OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Smrťou Žigmunda Luxemburského roku 1437 sa narušila krehká rovnováha síl na Balkáne v prospech Turkov. Sultán Murad využil zložitú situáciu v Uhorsku po nástupe nového kráľa Albrechta Habsburského a podnikol nečakaný útok do Sedmohradska a Srbska. Roku 1439 osobne viedol armádu, ktorá obľahla centrum Srbského despotátu Smederevo a prinútila jeho obrancov ku kapitulácii. Srbský štát dočasne prestal existovať a jeho vládca Juraj Brankovič sa uchýlil na svoje statky do Uhorska. Turci sa tak stali bezprostredným susedom Uhorska, oslabeného predošlými bojmi o korunu, ktoré sa ešte zintenzívnili po nečakanej smrti kráľa Albrechta.
Hlavným záväzkom vyhlásenej florentskej únie bola vojenská pomoc Byzancii proti Turkom. Pápež Eugen rátal s podporou námornej sily Benátok, avšak jeho plány hatil vnútorný zápas v Uhorsku, bez ktorého účasti bolo uskutočnenie križiackej výpravy nemysliteľné. Prípravy na ňu preto začali až roku 1443, kedy nový kráľ Vladislav I. Jagellovský (1440 – 1444) zjednotil pod svojim žezlom Poľsko i Uhorsko. Pápež vo svojich plánoch dokonca rátal aj s podporou tureckého bejliku Karamanu v juhovýchodnej Anatólii. Jeho vládca Ibrahim mal nečakaným útokom odlákať osmanského sultána Murada do Malej Ázie a za ten čas by benátska flotila zablokovala Bosporskú úžinu a zabránila opätovnému návratu jadra sultánových síl do Európy. Súčasne s vpádom Ibrahima mal svoj útok začať aj uhorsko-poľský kráľ. Táto stratégia bola síce premyslená, avšak zhatila ju slabá koordinácia spojencov. Turecký bej Ibrahim z Karamanu zaútočil na Turkov už zjari roku 1443, avšak v tom čase sa ešte len Benátčania a pápež dohadovali na finančných podieloch ohľadom vystrojenia križiackej flotily. Vojsko križiakov sa začalo schádzať až v lete, takže Murad mal dostatok času, aby proti Karamanu zaútočil s plnou silou a najneskôr na sklonku leta dosiahol úplné víťazstvo.
Uhorské vojsko pod vedením kráľa Vladislava a Jána Huňadyho zaútočilo až na jeseň roku 1444. Táto ofenzíva zastihla Turkov nepripravených, pretože sultán medzičasom rozpustil jadro svojho vojska. V priebehu dvoch mesiacov križiacka armáda obsadila Smederevo a potom Niš. Na základe týchto zvestí sa Murad urýchlene presunul do Sofie a nariadil zablokovať prístupové cesty cez pohorie Balkán. Na konci roku 1443 sa Huňady pokúsil túto obranu preraziť, ale utrpel ťažkú porážku v snehom zaviatom priesmyku Zlatica. Vďaka účinne uplatňovanej taktike vozovej hradby síce dokázal ustúpiť a dokonca uštedriť porážku diverzným tureckým oddielom, ale veľkú časť jeho vojska zdecimovalo nehostinné počasie a hlad. Napriek tomu sa Huňady i kráľ Vladislav vracali do vlasti s pocitom víťazstva. Zdanlivý triumf ešte viac umocňovali ukoristené štandardy protivníka, ktoré slávnostne vystavili na obdiv v Budíne. Pod dojmom týchto zvestí zaslali Vladislavovi blahoprajné listy čelní predstavitelia takmer všetkých dôležitých európskych mocností. V lete 1444 Benátčania aj s podporou pápeža a Burgunďanov konečne vystrojili flotilu a poslali ju ku Konštantínopolu.
Murad síce napokon ustál zimný pochod križiakov so cťou a zabránil im v ďalšom prieniku, ale bol to práve on, kto ako prvý vyrukoval s veľkorysou mierovou ponukou. Na jar roku 1444 sa srbskému despotovi Brankovičovi zaviazal odstúpiť pevnosti Smederevo a Golubac spolu s ďalšími územiami ležiacimi severne od rieky Morava. V priebehu leta potom dohodol aj desaťročné prímerie s Uhorskom. Po jeho slávnostnom potvrdení v Edirne (Adrianopole) sa starnúci Murad rozhodol abdikovať v prospech svojho dvanásťročného syna Mehmeda. Obratnou diplomaciou zabezpečil kľud na severnej hranici, ale pri svojom rozhodnutí vzdať sa vlády nemohol vedieť o nečakanej zmene politického kurzu v Uhorsku. Na nátlak kardinála Cesariniho totiž kráľ Vladislav nečakane vypovedal podpísaný mier. Spod prísahy ho oslobodil sám pápež Eugen, takže už nič nebránilo obnoveniu bojov s Turkami. Drobní kresťanskí vazali sultána v Grécku sa takisto vzbúrili proti jeho autorite. Benátčania spolu s podpornými galérami Burgundska a Dubrovníka medzitým zablokovali úžiny Bospor a Dardanelly. Nová výprava na začiatku jesene spôsobila medzi Osmanmi paniku. Sultán Murad zostal zablokovaný v Malej Ázii a jeho mladý nástupca Mehmed zasa v Európe, navyše bez dostatočných skúseností s vedením ríše v čase krízy. Križiakov pod vedením kráľa Vladislava a turkobijcu Huňadyho napĺňal optimizmus, ale treba povedať, že ich vojsko bolo podstatne slabšie ako spred roka, pretože sa k nemu nepripojili poľské oddiely a napokon ani Juraj Brankovič, ktorý uprednostnil radšej separátny mier s Turkami.
Križiaci tentoraz postupovali inou trasou a to pozdĺž Dunaja a potom juhovýchodným smerom k Čiernemu moru, pretože Turci opäť zablokovali balkánske priesmyky. Po dobytí pevnosti Varna vodcovia spojeného kresťanského vojska naplánovali útok na osmanské hlavné mesto Edirne. V nastávajúcej panike sa osmanskí vezíri rozhodli urýchlene konať a opäť povolali naspäť na trón Murada, ktorý zmobilizoval vojsko a pritiahol k úžinám. Sultán napriek blokáde tajne dopravil časť mužov cez Dardanelly a veľkovezírovi Halilovi poslal správu, aby ho s vojskom čakal pri ázijskom brehu Bosporu. Výraznú podporu sultánovi poskytli spojeneckí Janovčania, ktorí mu poskytli delo i transportné lode. Turci obsadili obe strany Bosporu a za takého stavu sa Murad bez väčších problémov preplavil do Európy. Križiacke lode mu v tom nedokázali zabrániť, nielen kvôli kanonáde, ale aj silnému morskému prúdu, ktorý znemožnil udržať strategickú pozíciu.
Blokáda zlyhala na celej čiare. Sultán nerušenie vtiahol do Edirne a okamžite zmobilizoval európske vojsko. Keď napokon dorazil k Varne, vyvolala jeho nečakaná prítomnosť u križiakov paniku. Bez spojeneckého loďstva museli čeliť početnejším nepriateľom, ktorí im navyše odrezali ústupovú cestu. Spojené sily kresťanov síce odrazili útok nepravidelných tureckých jednotiek, ale v dôsledku tlaku anatólskej jazdy sa ich pravé krídlo úplne rozpadlo a dalo na útek. Huňady však preskupil sily a uštedril protivníkovi tvrdý úder. Svojim majstrovstvom dokázal zabrániť porážke pravého krídla, na ktoré dorážali oddiely z Rumélie. Až do tohto momentu sa bitka vyvíjala pre križiakov nanajvýš priaznivo. Elitná turecká jazda zutekala z bojiska, na ktorom zostal osamotený Murad so svojimi janičiarmi. Kráľ Vladislav však v honbe za rytierskou slávou opustil svoje postavenie v strede a zaútočil priamo na sultána iba s 500 rytiermi. Spočiatku spôsobil v radách protivníka paniku, ktorá takmer strhla aj samotného Murada, ale nakoniec pri riskantnom pokuse o prielom sám zahynul. Po Vladislavovej smrti sa Ján Huňady zo zvyškom vojska vrátil do Uhorska, avšak bez hlavného iniciátora celej výpravy kardinála Cesariniho, ktorý zomrel za nejasných okolností počas úteku.
Výsledky križiackej výpravy boli katastrofálne tak z vojenského ako aj politického hľadiska. Huňady síce dokázal so svojimi oddielmi ustúpiť, ale vo Valašsku ho zajal bývalý spojenec, vojvoda Vlad Drakul, údajne kvôli vzájomným rozporom počas uplynulej križiackej výpravy. Po návrate do vlasti Huňadyho politický vplyv načas klesol kvôli obnoveniu zápasu o uhorskú korunu po smrti kráľa Vladislava. Tieň Varny zanechal svoju stopu na vzťahoch pápeža Eugena a Benátčanov, ktorí sa navzájom obviňovali so zlyhania predošlého ťaženia. Zmenu nepriniesol ani nový rímsky pontifik Mikuláš V., ktorý sa obklopil renesančnými umelcami a o riskantné ťaženie na vzdialenom Balkáne nejavil žiadny záujem.
Po víťazstve pri Varne nadobudol Murad dojem, že hranice jeho ríše sú stabilnejšie ako kedykoľvek predtým a po druhýkrát prenechal moc svojmu nástupcovi Mehmedovi. Ten však už o dva roky neskôr opäť nedokázal čeliť politickej kríze. V hlavnom meste Edirne najskôr vypukol požiar a hneď za ním vzbura janičiarov, požadujúcich vyšší žold. Ako obvykle vezíri povolali naspäť Murada, ktorý na trón zasadol práve včas, aby čelil novému útoku Uhorska.
Roku 1446 totiž tamojší snem zvolil Jána Huňadyho regentom za nedospelého kráľa Ladislava Pohrobka (1440/1453 – 1457) a najmocnejší magnát v krajine využil svoje postavenie k príprave na novú výpravu proti Turkom. Srbský despot Brankovič k nej opätovne nepridal, pretože považoval sily kresťanského vojska za nedostatočné. Pripravovaného ťaženia sa zúčastnili predovšetkým Huňadyho stúpenci, ktorých doplnili najmä českí a nemeckí žoldnieri. Gubernátor však mohol rátať s podporou valašského vojvodu Dana a legendárneho albánskeho vodcu Skanderbega, s ktorého oddielmi sa plánoval spojiť. Murad opätovne zabarikádoval balkánske priesmyky, ale keď dostal správy, že križiaci smerujú na juh, rozhodol sa protivníkovi odrezať ústupovú cestu. V októbri roku 1448 sa stretol s Huňadym na legendárnom Kosovom poli. Uhorský veliteľ sa nedočkal Skanderbegovej pomoci a tak sa rozhodol preraziť únikovú cestu početnejšími radmi protivníka. V dva dni trvajúcej bitke však neuspel a naopak utrpel vážne straty. Nezostávalo mu teda nič iné než obetovať svoj tábor vrátane mohutnej vozovej hradby a prebiť sa len s malou časťou naspäť do vlasti. Kosovskou bitkou Huňadyho povesť turkobijcu vážne utrpela a spolu s ním aj prestíž Uhorska, ktoré v dôsledku vnútorných problémov nadobro opustilo aktívnu politiku na Balkáne, čím spečatilo osudy zvyšných kresťanských štátov v tomto priestore.