Pyrenejský polostrovZápadná Európa

Situácia pred príchodom Arabov  

OBSAH: Situácia pred príchodom ArabovArabská nadvláda na Pyrenejskom polostroveCórdobský kalifátObdobie taifských kráľovstiev (emirátov)Al-Andalus pod nadvládou AlmorávidovAl-Andalus pod nadvládou AlmohadovNasrovský (Granadský) emirátReconquista na Pyrenejskom polostroveZákladné fázy vývoja reconquistyOdporúčaná literatúra


Pyrenejský polostrov ako bývala provincia Rímskej ríše (Hispánia) sa od konca 5. storočia dostala pod nadvládu Vizigótov, ktorí v priebehu krátkej doby dokázali získať kontrolu nad väčšou časťou polostrova. Výnimku tvorili severné a severozápadne oblasti (Galícia a Baskicko), kde boli usadené kmene Svébov a Baskov. Juhovýchod polostrova bol pod kontrolou Byzancie. Výraznejšia konsolidácia vizigótskej moci nastala za vlády kráľov Leowigilda I. (568/569 – 586) a Reccareda I. (573/586 – 601) v druhej polovici 6. storočia. Toto obdobie vypĺňali boje s Byzanciou na juhu a Svébmi a Baskami na severe polostrova. Do konca 6. storočia sa Vizigótom podarilo ovládnuť takmer celý polostrov. Významnou udalosťou bolo prestúpenie Vizigótov z ariánskej na katolícku vieru, čo výrazne prispelo k romanizácií a konsolidácií ríše. Dôležitú úlohu od tohto momentu začala zohrávať katolícka cirkev, ktorá často zasahovala do politiky vizigótskych kráľov a zároveň sa zapájala do sporov medzi panovníkmi a aristokraciou. Tieto rozpory v priebehu 6. storočia postupne prispeli k oslabeniu panovníckej moci a celkovej stabilite ríše. Po smrti posledného relatívne silného panovníka Wanubu (672 – 680) sa v dôsledku svojvôle normánsko-vizigótskej aristokracie začali výrazne prejavovať rozkladné tendencie štátu. Takto oslabená ríša nebola schopná odolať novej politicko-vojenskej hrozbe, ktorú predstavovala expandujúca Arabská ríša.