OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Bitka na Kosovom poli bola napriek rozšíreným romantickým predstavám typicky stredovekým mocenským stretom dvoch strán, z ktorých každá sledovala svoj vlastný, výsostne legitimný a oprávnený cieľ. Koalícia na čele s kniežaťom Lazarom pozostávala z jeho rodinných spojencov, predovšetkým tých, ktorých územia najviac ohrozovali Turci. K nim patril predovšetkým vládca značnej časti Kosova Vuk Brankovič a bosenský bán Tvrtko, ktorý však za seba poslal do boja svojho najskúsenejšieho vojvodcu Vlatka Vukoviča. Lazarove koaličné sily mali nesporne mnohonárodnostný charakter pri celkovom počte okolo 25—30 tisíc mužov. Srbské vojsko však nemalo jednotné velenie, neexistovala v ňom súčinnosť medzi jednotlivými oddielmi, každý z feudálnych pánov bojoval takpovediac na vlastnú päsť.
Ani osmanské vojsko nepredstavovalo etnicky jednoliatu masu. Okrem Turkov tvorili významný podiel oddiely sultánových vazalov, medzi ktorými boli aj kresťania. Bitky sa pravdepodobne osobne zúčastnil Vukašinov syn Marko a Konštantín Dragaš-Dejanovič. Celkový počet týchto vojakov nebol zanedbateľný, predpokladá sa, že na bojové pole ich dorazilo okolo 8–tísíc. Vzťah kresťanských spojencov k sultánovi určovali záväzky, ktoré vyplývali z ich vazalského postavenia.
Bitka sa odohrala dňa 28. júna roku 1389 na deň svätého Víta. O jej priebehu panujú nejasnosti. Výpovede kronikárov a letopiscov sa líšia podľa náboženského zaradenia a štátnej príslušnosti autora. Najautentickejšie z nich charakterizuje stručnosť, neskoršie zasa kvetnatosť a sklony k drobnokresbe udalostí, ktoré nemožno spätne overiť. Turci pravdepodobne zvíťazili, avšak aj oni sami mali veľké straty a tak nemožno hovoriť o jednoznačnom výsledku boja. Prvé autentické správy dokonca hovorili o víťazstve kresťanov. V každom prípade je však isté, že na bojisku ostalo nespočetné množstvo mŕtvych na každej strane. Pravdepodobne ešte počas boja zahynul za nejasných okolností sultán Murad – až neskoršie legendy výslovne hovoria o jeho vražde. Sultánov syn Bajazid nechal v záujme prevzatia moci po bitke odpraviť svojho brata Jakuba a následne popravil aj zajatého kniežaťa Lazara.
Bitka na Kosovom poli však napriek rozšíreným predstavám ešte neznamenala koniec srbskej štátnosti. Rovnako v nej nemožno hľadať ani bezprostredné príčiny jej úpadku. Tento proces sa spustil už niekoľko desiatok rokov skôr v dôsledku rozpadu Dušanovho cárstva.
Dlhotrvajúci mocenský zápas zásadným spôsobom oslabil a vyčerpal finančné a materiálne zdroje srbských kniežat a podlomil ich vojenskú moc, ktorá už nebola schopná konkurovať dobre organizovanej vojenskej mašinérii a centralistickému byrokratickému aparátu osmanských Turkov. Kosovo pole bolo logickým vyústením tohto stavu nie však jeho príčinou.