OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Roku 1422 sa novým osmanským sultánom stal Mehmedov syn Murad II. Nároky dediča trónu okamžite spochybnil jeho strýko Mustafa, ktorého Byzantínci prepustili z Konštantínopolu, kde našiel politický azyl. Byzantský cisár Manuel týmto krokom využiť dočasnú politickú neistotu u protivníka, ale Murad si so svojim sokom ľahko poradil. Ako odvetný krok uskutočnil útok proti Solúnu a sám priviedol veľké vojsko ku Konštantínopolu. V júni podstúpila byzantská metropola prvé vážne obliehanie zo strany Turkov. Murad plánoval mesto skutočne dobyť a proti jeho suchozemským hradbám vybudoval ohromný zemný násyp, z ktorého Turci zasypávali obrancov nielen strelami z katapultov, ale aj primitívnych palných ručníc. Na základe predpovedí islamských duchovných nariadil sultán generálny útok na 24. augusta, avšak po tvrdom boji Turci v panike ustúpili od hradieb. Nečakané víťazstvo a odchod protivníka si Byzantínci vysvetľovali zázračným zjavením Bohorodičky, ktorá opäť zachránila svoje mesto. Sultán si o nebeskej pomoci mohol myslieť svoje, no dôvody jeho odchodu boli oveľa prozaickejšie. V Malej Ázii sa proti nemu totiž vzbúril mladší brat Mustafa, ktorý sa rozhodol uzurpovať trón. Hoci sultán s ním rýchlo skoncoval, Konštantínopol nechal predbežne na pokoji. Turci však pokračovali v blokáde Solúna a bezradní obrancovia sa po roku radšej rozhodli zveriť jeho ochranu Benátčanom a ich loďstvu. Roku 1424 podpísal byzantský cisár Manuel II. s Turkami novú zmluvu a opäť sa zaviazal k plateniu tribútu. S podporou Janova sa Muradovi v ďalších rokoch podarilo podrobiť si väčšinu maloázijských bejlikov, ktoré Turci stratili v konflikte s Timurom na začiatku 15. storočia.
Jediným silným hráčom na Balkáne zostal srbský vládca Štefan Lazarevič. Spočiatku bol verným vazalom osmanského sultána Bajazida a zostal ním až do osudnej bitky pri Ankare roku 1402. V jej záverečnom priebehu niekoľkokrát márne vyzýval Bajazida, aby opustil bojové pole. Nakoniec ho opustil on sám a na ceste do vlasti sa zastavil v Konštantínopole. V tom čase tam vládol byzantský cisár Ioannes VII., ktorý zastupoval svojho strýka Manuela II. a čakal na jeho návrat z diplomatickej cesty po západných krajinách. Štefanovi Lazarevičovi udelil hodnosť despotu, ktorou sa odvtedy tituloval nielen on, ale aj jeho dedičia.
Po bitke pri Ankare sa medzi Bajazidovými synmi rozpútala občianska vojna, čo Štefanovi umožnilo praktikovať samostatnejšiu politiku. Na druhej strane ale musel čeliť mocenským nárokom vlastného brata Vuka, ktorého podporoval Sulejman, jeden zo synov sultána Bajazida. Počas týchto bojov sa Lazarevič opieral o spojenectvo s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským a za sľub vernosti získal do držby oblasť Mačvy aj s Belehradom, ktorý sa tak po prvýkrát v dejinách stal centrom srbského štátu. V ďalších rokoch Žigmund udelil Štefanovi aj bohaté banícke mesto Srebrenicu spolu s inými významnými panstvami v samotnom Uhorsku. Po smrti svojho brata Vuka Štefanovi pripadol aj jeho údel rozkladajúci sa v južnom Srbsku. Nový osmanský sultán Mehmed I., ktorý vyšiel víťazne z občianskej vojny, získal trón s podporou Byzancie, ale aj Štefana Lazareviča. Srbský despotát aj preto prežíval obdobie relatívneho kľudu a predstavoval útočisko rôznych kresťanov, ktorí sa sem uchýlili z okolitých krajín. Pôsobili tu aj významní bulharskí literáti – Grigorij Camblak sa stal predstaveným kláštora v Dečani a Konštantín Kostenečki pôsobil priamo na despotovom dvore v Belehrade.
Keď v júli roku 1427 Štefan Lazarevič zomrel, despotát po ňom zdedil jeho synovec a niekdajší súper Juraj (Đurađ) Brankovič. Ešte pred svojou smrťou však Štefan súhlasil s odstúpením pevnosti Belehrad a Golubac uhorskému kráľovi Žigmundovi. Golubaca sa však napokon zmocnili Turci, čo prinútilo Brankoviča začať s výstavbu novej pevnosti Smederevo, ktorú vybudoval medzi Golubacom a Belehradom. Turci zvyšovali svoj tlak na Uhorsko i Srbský despotát. V roku 1435 Murad napokon donútil Brankoviča, aby mu začal vyplácať tribút a pojal za oficiálnu manželku jeho mladšiu dcéru Maru.