OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Nasrovský emirát v Granade predstavoval posledný islamský štát na Pyrenejskom polostrove. Jeho zakladateľom bol Muhammad Júsuf ibn Nasri „Alhamara“, ktorý sa roku 1232 nechal vyhlásiť za sultána. Viacerí aristokrati a emiri menších miest (Guadix, Baza, Jaén, Málaga a Almería) uznali jeho nadvládu. Rozhodujúcim momentom pre posilnenie jeho moci bol pád mesta Córdoba. Potom čo ju dobyl kastílsky kráľ Ferdinand III. v roku 1236 sa Muhammad usadil v Granade (hlavné centrum emirátu). Ako Muhammad I. tu založil vlastnú dynastiu (23 emirov). Prezieravo prijal status vazala Ferdinanda III. čím si zabezpečil samostatnosť vo vedení nezávislej politiky vo svojom panstve. Napriek postupným územným stratám v prospech expandujúcich kresťanských štátov emirát dokázal pretrvať až do roku 1492. Prežitiu Nasrovského štátu napomáhala jeho výhodná geografická poloha. Keďže sa nachádzal v blízkosti pobrežia Stredozemného mora, profitoval z námorného obchodu, ktorý udržiaval relatívny ekonomický rozvoj a stabilitu. V priebehu 14. a 15. storočia však zahraničný obchod postupne upadal na úkor stále silnejších obchodných konkurentov z Benátok a Janova.
Začiatkom 14. storočia sa nasrovský vládca Muhammad III. (1302 – 1309) zapojil do boja o mesto Ceuta. V roku 1306 sa mu podarilo mesto dobyť, čím získal kontrolu nad Gibraltarskou úžinou. Nasrovci dlho mesto neudržali a v roku 1309 stratili nad ním kontrolu na úkor marockých Marínovcov. V priebehu 14. storočia sa im ešte párkrát podarilo mesto obsadiť, no definitívne oň prišli v roku 1386. O niečo neskôr mesto Ceuta dobyli Portugalci (1415).
Za obdobie najväčšieho hospodárskeho a kultúrneho rozmachu Nasrovského emirátu sa považuje vláda Júsufa I. (1333 – 1354) a Muhammada V. (1354 – 1359). Za ich panovania sa opäť podarilo získať kontrolu nad mestom Ceuta a kontrolovať tak prechod cez morskú úžinu medzi Afrikou a Európou. V tomto období bol vybudovávaný aj jeden z najznámejších palácov Alhambra, ktorý je možné navštíviť aj v dnešných dňoch. Napriek relatívnej prosperite Nasrovci postupne strácali na politickej sile. Prispeli k tomu aj zhoršujúce sa vzťahy s Kastíliou. V roku 1340 Jusúf I. prehral bitku pri Tebe, čím stratil ďalšie územie na úkor Kastílskeho kráľovstva. O desať rokov neskôr podporil inváziu Marínovcov na Pyrenejský polostrov. Marínovci boli zastavení kastílskym kráľom v bitke pri Río Salado. Po tejto udalosti sa vzťahy medzi Granadou a Kastíliou ochabli.
V druhej polovici 14. storočia sa v dôsledku neustálych dynastických sporov politická situácia v Nasrovskom emiráte začala zhoršovať. Okrem toho, emirát bol čím ďalej tým viac závislý na Kastílskom kráľovstve, ktorému musel vyplácať mierový tribút. 15. storočie bolo obdobím totálneho úpadku nasrovskej moci. Emirát postupne stráca kontrolu nad všetkými územiami. Úplný koniec Nasrovského emirátu nastal počas vojny s Ferdinandom V. Aragónskym a jeho manželkou Izabelou I. Kastílskou, ktorá trvala od roku 1482 do roku 1492, kedy bolo mesto Granada definitívne dobyté. Tým sa skončila takmer osemsto ročná vláda moslimov na Pyrenejskom polostrove.