokon padlo. Väčšina moslimského (aj židovského) obyvateľstva muselo opustiť územie Pyrenejského polostrova. Touto udalosťou bola zavŕšená stredoveká španielska reconquista.