OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Almorávidi boli kočovní Berberi, príslušníci radikálnej islamskej sekty, ktorej zakladateľom bol sunnitský teológ Abdalláh ibn Jásín (+1059) a vodca berberského kmeňa Lamtuna, Jahjá ibn Ibráhím (+1056). Pojem Almorávid je odvodený od arabského výrazu al-murábit, čo znamená člen ribátu[1] alebo hraničiar a pustovník. Do 70. rokov 11. storočia sa Almorávidom podarilo vybudovať silnú ríšu s novozaloženým hlavným mestom Marrákeš
(1062). Do konca 11. storočia Almorávidi ovládli celú severozápadnú Afriku (Maroko, Alžírsko, Mauretánia a i.) a juh Pyrenejského polostrova. Väčšinu územia polostrova obsadili na prelome 11. a 12. storočia. Postupne získali kontrolu nad mestami Granada a Malaga (1090), Córdoba a Sevilla (1091), Badajos (1094), Valencia (1102), Zaragoza (1110). Posledné taifske bašty padli roku 1116 obsadením Denie a baleárskej Malorky. Vojenský úspech Almorávidov bol podmienený predovšetkým dobre organizovaným vojskom s prísnou vojenskou disciplínou a náboženským zápalom. Ich úspechy boli podmienené aj sympatiami domáceho moslimského obyvateľstva, ktoré bolo nespokojné so zaťažujúcou daňovou politikou taifskych vládcov. Táto skutočnosť urýchľovala postup Almorávidov na juhu Pyrenejského polostrova. Po zmocnení sa území al-Andalusu Júsuf ibn Tášfín si zvolil za sídelne mesto Granadu, kde panoval až do svojej smrti (1106). Jeho vláda sa považuje za vrchol moci Almorávidov. Po jeho smrti nastúpil Alí ibn Jusúf, ktorý sa vrátil späť do Marrákešu. Al-Andalus sa stal iba okrajovou provinciou Almorávidskej ríše.
Príchod Almorávidov znamenal pre al-Andalus viacero politických a nábožensko-sociálnych zmien. Almorávidi ako príslušníci radikálnej sekty s prísnym, rigidným až fanatickým islamom zaviedli tvrdé pravidlá. Ich vláda bola autoritárska. Učenie Almorávidov sa zakladalo predovšetkým na prísnom dodržiavaní predpisov vychádzajúcich z Málikovskej právnej školy. Symbolom ich náboženského a sociálneho statusu bolo zahaľovanie tváre až po oči, pôvodne ochrana pred vetrom a púštnym pieskom. Podľa almorávidského zákona sa nesmel takto zahaľovať na verejnosti nikto iný okrem nich, čiže boli ľahko identifikovateľní ako príslušníci vládnucej vrstvy. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím Almorávidi netolerovali príslušníkov iných vierovyznaní teda kresťanov a židov. Obdobie ich vlády často sprevádzali tvrdé diskriminačné opatrenia a silné islamizačné tlaky na inovercov. Vznikali nové štvrte (ghetta), kde kresťania a židia žili izolovane. Vo viacerých prípadoch boli presídľovaní na sever Afriky alebo utekali do kresťanských oblastí na severe Pyrenejského polostrova. Tlak vyvíjali aj na domáce moslimské obyvateľstvo, ktoré oproti Almorávidom pristupovalo k náboženským otázkam vlažnejšie. Postupne začali Almorávidi vyberať vysoké dane a dbať sa na prísne dodržiavanie náboženských príkazov. Zároveň prestali vyplácať vojenský tribút kresťanským štátom na severe.
V prvej polovici 12. storočia však dochádzalo k postupnému uvoľneniu sociálnych pomerov politickej a hospodárskej destabilizácii. Domáce moslimské (aj nemoslimské) obyvateľstvo čím ďalej tým viac prejavovalo svoju nespokojnosť s tvrdou vládou Almorávidov. V dôsledku toho vypukli povstania (1144 – 1148). Nastala hospodárska kríza, ktorú spôsobil najmä odchod mozarabov z al-Andalusu. Mozarabi boli kvalitní remeselníci a roľníci, ktorých činnosť stimulovala ekonomiku na juhu polostrova. No v dôsledku islamizačného a diskriminačného tlaku boli nútení opustiť svoje domovy v al-Andaluse. Okrem toho k oslabeniu a postupnému pádu Almorávidov prispeli vojenské akcie severských kresťanských štátov (reconquista). Ich definitívny pád spečatil nový politický súper zo severu Afriky, Almohadi, s ktorými zápasili na severe Afriky už od 30. rokov 12. storočia. Roku 1147 Almohadi dobyli Marrakeš a Almorávidská ríša zanikla. Po páde Almorávidov nastalo na juhu Pyrenejského polostrova druhé obdobie taifských kráľovstiev, ktoré však netrvalo dlho a skončilo príchodom Almohadov po roku 1147.
[1] Ribát – arabský pojem, ktorý označoval opevnenú stavbu budovanú na hraniciach moslimami ovládaného územia prevažne v severoafrických oblastiach. Mali obrannú a zároveň náboženskú funkciu. Žili tu prevažne ozbrojení dobrovoľníci, ktorí boli zasvätení do súfijského (mystického) učenia.