OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Po zvrhnutí posledného umajjovského kalifa Hišáma III. a následnom rozpade Córdobského kalifátu (1031) sa územie al-Andalus rozpadlo na takmer 40 menších štátnych celkov (emiráty), takzvané taify (reinos de taifas). Pojem taifa je odvodený z arabského jazyka a v preklade znamená mocenská skupina, politická frakcia. Niektoré taify začali vznikať už po roku 1009, kedy v kalifáte vypukol boj o moc (fitna). Vznikali na základe pôvodných správnych jednotiek (okresov) ešte z čias kalifátu alebo podľa rozdelenia vládnucich politických a kmeňových frakcií (arabské, berberské, slovanské). Najvýznamnejšie taify s mestskými centrami boli Almería, Badajoz, Granada, Huelva, Malaga, Murcia, Sevilla, Toledo, Valencia, Zaragoza. Jednotlivé taify bojovali medzi sebou o politickú, vojenskú a kultúrnu prestíž, čo ich v priebehu 11. storočia výrazne mocensky a ekonomicky oslabovalo. Najsilnejším vládnucim taifskym rodom boli Abbádovci (1023-1095), ktorí pochádzali zo starého arabského rodu. Ich sídelným mestom bola Sevilla, po Córdobe druhé najväčšie mesto al-Andalusu. Vrchol moci dosiahli za vlády al-Mutadída (1042 – 1069) a jeho syna al-Mutamida (1069 – 1095).
Politickú nestabilitu v al-Andaluse využili severné kresťanské štáty a v druhej polovici 11. storočia začali organizovať vojenské akcie smerom na juh Pyrenejského polostrova. Na postupný úpadok taifskych kráľovstiev mala vplyv i nerozvážna finančná politika taifskych vládcov. Svoju pozornosť sústredili predovšetkým na kultúrny rozvoj, keď si na svoje dvory pozývali najvýznamnejších básnikov, remeselníkov a architektov. Z finančného hľadiska však takáto štedrá podpora kultúry a umenia bola do veľkej miery nákladná a zaťažujúca. To viedlo k postupnému zvyšovaniu daní a vojnám, cieľom ktorých bolo získať ďalšie finančné prostriedky. Do svojich radov boli taifskí vládcovia nútení najímať žoldnierov, často aj z radov kresťanov zo severu. Tak v druhej polovici 11. storočia bola politická situácia na Pyrenejskom polostrova veľmi neprehľadná, keďže medzi sebou nebojovali iba moslimovia proti kresťanom, ale aj navzájom proti sebe. Pri výbere bojujúcej strany nezohrávala ani tak vplyv náboženská príslušnosť než skôr prísľub bohatstva či mocenské ambície jednotlivých aktérov. Taifské kráľovstva museli v tejto politicky neprehľadnej situácii kresťanským štátom na severe vyplácať ročný tribút (parias) na udržanie mieru, čo prispelo k ich postupnému oslabeniu politickej a vojenskej moci. Jednotlivé taify sa preto museli spájať do väčších celkov. Najvýznamnejšie z nich boli Sevilla, Badajoz, Toledo, Zaragoza a Denia. Ani to nezabránilo ich pádu, čo sa ukázalo roku 1085, kedy Alfonz VI., kráľ Kastílie, Leónu a Galície dobyl Toledo. V takejto zložitej situácií abbádovský vládca al-Mutamid požiadal o pomoc berberských Almorávidov, ktorí už v tom čase budovali silnú ríšu na severe Afriky. O rok neskôr sa Almorávidi na čele s vládcom Júsufom ibn Tášfínom vylodili na brehu al-Andalus. V bitke pri Zalake (alebo Sagrajas) roku 1086 porazili Alfonza VI. a zastavili postup kresťanov zo severu. Almorávidi sa však neuspokojili týmto víťazstvom a pokračovali v obsadzovaní ďalších území. V priebehu krátkej doby pripojili al-Andalus k svojej ríši.