OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Po získaní pevnosti Kallipolis roku 1354 pokračovali Turci v občasných útokoch na Tráciu, ale v tomto období ešte nemožno hovoriť o nejakej ucelenej stratégii dobývania európskych oblastí. Pôsobili tu totiž rôzne skupiny Turkov, ktoré buď bojovali na vlastnú päsť, alebo len nominálne uznávali autoritu osmanských bejov. Tieto skupiny mali pri plienení, ale aj postupnom usadzovaní uľahčenú pozíciu, pretože v tom čase nenarážali na nijakú reálnu politickú silu, ktorá by ich mohla zastaviť. Poslednou takou autoritou bol cár Štefan Dušan, ktorý však radšej hľadal cestu dohody s Turkami. Po jeho smrti na trón zasadol slabý vládca Štefan Uroš V. a silní predstavitelia nobility sa spočiatku sústredili iba na boj medzi sebou.
Turci ohrozovali v tom čase najmä Bulharsko a Byzanciu, ktoré hľadali cestu vzájomnej dohody. Okolo polovice 14. storočia však byzantskí cisári v podstate kontrolovali iba Konštantínopol s Tráciou, Solún spolu s časťou polostrova Chalkidiki, niektoré egejské ostrovy a časť Peloponézu. Politika spojenectva a hľadania dohody s Turkami, ktorú presadzoval Ioannes Kantakuzenos sa ukázala ako chybná a cisár pod tlakom verejnej mienky roku 1354 abdikoval. Na byzantský trón tak zasadol jeho dlhoročný súper, legitimný dedič trónu Ioannes V. Paialologos (1354 – 1391), ktorý sa na rozdiel od neho nechcel s Turkami spájať, ale naopak, hľadať proti nim spojencov v prostredí latinského Západu. V dôsledku štvrtej križiackej výpravy a dobytia Konštantínopola byzantská verejnosť a cirkev odsudzovala spojenectvo s katolíckym svetom. Ak aj niektorí cisári hľadali medzi západnými štátmi podporu pre svoje ciele, išlo prakticky vždy o politiku nevyhnutnosti a prežitia. Od čias Alexia I. Komnéna sa Byzancia obracala z času na čas na Západ s výzvou o vojenskú podporu proti svojim východným nepriateľom. Cisári vždy považovali za svojho hlavného politického partnera rímskeho pápeža, ktorý podľa nich jediný disponoval potrebnou autoritou pre zabezpečenie takejto podpory. Na druhej strane pápeži postupne čoraz viac podmieňovali svoju pomoc požiadavkou na zjednotenie ortodoxnej cirkvi s katolíckou, a to formou bezodkladného uznania katolíckej vierouky, bez možnosti diskutovania sporných otázok na ekumenickom koncile. V obnovenej Byzancii viedla práve politika tvrdého presadzovania jednoty k odcudzeniu cisára Michala VIII. Palaiologa s prevažnou časťou duchovenstva i ľudu. Avšak aj Michal v skutočnosti nebol horlivým zástancom zjednotenia a celú túto otázku vnímal v intenciách reálnej politiky. Uvedomoval si, že sa musí stať aspoň formálnym katolíkom, aby zabránil vytvoreniu protibyzantskej koalície. Po zažehnaní tohto nebezpečenstva jeho nástupcovia upustili od unionistickej politiky, ktorá bola v byzantskej spoločnosti krajne nepopulárna. V čase existenčného ohrozenia ríše Turkami však Ioannovi V. nezostalo nič iné ako opäť sa obrátiť na pomoc Západu. U cisára sa také niečo dalo predpokladať, pretože jeho matka Anna Savojská bola Latinkou a spolu s ňou pôsobili na byzantskom dvore viacerí vplyvní katolíci. Blízkym Ioannovým spolupracovníkom sa neskôr stal učenec Demetrios Kydones, ktorý ako jeden z mála byzantských vzdelancov vedel dokonale latinsky a neskôr dokonca prestúpil na katolícku vieru.
Katolíci sprevádzali Ioanna po celý život a dokonca mu dopomohli aj k trónu, menovite janovský korzár Francisco Gattilusi, ktorý so svojim loďstvom obsadil Konštantínopol. Po následnej abdikácii cisára Ioanna Kantakuzena už nič nebránilo obnoveniu diplomatických kontaktov so západnými mocnosťami. Roku 1355 zavítali byzantskí poslovia do Avignonu, kde pápežovi Innocentovi VI. predložili návrh na vytvorenie protiosmanskej ligy. Vnútropolitické pomery v Byzancii však v tom čase komplikoval fakt, že osmanskí Turci mali väzby k Ioannovi Kantakuzenovi, ktorého aj naďalej považovali za legitimného byzantského cisára. On sám síce abdikoval a vstúpil do kláštora, no jeho syn Matthaios sa nechcel zmieriť so stratou trónu. Občianska vojna tak pokračovala ďalej, a to najmä zásluhou Turkov, ktorí podporovali jeho nároky. V podstate však celý spor využili pre seba a postupne obsadili takmer celú východnú Tráciu. Roku 1361 Orhan získal Didymoteicho (Demotika), ktoré bolo tretím najvýznamnejším mestom v tejto oblasti, avšak išlo o jeho posledný úspech. V agresívnej politike však pokračoval jeho syn a nástupca Murad I., ktorý sa stal zakladateľom osmanského panstva v Európe. Nádeje byzantského cisára na pomoc zo Západu sa neuskutočnili. Roku 1365 sa zhromaždilo veľké križiacke loďstvo, no namiesto vojenského zásahu proti Osmanom vyplienilo egyptskú Alexandriu.
V zúfalej situácii učinil Ioannes V. dovtedy nemysliteľný krok, keď sa osobne vybral do cudziny žiadať vojenskú pomoc. Roku 1366 zavítal byzantský cisár po prvýkrát v histórii na dvor katolíckeho vládcu, konkrétne uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého (1342 – 1382), ktorý mu v Budíne preukázal mimoriadne zdvorilé pocty. Privítal ho v stoji a s nepokrytou hlavou, zatiaľ čo cisár zostal sedieť na koni odetý do slávnostného rúcha a ovenčený korunou. Napriek tomu pretrvávali medzi oboma stranami rozpory, pretože Ľudovít ako presvedčený katolík odmietal bližšie kontakty so schizmatickými Byzantíncami, pokiaľ neprijmú cirkevnú úniu.
Byzantsko-uhorské zblíženie sledoval s nevôľou bulharský cár Ivan Alexander, ktorý na spiatočnej ceste odmietol Ioannovi prechod svojim územím a zajal ho. Celoživotná snaha byzantského cisára o spoluprácu so Západom však predbežne zaznamenala prvý úspech, pretože na pomoc mu prišiel bratanec Amadeo Savojský. So svojou flotilou obsadil bulharské čiernomorské mestá, čím donútil cára Ivana Alexandra, aby nedobrovoľného hosťa prepustil. Amadeo síce rozhodnou akciou vyhnal osmanských Turkov z Kallipola, ale pre záchranu Konštantínopola viac urobiť nemohol. Preto na cisára naliehal, aby čo najskôr pristúpil na zjednotenie cirkví. Byzantský cisár preto najskôr poslal do Itálie svojich poslov a roku 1369 osobne navštívil pápeža Urbana V. (1362 – 1370) v Ríme. Počas cisárovej neprítomnosti sa pravdepodobne jeden z osmanských pohraničných bejov zmocnil Adrianopola, čím odrezal Konštantínopol od suchozemského spojenia so západnou Európou. V Ríme napokon Ioannes podpísal dvojjazyčné katolícke vyznanie viery a v nasledujúcom roku ho zverejnil aj oficiálne formou slávnostnej listiny. Napriek tomu sa cisár na Západe nedočkal okrem prísľubov reálnej vojenskej pomoci ničoho konkrétneho.
Okolo roku 1370 ovládal osmanský sultán Murad už väčšinu územia Trácie až k pohoriu Stará Planina a dobyté územia začal osídľovať kolonistami z Anatólie. Zatiaľ čo byzantský cisár hľadal v tom čase márne pomoc na Západe, iní ortodoxní vládcovia sa snažili vytvoriť obranný spolok proti spoločnému nepriateľovi. V ohrození bol najmä bulharský cár Ivan Alexander a srbský despot Jovan Uglješa. Práve posledne menovaný oligarcha sa podujal vytvoriť veľkú protitureckú koalíciu, do ktorej plánoval zaangažovať všetky ohrozené štáty východného Balkánu. Užším vzťahom s Byzanciou však bránila cirkevná schizma, ktorá vznikla ešte v období vlády cára Štefana Dušana. Uglješa síce urovnal vzťahy s konštantínopolským patriarchom, avšak Byzancia sa napokon ku koalícii nepridala. Cisár Ioannes V. sa v tom čase nachádzal na svojej diplomatickej misii v Itálii a jeho zástupca v Konštantínopole Andronikos IV. bol príliš slabý, než aby riskoval stret s Turkami. Nadchádzajúcej výpravy sa napokon nezúčastnili ani Bulhari. V tom čase totiž zomrel ich dlhoročný cár Ivan Alexander a jeho nástupca Ivan Šišman (1371 – 1393) uprednostnil konsolidáciu domácich pomerov pred vypovedaním vojny.
Uglješa sa tak mohol priamo spoľahnúť len na pomoc vlastného brata – kráľa Vukašina. V boji proti Muradovi sa rozhodol pre neočakávanú ofenzívu a moment prekvapenia v čase, kedy sa sultán i väčšina osmanskej armády nachádzala v Malej Ázii. Spojené kresťanské sily pozostávali údajne až zo 60 000 mužov, no ide o značne prehnaný počet. Počas pochodu na Adrianopolis sa vojsko utáborilo v blízkosti dediny Črnomen (dn. Ormenion v Grécku) na brehu rieky Marice. V noci z 25. na 26. septembra 1371 ich však obkľúčili oveľa menšie turecké oddiely pod vedením Muradovho veliteľa Lala Šahina pašu a úplne zničili. V boji našli smrť Vukašin aj Uglješa, zatiaľ čo zvyšky kresťanskej armády padli za obeť hladomoru na spiatočnej ceste.
Hoci bitka pri Marici fakticky otvorila Turkom cestu do centrálnych častí Balkánskeho polostrova, porážku srbských spojencov najskôr využili najmä susední kresťanskí oligarchovia. Z územia despotu Uglješu, ktorý po sebe nezanechal potomkov, získali Turci len malú časť. Stav bezvládia využil najmä syn byzantského cisára Ioanna Palaiologa Manuel, ktorý v jeho mene vládol v Solúne. V novembri roku 1371 obsadil bez boja mesto Serres, ktoré bolo centrom Uglješovho panstva spolu s polostrovom Chalkidiki vrátane athoských kláštorov. Zostávajúce oblasti despotátu medzi riekami Vardarom a Strumou získali konkurenční srbskí oligarchovia Jovan a Konštantín Dragašovci, ktorých otec Dejan mal za manželku Theodoru, sestru niekdajšieho srbského cára Štefana Dušana.
Len o niečo lepšie dopadla dŕžava kráľa Vukašina, ktorý po sebe zanechal syna Marka, hlavnú postavu neskoršej srbskej hrdinskej epiky. Marko musel čeliť tlaku konkurenčných oligarchov Balšičovcov zo Zety a Vukovi Brankovičovi, vládcovi väčšiny Kosova. Markova dŕžava sa zakrátko scvrkla na mesto Prilep s okolím v dnešnom centrálnom Macedónsku. Tieto mocenské zmeny však mali len dočasnú platnosť a nakoniec z nich profitovali práve Turci. Už dva roky po bitke pri Marici uznal Marko zvrchovanosť sultána Murada a spolu s ním aj obaja bratia Dragašovci. Byzantský cisár Ioannes V. a bulharský cár Ivan Šišman sa rovnako tak stali osmanskými vazalmi. Najneskôr do roku 1377 sa novým sídelným mestom sultána Murada stal Adrianopolis (tur. Edirne). V priebehu ďalších desiatich rokov Turci postupne ovládli ďalšie mestá v južnej Macedónii ako Berrhoia, Bitola a najmä Serres.
Osmanská expanzia sa až doposiaľ nedotkla centrálnych a západných území niekdajšieho srbského cárstva. Najmocnejším oligarchom v tejto oblasti bol knieža Lazar Hrebeljanovič, pán dnešného centrálneho Srbska a časti Kosova.Okrem najvýznamnejších cirkevných centier na čele s péčskym patriarchátom mal v držbe aj najväčšie banícke centrum Novo Brdo. Roku 1373 sa stal aj uhorským vazalom a od kráľa Ľudovíta I. dostal oblasť Mačvy.
Väčší vplyv v Srbsku získal Lazarov rod až za cára Štefana Dušana. Jeho otec Pribac bol Dušanovým kancelárom (logotetom) a neskôr aj sám Lazar zastával rôzne funkcie na cárskom dvore. Dušanov nástupca Uroš V. ho neskôr povýšil za knieža. Svoje postavenie si ešte viac posilnil manželstvom s Milicou, ktorá svoj pôvod odvodzovala z vedľajšej línie Nemanjičovského rodu.
Lazar si uvedomoval rastúci tlak Osmanov a pokúšal sa vytvoriť širokú protitureckú alianciu. Roku 1375 ukončil schizmu s konštantínopolským patriarchátom, avšak podobne ako jeho predchodca Uglješa napokon s byzantskou pomocou rátať nemohol. I tak vytvoril vďaka premyslenej sobášnej politike veľkú rodinnú koalíciu. Svoje dcéry postupne vydal za uhorského veľmoža a mačvianskeho bána Mikuláša z Gary, Juraja Stracimiroviča, vládcu Zety, Vuka Brankoviča z Kosova a Alexandra, syna bulharského cára Ivana Šišmana. Ďalší dvaja mocní Lazarovi susedia Vuk Brankovič a Juraj Balšič ho navyše uznali za svojho suveréna a ochrancu.
V polovici 80. rokov 13. storočia Turci začali napádať aj Lazarovo kniežatstvo. Roku 1386 dobyli po niekoľkotýždňovom obliehaní strategické mesto Niš, no Lazarovi sa podarilo odraziť časť predsunutých oddielov protivníka pri Pločniku. Sultán predbežne upustil od ďalších útokov, pretože musel najskôr zasiahnuť v Malej Ázii, kde sa dostal do sporu s vládcom konkurenčného bejliku Karaman Alaeddinom Alim. Muradovu zaneprázdnenosť využil bulharský cár Ivan Šišman, ktorý sa pokúsil zbaviť osmanského područia. Turci však reagovali rýchlo a v rýchlom slede dobyli Preslav, Šumen a Silistriu. Napokon obľahli bezmocného cára v pevnosti Nikopol. Šišman nakoniec súhlasil s obnovením vazalskej zmluvy, v dôsledku ktorej stratil veľkú časť svojho územia a musel sa zmieriť s rozmiestnením osmanských posádok v Bulharsku.
Nie je jasné, čo viedlo k veľkému Muradovmu ťaženiu, ktoré skončilo bitkou na Kosovom poli. V tomto čase začali Turci prenikať k Jadranu a zasahovať do sporov oligarchu Juraja Stracimiroviča z rodu Balšičovcov, vládcu časti Zety s bosenským bánom Tvrtkom. Roku 1388 vyslal Murad na podporu Stracimiroviča časť oddielov pod vedením Šahina, ale bosnianske oddiely ich rozdrvili pri Bileči vo východnej Hercegovine. Je možné, že v dôsledku tlaku Turkov sa Lazar dočasne stal ich vazalom. Po víťazstve bosnianských oddielov pri Bileči však svoj postoj mohol zmeniť a spolu s ním aj ďalší kresťanskí oligarchovia, ktorí uprednostňovali priamu vojenskú konfrontáciu.