OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Byzantský cisár Ioannes VIII. Palaiologos, ktorý na trón nastúpil roku 1425, videl jedinú možnosť záchrany v čo najtesnejšej spolupráci s katolíckym Západom. Napriek varovaniu vlastného otca Manuela sa rozhodol opäť vzkriesiť myšlienku zjednotenia cirkví, ktorá v minulosti často narážala na odpor ortodoxného kléru. Priaznivé podmienky pre začatie predbežných rozhovorov sa vytvorili po nástupe nového pápeža Eugena IV. (1431 – 1447) v marci roku 1431, pretože ako rodený Benátčan mal záujem na vytvorení širokej protitureckej koalície. Byzantská delegácia zavítala do Bazileja, kde práve prebiehal koncil zaoberajúci sa reformou cirkvi. Eugen s nevôľou sledoval čoraz silnejší vplyv reformistov, ktorý zastávali ideu nadradenosti koncilu nad autoritou pápeža. S ohľadom na rokovania s Byzanciou sa rozhodol preložiť koncil do Bologne a neskôr roku 1437 do Ferrary. Reformisti v Bazileji sa s pápežom čoraz viac dostávali do konfliktu, takže Eugenovu výzvu nasledovala len menšia časť z nich. Dôležité však bolo, že na stranu Ríma sa napokon postavil vplyvný kardinál a dovtedajší predsedajúci snemu Giuliano (Július) Cesarini. Eugen napokon dosiahol ďalší diplomatický úspech, pretože byzantský cisár Ioannes Palaiologos i konštantínopolský patriarcha Iosefos II. napokon súhlasili s tým, že rokovania o únii povedú práve s ním, a nie s otcami Bazilejského koncilu. Byzantským predstaviteľom šlo predovšetkým o získanie vojenskej pomoci proti Turkom a z tohto pohľadu očakávali od pápeža viac než od cisára Žigmunda a kardinálov v Bazileji. Spor pápeža s koncilom vytvoril v zásade pre Grékov lepšie podmienky na vyjednávanie. Obe katolícke delegácie sa totiž predháňali v ponukách na začatie rozhovorov o únii a do Konštantínopola poslali svojich zástupcov. Pápež Eugen spočiatku odmietol akúkoľvek diskusiu o vieroučných odlišnostiach a svoje stanovisko zmenil až pod tlakom konkurencie z Bazileja. Ako sme sa už zmienili, za miesto konania unionistického snemu určil Ferraru. Na konci roku 1437 sa cisár so svojim sprievodom nalodil na pápežské lode a odplával do Itálie. Išlo o najpočetnejšiu a najreprezentatívnejšiu byzantskú delegáciu, akú kedy videl na vlastné oči západný svet. Nachádzalo sa v nej okolo 700 osôb na čele s významnými cirkevnými a politickými predstaviteľmi vrátane cisára, konštantínopolského patriarchu a zástupcov ostatných východných patriarchátov Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema.
Po prvýkrát v dejinách cirkvi sa konal koncil, ktorý mal riešiť vieroučné odlišnosti medzi dvoma znesvárenými tábormi kresťanov. Rokovania boli komplikované a spočiatku ich poznačili spory okolo zasadacieho poriadku a ceremoniálu. Už pred privítaním oboch delegácii vo Ferrare sa konštantínopolský patriarcha odmietol pokloniť pápežovi a bozkať mu nohu. Eugen nakoniec od tohto čisto formálneho gesta upustil, pretože nechcel hneď na začiatku skomplikovať nadchádzajúce rokovania.
Koncil sa konal vo Ferrare a neskôr vo Florencii. Početné grécke i latinské duchovenstvo malo na ňom odstrániť hlavné sporné body, ktoré boli prekážkou k dosiahnutiu cirkevnej jednoty. Byzantínci mali tradičný problém s uznaním pápeža za skutočnú, nie len symbolickú hlavu všetkých kresťanov. Rovnako tak namietali proti používaniu nekvaseného chleba (oblátok) počas liturgie. Paradoxom zostáva, že oba dávno známe a často diskutované sporné body sa stali predmetom rokovaní až na úplnom konci celého koncilu. Vo Ferrare sa obe strany skôr sporili ohľadom učenia o očistci, ktoré pravoslávna cirkev neuznávala. Avšak najpalčivejším bodom, ktorý dlhodobo znemožňoval akúkoľvek dohodu, bolo učenie katolíckej cirkvi o vychádzaní Ducha sv. nielen z Otca, ale aj zo Syna (filioque) a zaradenie tohto dodatku do nikajsko-konštantínopolského vyznania viery.
Gréci i Latinovia mali vo svojich radoch celý rad výnimočných a dobre pripravených teológov. Zatiaľ čo však zástupcovia latinskej strany vystupovali na rokovaniach jednotne, byzantskú delegáciu postupom času čoraz viac rozdeľovali odlišné názory na sporné teologické otázky. Mnohí latinskí teológovia mali vlastné skúsenosti s názormi svojich ortodoxných oponentov a poznali ich stanoviská i argumenty k diskutovaným bodom. Byzantská delegácia postupom času podliehala čoraz väčšiemu tlaku vlastného cisára. Okrem neho a katolíkov si úniu želalo predovšetkým prozápadné krídlo byzantských teológov. Na jeho čele stáli významní učenci Bessarion a Georgios Scholarios, či predstavený kláštora sv. Demetria Isidor, ktorý sa roku 1436 stal z vôle byzantského cisára metropolitom Kyjeva a celej Rusi. Akýkoľvek kompromis ohľadom diskutovaných sporných teologických otázok odmietal len efezský metropolita Markos Eugenikos, ktorý bol zároveň zástupcom jeruzalemského patriarchu.
Na konci roka vo Ferrare vypukol mor a pápež nariadil preloženie koncilu do Florencie, pretože dlhodobý pobyt oboch delegácii vyčerpal jeho pokladnicu. Diskusie ohľadom filioque pokračovali s nezmenšenou intenzitou až do jari, kedy sa obom stranám podarilo dosiahnuť kompromis. Byzantskí delegáti boli ďaleko od domova a čelili zúfalému presviedčaniu vlastného cisára, ktorý potreboval pomoc proti Turkom. Za úniu sa na smrteľnej posteli vyslovil aj patriarcha Iosefos, ktorý zomrel krátko pred jej definitívnou ratifikáciou. Cisár napokon presadil niektoré doplnky do konečného znenia zjednocujúceho dekrétu, najmä ohľadom postavenia pápeža v cirkvi. Výsledkom tohto kroku bolo, že každá zo zainteresovaných strán mohla tento bod vykladať odlišne. Išlo teda o kompromis, ktorý nič neriešil, podobne ako učenie o filioque, ktoré sa zaviazala byzantská strana rešpektovať, hoci jej predstavitelia sa skôr pridržiavali kompromisnej formulácie, podľa ktorej Duch sv. vychádza z Otca skrz Syna. Používanie kvaseného a nekvaseného chleba klasifikovali otcovia snemu ako čisto liturgickú nie teologickú odlišnosť. Dňa 6. júla vo Florencii uzrel svetlo sveta dokument známy ako Laetentur coeli (Radujte sa nebesá), v ktorom pápež oficiálne prehlásil zjednotenie oboch cirkví.
Jediným gréckym duchovným, ktorý úniu nepodpísal bol efezský metropolita Markos Eugenikos. Po návrate delegácie do vlasti sa stal jej hlavným kritikom a čelným predstaviteľom všeobecného odporu. Aj preto sa cisár Ioannes VIII. neodvážil úniu slávnostne vyhlásiť v Konštantínopole. Zjednotenie s Latinmi napokon odmietli nielen ortodoxné patriarcháty na blízkom Východe, ale aj moskovské knieža Vasilij II., ktorý sa vyslovil proti akýmkoľvek novotám a po príchode metropolitu Isidora do Moskvy ho nechal uväzniť. Silnejúci moskovský štát úniu ani pomoc zo Západu nepotreboval. Na uprázdnený metropolitný stolec zasadol domáci kandidát Iona, ktorého do úradu potvrdilo zhromaždenie miestnych biskupov bez súhlasu konštantínopolského patriarchu. V Moskovskej Rusi sa tak definitívne konštituovala samostatná pravoslávna cirkev.