OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Ani veľké straty, ktoré osmanskí Turci utrpeli v bitke na Kosovom poli, nezastavili ich ďalšie vojenské akcie. Smrť obávaného sultána Murada síce vyvolala odstredivé tendencie v okupovaných maloázijských bejlikoch, avšak jeho nástupca Bajazid bleskovou akciou umlčal akýkoľvek odpor a neskôr zabral ďalšie tri turecké bejliky pri pobreží Egejského mora – Saruhan, Menteše a kedysi silný Aydin. Ešte v tom istom roku obsadil v centrálnej Anatólii aj ďalší z nich – Kastamonu.
Tieto ťaženia umožnila situácia na Balkáne, pretože Lazarovou smrťou sa rozbila veľká protiturecká koalícia. Z bitky na Kosovom poli profitovali Uhri, ktorí vtrhli do centrálneho Srbska. Za tejto situácie uznala Lazarova vdova Milica za svojho suveréna sultána Bajazida, aby ochránila kniežatstvo pre svojich nedospelých synov Štefana a Vuka. Osmanský sultán chcel rozhodovať aj o vnútorných záležitostiach Byzancie a na trón hodlal uviesť svojho kandidáta Ioanna, ale toho napokon predišiel vlastný brat Manuel. Bajazid len ťažko akceptoval takúto zmenu a novému cisárovi nadiktoval podmienky, za akých bol ochotný uznať jeho legitimitu. Manuel musel akceptovať sultánovho zástupcu v Konštantínopole a vyhradiť osobitnú štvrť pre tureckých obchodníkov. Nový byzantský cisár zostal osmanským vazalom a spolu so svojou družinou podporoval Bajazida v ďalších vojenských aktivitách.
V odpore proti Osmanom pokračoval už iba vládca Kosova Vuk Brankovič, napriek údajným obvineniam zo zrady, ktorú mu po bitke na Kosovom poli prisúdila neskoršia ľudová tradícia. Roku 1392 sa však aj on podrobil Bajazidovi a prisľúbil platiť daň. Navyše Turci získali dôležité mesto Skopje, v ktorom sa pretínali najvýznamnejšie cestné komunikácie južného Balkánu. Zatiaľ čo Brankovič v predošlom protitureckom boji uprednostňoval Benátoky, posledný bulharský cár Ivan Šišman hľadal pre svoje plány pomoc Uhorska. Začal preto vyjednávať so Žigmundom Luxemburským (1387 – 1437), ktorý plánoval križiacku výpravu proti Turkom. Bajazid však reagoval veľmi rýchlo a roku 1393 obkľúčil hlavné mesto Bulharska Trnovo. Po troch mesiacoch obliehania ho napokon dobyl a kruto vyplienil. Veľkú väčšinu bulharských bojarov nechal fyzicky zlikvidovať, zatiaľ čo zvyšnú časť presídlil do Malej Ázie. Napokon zajal aj samotného bulharského cára, ktorý zahynul vo väzení. V tom istom roku si Bajazid podrobil samostatný bulharský despotát v Dobrudži. Väčšinu Bulharska Turci začlenili priamo do svojej administratívnej štruktúry. Posledný nezávislý vládca Ivan Stracimir, vládnuci v Podunajsku z pevnosti Vidin, musel uznať suverenitu osmanského sultána.
Na prelome rokov 1393/94 zvolal Bajazid snem všetkých európskych vazalov, ktorých chcel údajne usmrtiť a prisvojiť si ich územia. Napokon však od svojho zámeru upustil a namiesto toho vpadol do oblasti stredného Grécka a Peloponézu, kde donútil k poslušnosti miestnych latinských feudálov a morejského despotu. Napokon obľahol aj samotný Konštantínopol od súše. Postavenie byzantského cisára Manuela bolo také zúfale, že jeho spojenci Benátčania súhlasili s poskytnutím azylu v prípade nutnosti. Roku 1395 prekročil Bajazid Dunaj a napadol Valašsko. V bitke pri Rovine síce utrpel porážku, avšak valašský vojvoda Mircea uznal i napriek tomu jeho zvrchovanosť. Na tomto ťažení sa po boku Bajazida zúčastnili srbskí vazali kráľ Marko a Konštantín Dejanovič-Dragaš, ktorí padli na bojovom poli. Bajazid využil túto situáciu a ich údely začlenil priamo do osmanského štátu. V tom čase vlastnili Turci na Balkáne takmer celé územie Trácie, východnej Macedónie a Thesálie a skoro celé niekdajšie bulharské cárstvo.
Takýto vývoj s obavou sledoval najmä uhorský kráľ Žigmund, pretože hranice osmanského panstva sa posunuli až k Dunaju. Začal organizovať križiacku výpravu a na dvory európskych panovníkov i oboch pápežov poslal svojich vyslancov so žiadosťou o pomoc. Najväčšiu odozvu pre svoje plány našiel v Burgundsku, pričom do karát mu zahralo najmä dočasné prerušenie storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom. Burgundský vojvoda Filip Smelý prisľúbil účasť svojho najstaršieho syna Jána z Nevers, ktorý napokon do Uhorska dorazil s výkvetom západného rytierstva. Nadchádzajúcej výpravy sa zúčastnili oddiely z Uhorska, nemeckých krajín a celého radu ďalších európskych štátov. Do pripravovanej akcie sa zapojili aj obchodné republiky Benátky a Janov, ktoré mali strážiť Dardanellskú úžinu a pobrežie Čierneho mora. Po príchode križiakov k Dunaju odoprel poslušnosť Bajazidovi aj posledný samostatný bulharský vládca – vidinský cár Ivan Stracimir a kresťanskému vojsku otvoril brány svojej pevnosti. Osmanský sultán Bajazid prestal obliehať Konštantínopol, urýchlene zhromaždil vojsko v Adrianopole a vydal sa k Dunaju. Žigmund spolu s križiakmi márne obliehal pevnosť Nikopol, a práve pri jej múroch utrpel dňa 25. septembra roku 1396 ťažkú porážku. Disciplinovanejšie a takticky lepšie pripravení Turci najskôr rozprášili výkvet rytierskej jazdy pod vedením Jana z Nevers a napokon aj Žigmundovo vojsko.
Na víťazstve Turkov mal veľkú zásluhu srbský despot Štefan Lazarevič. Bol synom kniežaťa Lazara, ktorého po bitke na Kosovom poli nechal sťať Bajazidov otec – sultán Murad. Srbská ťažká jazda vniesla v rozhodujúcej chvíli zmätok do uhorských radov a prinútila cisára Žigmunda zutekať z poľa. Štefan Lazarevič bol na rozdiel od svojho otca pragmatik. Bolo mu jasné, že Turci predstavovali najväčšiu mocnosť na Balkáne a preto hľadal cestu osobného zblíženia s ich vládcom Bajazidom. Tieto väzby ešte viac upevnil sobáš Štefanovej sestry Olivery, ktorá sa stala Bajazidovou manželkou.
Turci medzitým vtrhli na Peloponéz a vyplienili Morejský despotát. Roku 1398sa Bajazid pomstil uhorskému kráľovi Žigmundovi za predošlú križiacku výpravu. Poslal svoje oddiely za Dunaj a tie po prvýkrát vyplienili rozsiahle oblasti Uhorska. V tom čase sa v Európe nenašiel žiaden panovník, ktorý by Turkov dokázal zastaviť. Do Konštantínopola síce prišiel cisára Manuela podporiť aj slávny francúzsky rytier Jean Le Meingre, známy skôr ako maršál Boucicaut, avšak jeho sily boli prislabé k zastaveniu útokov. Preto Manuelovi navrhol, aby sa pokúsil získať pomoc zo Západu osobnou návštevou. Roku 1399 cisár podnikol okružnú cestu po rôznych katolíckych dvoroch Európy. Najskôr zavítal do Itálie a navštívil Benátky, Padovu, Vicenzu, Paviu a napokon aj Miláno, kde bol hosťom u milánskeho vojvodu Giana Galeazzu Vicsontiho.Táto cesta namiesto vojenskej pomoci skôr prispela k zintenzívneniu kultúrnych kontaktov a podnieteniu záujmu italských humanistov o štúdium gréčtiny. O jej výučbu vo Florencii a Miláne sa staral Manuel Chrysoloras, žiak už zmieneného významného byzantského učenca Demetria Kydona. Manuel medzitým navštívil Francúzsko a v Paríži sa stretol s Karolom VI. Ku koncu roka zavítal aj na dvor anglického kráľa Henricha IV., no okrem zdvorilého prijatia a neveľkej finančnej sumy sa nedočkal konkrétnych prísľubov vojenskej pomoci.
Bajazid pevne vládol väčšine Balkánu a takmer nikto nepochyboval, že čoskoro spečatí osud zvyšných byzantských území. Za neprítomnosti cisára Manuela natrvalo obľahol Konštantínopol, no v tom čase ešte nemohol vedieť, že do jeho života zasiahne mocný protivník z Východu. Zhruba v tom istom období sa totiž vo vzdialenej centrálnej Ázii vytvorila nová stepná ríša, ktorá okolo roku 1400 posunula svoje hranice až do východnej časti Malej Ázie. Na jej čele stál muž, ktorý sa považoval za potomka veľkého Džingischána a obnoviteľa jeho mocenského odkazu. Volal sa Timur a pochádzal z tureckého rodu Barlas. Súčasníci ho nazývali Timur-i Lengom (Timurom Chromým), zatiaľ čo v západnej Európe tohto chána poznali pod menom Tamerlán.
Timur spočiatku uprednostňoval expanziu do Sýrie proti mameluckému sultánovi Barkukovi, ktorý mal prirodzene záujem na vytvorení obranného spojenectva s Bajazidom. Na Timurov dvor sa medzičasom uchýlili vyhnaní tureckí potentáti z maloázijských bejlikov Germiyanu, Saruhanu, Aydinu a Menteše. Timur najskôr považoval Bajazida za tradičného pohraničného beja, ktorého úlohou je boj proti neveriacim v mene islamu. Preto osmanského vládcu vyzval, aby vrátil okupované turecké bejliky ich bývalým pánom. Na tieto požiadavky však Bajazid reagoval podráždene a to vyprovokovalo Timura k veľkému ťaženiu do Malej Ázie. Roku 1400 mongolsko-turecké vojsko dobylo osmanský Sivas a o dva roky neskôr sa obaja súperi stretli pri Ankare. Bola to jedna z najväčších bitiek stredoveku. Pred jej vypuknutím si Timur zabezpečil strategickú pozíciu, ktorá kontrolovala prístup k vode. Keď vypukla bitka, príslušníci tureckej jazdy nedávno podrobených bejlikov prešli na Timurovu stranu, akonáhle zbadali v jeho vojsku svojich niekdajších pánov. Bajazid odmietol ústup a napokon zostal na bojovom poli iba so svojou gardou. Postupne ho totiž opustili oddiely vlastných synov Sulejmana i Mehmeda a nakoniec v bezvýchodiskovej situácii aj doposiaľ verná srbská ťažká jazda na čele so Štefanom Lazarevičom. Timur nakoniec slávil dokonalé víťazstvo a do jeho rúk sa dostal aj doposiaľ neporazený Bajazid. Formujúca sa Osmanská ríša utrpela vážny úder a dočasne sa rozpadla. Timur obnovil väčšinu zaniknutých tureckých bejlikov a ustanovil v nich ich bývalých pánov. Zvyšné územie si rozdelili Bajazidovi synovia. Prvý z nich Sulejman si vytvoril svoje panstvo na Balkáne a súhlasil s územnými ústupkami voči okolitým štátom, predovšetkým Byzancii, ktorej vrátil mesto Solún. Najmladší Bajazidov syn Mehmed Čelebi ovládol severovýchodné časti Malej Ázie, zatiaľ čo ďalší Isa zasa uchvátil zvyšok osmanských území v západnej Anatólii vrátane Bursy. Medzi bratmi čoskoro vypukla vleklá občianska vojna, z ktorej nakoniec vyšiel víťazne Mehmed I. (1413 – 1421).