ByzanciaObnova a zánik Byzancie

Dobytie Konštantínopola

OBSAH: Michal PalaiogosExpanzia Turkov v Malej ÁziiKríza byzantského štátuPočiatky expanzie Osmanov na BalkáneBitka na Kosovom poliOsmanská expanzia za sultána BajazidaDruhá fáza osmanskej expanzie na BalkáneCirkevná únia vo FlorenciiKrižiacka výprava proti Turkom (1443/1444)Zánik Byzantskej ríšeDobytie Konštantínopola


Po smrti osmanského sultána Murada II. sa nespochybniteľným nástupcom stal jeho syn Mehmed II. Nespochybniteľným len zdanlivo, pretože nový byzantský cisár Konštantín XI. a spolu s ním mnohí európski diplomati vedeli o jeho problémoch v minulosti a snažili sa ich využiť vo svoj prospech. Poukazovali pritom najmä na mladíkovu neskúsenosť, keď dvakrát nedokázal udržať moc, ktorú mu zveril vlastný otec. Konštantín sa preto pokúsil oslabiť Osmanov tradičným spôsobom vyvolania občianskej vojny, pretože v byzantskej metropole našiel azyl princ Orhan, vnuk sultána Sulejmana I. ktorý bol okrem Mehmeda jediným žijúcim príslušníkom osmanovho rodu.

Konštantín nebol jediný, kto zamýšľal zamiešať osmanské karty. Tradičný protivník sultánov – karamanský bej Ibrahim vyvolal opätovný konflikt, ale Mehmed reagoval bleskovou akciou, ktorá vyviedla z omylu všetkých tých, čo pochybovali o jeho schopnostiach. Pri návrate do Edirne sultánovi neúspešne skrížilo cestu kresťanské loďstvo, ktoré ho definitívne presvedčilo o tom, že osmanská Európa i Ázia nebudú tvoriť jednotný a pevný zväzok, pokiaľ Turci nedobijú poslednú a najväčšiu kresťanskú baštu na Balkáne – Konštantínopol. K zablokovaniu Bosporskej úžiny nechal Mehmed na jej európskom brehu vystavať mohutnú pevnosť Rumeli Hisar. Stavbu dokončil v rekordnom čase piatich mesiacov (apríl – august 1452) s podporou novej flotily, ktorá vážne naštrbila námornú hegemóniu kupeckých republík Janova a Benátok.

Na útok proti Konštantínopolu sa sultán dôkladne pripravil a ešte pred jeho začatím si zaistil neutralitu Uhorska a podporu svojich vazalov – srbského despotu a valašského vojvodu. V októbri poslal časť oddielov na Peloponéz, ktorý v tom čase spravovali Konštantínovi bratia Thomas a Demetrios. Išlo o púhy koristnícky nájazd, ktorý mal zhatiť prípadnú pomoc pre byzantskú metropolu. Aj bez toho boli sily morejských despotov príliš slabé na to, aby čo i len pomýšľali na pomoc Konštantínopolu.

Byzantský cisár Konštantín sa pokúsil získať oddiely so Západu a napriek všeobecnému odporu nechal verejne vyhlásiť platnosť Florentskej únie, ktorú zástupcovia oboch cirkví podpísali pred viac ako desiatimi rokmi. Pápež Mikuláš V. však nemal dostatočnú autoritu ani prostriedky, aby dokázal ovplyvniť mienku popredných kresťanských monarchov. Pomoc zo strany Anglicka a Francúzska bola prakticky vylúčená kvôli storočnej vojne a ani štáty ako Uhorsko a Poľsko, ktoré sa predtým angažovali v protitureckých bojoch, neprejavili dostatočnú ochotu zapojiť sa do tohto konfliktu. Benátčania síce vyslali svoje loďstvo k Bosporu, no kvôli viacerým zdržaniam nakoniec do bojov nezasiahlo.

Konštantín sa mohol spoliehať len na pomoc niekoľkých stoviek žoldnierov zo Západu na čele s vlastnými veliteľmi. Konštantínopolské predmestie Pera, ktoré mali v držbe Janovčania, vyhlásilo neutralitu. Napriek tomu sa do obrany zapojili niektorí predstavitelia významných janovských rodov – predovšetkým ostrieľaný veliteľ Giustniniani Longo spolu so sedemsto žoldniermi. Hlavnú časť obrancov predstavovala početná komunita Benátčanov na čele so svojim guvernérom Girolamom Minottom. Ochranu takisto prisľúbilo ich loďstvo kotviace v zálive Zlatého rohu, ktoré pozostávalo zväčša z kupeckých galér. Celkovo mali Byzantínci k dispozícii asi 7000 obrancov. Osmanský sultán disponoval oveľa početnejšími silami (60–80 000 mužov) vrátane oddielov kresťanských a moslimských vazalov. Na rozdiel od svojich predchodcov sa spoliehal aj na veľké loďstvo, ktoré malo zabrániť prípadnej pomoci obrancov od mora.

Podobne ako mnohí dobyvatelia aj Mehmed plánoval preraziť mohutné Theodosiánske hradby, ktoré bránili Konštantínopol od súše. Na rozdiel od svojich predchodcov sa nespoliehal len na tradičné techniky dobývania miest a proti silným múrom plánoval použiť novú zbraň – kanóny. Hlaveň najväčšieho z nich merala údajne až osem metrov a dokázala vypáliť gule o hmotnosti viac ako 500 kg. Pred konštantínopolské hradby muselo tento ozrutný kanón dopraviť 60 ťažných zvierat, ktoré sprevádzalo 400 mužov. Zhotovenie na tú dobu ohromného zariadenia bolo z veľkej časti dielom uhorského (podľa iných nemeckého) inžiniera Urbana, ktorý spočiatku ponúkol služby byzantskému cisárovi, no ten nemal prostriedky k jeho zaplateniu.

Obliehanie začalo dňa 2. apríla roku 1453, keď sa hlavné sily Turkov rozložili pozdĺž celých Theodosiánskych hradieb. Sultán sa utáboril v ich najslabšej strednej časti. Jeho artiléria dokázala v prvých týždňoch čiastočne poškodiť múry vonkajších hradieb, aj keď treba povedať, že technické možnosti kanónov neumožňovali nepretržitú paľbu. Napríklad spomínaný najväčší kanón dokázal páliť proti hradbám len sedemkrát za deň a na jeho údržbu a prípravu muselo byť k dispozícii značné množstvo mužov.

Ani blokáda mesta od mora nebola až taká účinná. Dňa 20. apríla sa ku Konštantínopolu priblížili tri veľké janovské galéry, vystrojené pápežom, a spolu s nimi veľká cisárska loď naložená obilím. Obrovská osmanská flotila nedokázala v celodennom urputnom boji zabrániť lodiam v prístupu do prístavu Zlatý roh a nakoniec sa musela stiahnuť. Rozzúrený sultán nechal degradovať veliteľa loďstva, avšak rozradostených obrancov čoskoro zmrazil šikovným ťahom. Za hradbami konštantínopolského predmestia Pera nechal v tajnosti postaviť dvanásťkilometrový drevený most, cez ktorý premiestnil väčšinu svojej flotily priamo do zálivu Zlatého rohu. Obrancovia museli preskupiť už i tak značne preriedené sily a nasadiť ich k stráženiu tamojších hradieb.

V polovici mája podnikli Turci niekoľko masových útokov proti suchozemským hradbám, no nedokázali ich preraziť, hoci nasadili veľké obliehacie veže. Neúspešne dopadli takisto pokusy o podkopanie hradieb, pretože byzantská obrana na čele s nemeckým inžinierom Johannom Grantom odvrátila nebezpečenstvo a štôlne zničila pomocou ohňa i vody. Na konci mesiaca však boli obrancovia so silami na konci a bez nádeje na možnú pomoc zo strany pápeža a Benátok. Blížiaci sa zánik akoby predpovedali aj zvláštne úkazy na nebesiach. Dňa 29. mája sultán nariadil rozhodujúci útok, ktorý prebiehal v troch etapách. Obrancovia v centrálnej časti hradieb úspešne čelili masívnym útokom Turkov, až do momentu, kedy guľka zasiahla hlavného veliteľa celej obrany Giustinianiho. Smrteľne ranený Janovčan sa nechal dopraviť do prístavu a spolu s ním hradby opustili aj jeho verní spolubojovníci, ktorých odvahu a rozhodnosť práve v tom čase obrancovia najviac potrebovali. Byzantský cisár Konštantín zahynul v márnom boji za neobjasnených okolností.

Predstavitelia italských republík a spolu s ním časť obyvateľov Konštantínopola využila zmätok a nadchádzajúce plienenie mesta a ich loďstvo si dokázalo preraziť cestu zo Zlatého rohu na otvorené more. Sultán nechal plieniť mesto tri dni a potom do neho slávnostne vstúpil. Napriek tomu, že Konštantínopol odmietol kapitulovať, a Turci sa ho zmocnili násilím, sultán prejavil veľkodušnosť. V rozpore s islamským právom udelil jeho zvyšným obyvateľom slobodu a ustanovil im nového patriarchu. Nebol ním nik iný ako niekdajší Plethonov žiak a učenec Georgios Scholarios. Po návrate z Ferrarsko-florentského koncilu sa stal napriek pôvodnej podpore únie jej najzarytejším odporcom. Scholarios vstúpil do kláštora, prijal rehoľné meno Gennadios a zároveň s ním aj protilatinskú agendu po svojom predchodcovi, efezskom metropolitovi Markovi Eugenikovi. Keďže sultán Mehmed premenil katedrálny kostol Božej Múdrosti na mešitu, Gennadiovým sídlom sa stal chrám sv. Apoštolov, kde odpočívali telá mnohých byzantských cisárov. Za krátky čas sa však patriarcha premiestnil do kláštora Pammakaristos v štvrti Fanar ležiacej pri zálive Zlatého rohu. Táto štvrť napokon zostala po stáročia baštou gréckeho obyvateľstva Konštantínopola.

Mehmed nechal v ďalších rokoch opäť ľudoprázdne mesto zaľudniť a učinil z neho novú rezidenciu Osmanskej ríše – Istanbul. Pád Konštantínopola šokoval európske dvory i nového pápeža Pia II., ktorý sa v rokoch 1459 – 1460 márne snažil zorganizovať novú križiacku výpravu. Nový vlastník metroly na Bospore navyše výrazným spôsobom oslabil čiernomorské kolónie Janovskej republiky. Nechal zbúrať hradby konštantínopolského predmestia Pera a vďaka čoraz silnejšej flotile získal úplnú kontrolu nad úžinami Bosporom a Dardanellami. Osmanským triumfom však utrpeli aj konkurenčné Benátky, ktoré stratili väčšinu svojich základní v Egejskom mori s výnimkou ostrovov Kréty a Korfu.

V rokoch 1460–1461 Turci definitívne ukončili existenciu posledných byzantských útvarov – Morejského despotátu a Trapezuntského cisárstva v Malej Ázii. Po páde Byzancie sa niektorí grécki učenci uchýlili na Západ, pretože sa nazdávali, že dedičstvo antickej vzdelanosti a kultúry skôr uchovajú pod patronátom katolíckej cirkvi. Väčšina ortodoxných Grékov však prijala nový režim na čele s osmanskými sultánmi. Konštantínopolský patriarcha sa stal hlavou kresťanskej obce (milletu), ktorá združovala všetkých ortodoxných kresťanov v ríši bez ohľadu na etnicitu. Vplyvná grécka aristokracia vo štvrti Fanar dlhodobo participovala na hospodárskom a politickom živote Osmanskej ríše. Grécke duchovenstvo považovalo sultánov za strážcov ortodoxnej viery proti západným vplyvom. Novým centrom pravoslávia sa stala Moskovská Rus, ktorá v dôsledku sobáša cára Ivana III. s neterou posledného byzantského cisára Sofiou, prevzala časť imperiálneho odkazu stredovekej Byzancie.