OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Pre byzantskú spoločnosť predstavovali osmanskí Turci spočiatku len ďalšiu z početných nomádskych vĺn. Po obnovení Byzancie roku 1261 sa pozornosť cisára Michala VIII. Palaiologa sústredila na Balkán, kvôli hrozbe pripravovanej križiackej výpravy pod vedením Karola z Anjou. Cisár odvolal väčšinu pohraničných vojakov, ktorých mal k dispozícii v Malej Ázii, čím uvoľnil priestor pre výbojné skupiny Turkov, z ktorých najväčšiu hrozbu predstavovali Osmanovi bojovníci. Cisár proti nim zvolil defenzívnu stratégiu a nariadil výstavbou opevnení pozdĺž rieky Sakarya. Na jar roku 1302 však došlo nečakane k zmene jej koryta, čo Turci okamžite využili a začali s nájazdami a postupným usadzovaním sa v úrodných nížinách severozápadnej časti Malej Ázie.
Už do začiatku 14. storočia tak Byzancii zostali v tejto oblasti len niektoré izolované opevnené mestá. O nič lepšia situácia nebola ani na Balkáne. V európskych oblastiach Trácie, časti Macedónie a Peloponézu vládli lokálni aristokrati, ktorým sa podarilo vytvoriť prakticky nezávislé panstvá. Michalov nástupca Andronikos II. (1282 – 1321) začal s udeľovaním celých oblasti vo forme apanáží pre členov vládnucej dynastie. Štát trpel nedostatkom a odčerpávaním financií zo štátnej pokladnice, ktoré musel kompenzovať pôžičkami od italských republík a devalváciou meny.
Až v prvej polovici 90. rokov si Andronikos začal uvedomovať nebezpečenstvo, ktoré ríši hrozilo z expanzívnych tureckých bejlikov. Keďže po smrti Karola z Anjou nehrozil Byzancii otvorený konflikt zo západnými latinskými štátmi, sústredil cisár svoju pozornosť do Malej Ázie, kde poslal byzantské oddiely pod vedením skúseného generála Alexia Filantropena. Byzantská armáda dosiahla čiastočné úspechy v juhozápadnej Malej Ázii proti bejliku Menteše. No roku 1295 sa Filantropenos vzbúril a prehlásil sa za cisára. Andronikos rebéliu potlačil, avšak problém s tureckými bejlikmi sa začal stávať hlavnou byzantskou prioritou. Cisár najal proti nim kaukazských Alanov, ktorí sa do Byzancie uchýlili ako utečenci. Ani noví žoldnieri však nedokázali udržať hraničnú líniu na rieke Sangarios. Ertogrulov syn Osman práve v tomto období upevnil základy rodiaceho sa štátu a v júli roku 1302 zaznamenal svoje prvé víťazstvo nad byzantskými silami v blízkosti Nikomédie.
Po sklamaní s Alanmi sa Andronikos odhodlal získať nové žoldnierske sily, no tento pokus spôsobil ešte väčšiu katastrofu. Roku 1303 si najal okolo 6500 členný oddiel Kataláncov, ktorý predtým viedli vojnu na Sicílii pod zástavami kráľa Petra Aragónskeho. Andronikos udelil ich vodcovi Rogerovi z Flor vysokú byzantskú hodnosť kaisara a sľúbil štedrý žold, ktorý dvakrát presahoval bežné výdavky pre nájomné oddiely. Katalánci sa následne presunuli do Malej Ázie a už nasledujúceho roku porazili osmanských Turkov pri Filadelfii. Čoskoro sa však vyskytli problémy s vyplácaním žoldu a došlo k veľkej vzbure. Na rozdiel od ostatných žoldnierskych skupín bojovala katalánska kompánia pod vlastnými veliteľmi, čím sa postupne úplne vymkla svojim chlebodarcom. Už aj tak napäté vzťahy ešte viac umocnil incident, ktorému padol za obeť veliteľ žoldnierov Roger de Flor. Katalánci sa vzbúrili a spoločne s časťou Turkov prekročili Marmarské more a ocitli sa v Európe. Čoskoro nato začali plieniť oblasť byzantskej Trácie a dokonca aj kláštory na hore Athos. Po neúspešnom obliehaní Solúna sa nakoniec zmocnili niekdajších križiackych štátov – Athénskeho a Thébskeho vojvodstva a na ich troskách si založili vlastné panstvo, ktoré trvalo až do roku 1388.
Andronikova vláda sa ocitla v ťažkých finančných problémoch. Podľa odhadov vyplatila postupne katalánskej kompánii až jeden milión zlatých, teda viac ako celý ročný príjem cisárstva. Konštantínopolská vláda musela devalvovať menu a vyhlásiť ďalšie dane. V tomto období sa skupiny tureckých gaziov po prvýkrát usadili v Trácii. Pôvodne podporovali katalánskych žoldnierov, no neskôr si časť z nich počínala úplne samostatne a počas dvoch rokov plienila bezprostredné okolie Konštantínopola. Až roku 1312 sa Andronikovi podarilo väčšinu z nich pobiť.
Komplikovali sa aj vzťahy so Západom. Cirkevná jednota, ktorú sľuboval Andronikov predchodca Michal VIII., bola v nedohľadne a pápež Klement V. (1305 – 1314) stratil definitívne trpezlivosť s gréckymi schizmatikmi. Andronikos sa ocitol v kliatbe a navyše musel rátať s možnosťou novej križiackej výpravy. Na západe sa postupne vytvárala nová protibyzantská koalícia, na ktorej čele stál Karol z Valois, brat francúzskeho kráľa Filipa IV. Starnúci byzantský cisár mal navyše problémy s dedičmi, pretože jeho syn a následník z prvého manželstva Michal IX. predčasne zomrel. Andronikova druhá manželka Yolanda z Montferratu požadovala rozdelenie ríše medzi jej troch synov Ioanna, Demetria a Theodora v súlade so západnými praktikami, čo pobúrilo nielen samotného cisára, ale aj neskoršieho historika Nikefora Gregoru.
Akékoľvek nádeje na zastavenie Turkov v Malej Ázii definitívne pochovala občianska vojna, ktorá sa v Byzancii rozpútala roku 1321. Cisár Andronikos musel čeliť mocenským nárokom svojho rovnomenného vnuka. Spor v rámci dynastie pôsobil devastujúco na byzantské hospodárstvo. Andronikos starší napokon uznal nároky mladého nástupcu a roku 1322 mu udelil cisársky titul. Prímerie dlho nevydržalo a o päť rokov neskôr sa medzi Andronikmi rozpútal ďalší konflikt, v dôsledku ktorého starnúci Andronikos II. definitívne rezignoval na trón a vstúpil do kláštora.
V polovici 20. rokov zomrel aj zakladateľ osmanskej moci Osman, ktorého vystriedal jeho syn Orhan (1324? – 1362). Do maloázijskej Bithýnie, ktorá bola centrom bejliku, prúdilo čoraz viac islamských bojovníkov. Víťazstvá Osmana proti kresťanským silám Byzancie znásobili počet prisťahovalcov sprevádzaných dervišmi a obchodníkmi. V prvých rokoch Orhan postupne obsadil takmer všetky zvyškové byzantské územia v Malej Ázii okrem izolovaných miest, pretože v tom čase Turci ešte nemali potrebnú obliehaciu techniku. Roku 1326 však po dlhoročnej blokáde vyhladovali a obsadili prvé významné maloázijské mesto Prusu (tur. Bursa), ktorú Orhan učinil svojim novým centrom.
Nový byzantský cisár Andronikos III. zamýšľal uviesť do života viaceré reformy a zastaviť prenikanie Turkov. V júni roku 1329 sa pokúsil rýchlou vojenskou akciou uvoľniť obliehané maloázijské mestá Nikaiu a Nikomédiu, ktoré predstavovali izolované byzantské oporné body v osmanskom obkľúčení. So svojou malou a zväčša žoldnierskou armádou sa vylodil na ázijskom pobreží Bosporu, no jeho postup na Nikomédiu zastavili Orhanovi Turci. Andronikos sa stiahol do Konštantínopola a iniciatívu prenechal protivníkovi. Bitkou pri Pelekanone cisár v podstate spečatil osud zvyšných byzantských miest v Malej Ázii. Pre ďalšiu existenciu zostávajúcich európskych území niekdajšej ríše bolo však závažnejšie, že byzantská armáda postupne strácala kontrolu nad úžinami v Marmarskom mori, ktoré tvorili jedinú bariéru prenikania Turkov do Európy. Po niekoľkoročnom obliehaní Turci bez boja obsadili Nikaiu (1331) a neskôr aj Nikomédiu (1337). Posledným mestom na ázijskom kontinente, ktoré aspoň nominálne uznávalo autoritu byzantského cisára, bola Filadelfia pri pobreží Egejského mora. Osmanskí Turci síce mestá obsadili, ale nesprávali sa k obyvateľom radikálne, keď dobrovoľníkom umožnili odchod a zvyšným zaručili istú formu samosprávy. Za nejaký čas však väčšina zostávajúcich kresťanov dobrovoľne konvertovala na islam.
Po neúspešnej bitke pri Pelekanone začal Andronikos hľadať nového spojenca proti Osmanom a našiel ho v konkurenčnom tureckom bejliku Aydine. Išlo o veľmi expanzívny politický útvar, ktorého predstavitelia podnikali pirátske akcie v Egejskom mori. V pozadí spojenectva s Aydinom zrejme stál vplyvný a bohatý aristokrat Ioannes Kantakuzenos, ktorý v takomto zväzku videl nielen hrádzu proti Osmanom, ale aj západným mocnostiam, ktoré sa sformovali do protibyzantskej ligy v Avignone.
V roku 1341 Andronikos III. nečakane zomrel. Vládu odkázal svojmu neplnoletému synovi Ioannovi V., za ktorého mala vládnuť regentská rada na čele s cisárovou vdovou Annou Savojskou. Silnú pozíciu v ríši si podržal aj už zmienený Kantakuzenos, ktorý sa napokon kvôli sporom s regentmi nechal sám prehlásiť za cisára. V Byzancii začala ďalšia občianska vojna a krajinu sužovalo nielen vojsko, ale aj ľudové revolty v mestách Adrianopole a Solúni. K týmto problémom sa pridal i nový náboženský rozkol vyvolaný hnutím hesychastov. Išlo o radikálnych mníchov, ktorí hľadali cestu k Bohu formou vnútornej kontemplácie, sústredenia a mechanicky opakovaných modlitieb. Podľa hlavného predstaviteľa tohto smeru – Gregoria Palamu síce Stvoriteľ zostával vo svojej podstate ľudským zmyslom neprístupný, no vďaka uvedeným praktikám bolo možné vnímať jeho energiu – nestvorené svetlo, ktoré sa objavilo Kristovým učeníkom na hore Tábor. Palamov odporca – mních Baarlam z Kalábrie odmietal mysticizmus hesychastov a tvrdil, že zmyslovými orgánmi možno vnímať len veci stvorené. Tvrdil, že Boh a základné dogmy kresťanstva síce presahujú ľudské chápanie, no niektoré možno pochopiť na základe racionálneho uvažovania. Podľa Baarlama sa takýmto spôsobom rovnako tak dali vyvrátiť aj argumenty, ktoré odporovali kresťanskej viere.
V pozadí uvedených sporov sa odrážal aj rozporuplný postoj byzantskej spoločnosti k možnému dialógu s latinským Západom. Medzi tvrdých odporcov cirkevnej únie s katolíckou cirkvou patrili práve hesychasti so svojim mystickým a kontemplatívnym spôsobom života. Roku 1351 vyhlásili zástupcovia byzantského duchovenstva dogmu o Božej energii za záväzné ortodoxné učenie. S vládou Ioanna Kantakuzena sa do cirkevných úradov dostali zástancovia hesychazmu – vo väčšine prípadov rigorózni predstavitelia ortodoxie a odporcovia únie s katolíkmi.
Kantakuzenos hľadal podporu svojej uzurpácie najskôr v Srbsku u nového panovníka Štefana Dušana, no napokon sa zblížil s Umurom, novým vládcom tureckého bejliku Aydin. Dúfal, že s jeho pomocou porazí nielen svojich konkurentov v Byzancii, ale zároveň obmedzí aj silnú pozíciu italských kupeckých republík. Aydinskí Turci poskytli Kantakuzenovi veľkú podporu a bez ich pomoci by jeho revolta zrejme skončila predčasne. Na druhej strane však Umurove pirátske akcie proti latinským dŕžavám v Egejskom mori vyprovokovali rozsiahlu odvetu. Postupne sa sformovala koalícia, na čele ktorej stáli johaniti z ostrova Rhodos a cyperský kráľ Hugo IV. z Lusignanu. Roku 1344 spoločne zaútočili proti hlavnej pirátskej bašte Aydinu – prístavu Smyrne, ktorý však johaniti obsadili až o rok neskôr. Strata Smyrny podlomila moc Aydinu. Po Umurovej smrti musel jeho nástupca Hizir bej (1348 – 1360) podpísať vynútenú dohodu s Latinmi, zanechať pirátstvo a spáliť zvyšné lode.
Kantakuzenos zúfalo potreboval nového silného spojenca a nielen preto, aby mohol pokračovať v boji o trón s regentskou radou a legitimným cisárom Ioannom V. Palaiologom. O rok neskôr preto uzavrel na odporúčanie aydinského beja zmluvu s osmanskými Turkami, ktorí medzičasom rozšírili svoje územie takmer na celé pobrežie Marmarského mora. Osmanský vládca Orhan dočasne zmenil taktiku a namiesto boja proti kresťanom získal strategicky dôležitý susedný turecký bejlik Karesi, ktorý sa rozkladal v priestore Dardanellskej úžiny. Orhan týmto krokom nesmierne posilnil svoju prestíž, pretože mohol ohrozovať hlavný tranzitný bod z Ázie do Európy a navyše sa pritom opieral o dynastické spojenectvo s byzantským vzdorocisárom Kantakuzenom, ktorého dcéru Theodoru pojal za svoju zákonnú manželku.
Roku 1347 sa Kantakuzenos napokon zmocnil vlády v Konštantínopole, ale len vďaka dohode s vdovou-regentkou Annou Savojskou. Podľa nej sa mal stať cisárom na desať rokov, pokiaľ zákonný dedič trónu Ioann V. nedovŕši dospelosť. Kantakuzenos energicky odrazil ašpirácie okolitých susedov a utlmil mocenské nároky svojich synov, ktorým udelil do držby rozsiahle apanáže. Najstarší Matthaios (Matúš) dostal západnú časť Trácie, zatiaľ čo druhorodený Manuel sa stal vládcom byzantskej časti Peloponézu. Týmto krokom sa položili základy takzvaného Morejského despotátu, ktorý neskôr zohral významnú úlohu v byzantských dejínách. Vo vzťahu k italským kupeckým republikám sa Kantakuzenos snažil o dosiahnutie väčšej miery samostatnosti, no jeho narýchlo vystavané loďstvo sa potopilo vinou neskúsenosti gréckych námorníkov. Byzantská nadvláda na mori bola už len dávnou spomienkou a ríša čoraz viac ekonomicky a politicky podliehala vplyvu Benátok a Janova.
Nové usporiadanie pomerov v Byzancii dlho nevydržalo a roku 1352 sa v krajine opätovne rozpútala občianska vojna. Mladý následník Ioannes V. totiž medzičasom dospel a prirodzene ašpiroval na plnú moc v štáte. Pre svoje ciele hľadal podporu na srbskom i bulharskom dvore, zatiaľ čo Kantakuzenos sa i naďalej spoliehal na pomoc Osmanov. Znepriatelení byzantskí cisári sa následne stretli v bitke, ktorá sa odohrala pri tráckom meste Didymoteicho (Demotika). Kantakuzenos jednoznačne zvíťazil, no iba zásluhou Turkov, ktorí po prvýkrát významne zasiahli do osudov kresťanskej Európy. Ešte závažnejší bol fakt, že nehodlali opustiť európsku pôdu a vrátiť Kantakuzenovi pevnosť Tzympe, ktorá sa nachádzala na brehu Dardanellskej úžiny. Cisár si uvedomil nebezpečenstvo a ostro protestoval proti tomuto záboru. Márne ponúkal za jeho vrátenie Orhanovi 10 000 zlatých a žiadal ho, aby zasiahol proti svojmu synovi Sulejmanovi, ktorý si v Európe počínal čoraz samostatnejšie. O dva roky neskôr nastala ešte väčšia pohroma. Rozsiahle zemetrasenie poškodilo hradby viacerých byzantských miest v Dardanellskej úžine. Turci tak prakticky bez boja získali Kallipolis (aj Gallipoli, dn. tur. Gelibolu) – hlavnú pevnosť v tomto regióne. Okamžite po jej obsadení ju noví páni opevnili a rozšírili svoje európske predmostie. Odteraz mohli Orhanovi bojovníci nerušene križovať medzi ázijským zázemím a Európou. Čoskoro ovládli severné pobrežie Marmarského mora od Kallipola až po Konštantínopol. Pod dojmom týchto neblahých udalostí sa Kantakuzenos napokon rozhodol abdikovať a vstúpil do kláštora.
Kresťanské mocnosti sa vzájomne obviňovali z podpory čoraz výbojnejších Turkov. Benátčania hádzali všetku špinu na konkurenčný Janov, ktorý pri preprave do Európy tureckým bojovníkom pomáhal vlastným loďstvom. Najväčšia kritika sa pochopiteľne ušla Kantakuzenovi, no ten aj po rokoch zanietene obhajoval svoje konanie vo vlastnoručne napísaných memoároch. Cisárova proturecká politika bola zo súčasného pohľadu pochopiteľne riskantná, no v tom čase nikto nemohol odhadnúť reálne možnosti Osmanov. Od 11. storočia sa byzantskí cisári museli vyrovnať s dlhodobou prítomnosťou Turkov v Malej Ázii. Práve v tomto období sa začali vo vojenskej oblasti čoraz viac spoliehať na cudzincov vrátane rôznych turkických nomádov. V rámci pragmatickej politiky uzatvárali cisári politické spojenectvá so seldžuckými Turkami, čo neskôr vyvolalo odpor západných rytierov, ktorí sa zúčastňovali križiackych výprav. Byzantínci často považovali moslimských vládcov za civilizovanejších partnerov ako križiakov, a to nielen na základe skúsenosti s dodržiavaním uzatvorených dohôd. Aj sám Kantakuzenos pokladal svojich partnerov Umura z Aydinu a osmanského Orhana za civilizovaných vládcov a dokonca prejavil záujem o učenie turečtiny. Začiatkom 14. storočia sa v juhovýchodnej Európe jednoducho s tureckými bejlikmi muselo počítať. O ich priazeň súperili prakticky všetky kresťanské mocnosti. Turecké oddiely tvorili časť srbského vojska už za kráľa Milutina a o ich podporu sa uchádzala aj byzantská regentka Anna Savojská v boji proti Kantakuzenovi. Za svoje úspechy i konečnú prehru vďačil Kantakuzenos Turkom, z ktorých vodcami mal najlepšie vzťahy. No ak by aj ich pomoc odmietol, Turci by isto iste prijali ponuku jeho konkurentov a využili chaos občianskej vojny v Byzancii vo svoj prospech.