ByzanciaObnova a zánik Byzancie

Michal Palaiogos

OBSAH: Michal PalaiogosExpanzia Turkov v Malej ÁziiKríza byzantského štátuPočiatky expanzie Osmanov na BalkáneBitka na Kosovom poliOsmanská expanzia za sultána BajazidaDruhá fáza osmanskej expanzie na BalkáneCirkevná únia vo FlorenciiKrižiacka výprava proti Turkom (1443/1444)Zánik Byzantskej ríšeDobytie Konštantínopola


V roku1258 sa v Nikaiskom cisárstve dostal k moci významný aristokrat Michal Palaiologos, ktorý najskôr vládol v mene nedospelého Ioanna IV. Laskarida, no neskôr ho odstavil z politickej scény a sám prevzal žezlo štátu. Proti rozpínavosti Nikaie sa postupne sformovala veľká koalícia,v ktorej prijali účasť nielen ohrození panovníci latinských križiackych štátov Achaie a Peloponézu, ale aj gréckeho Epiru a Srbska. Výrazným spôsobom sa v jej prospech angažoval Manfréd Sicílsky, nemanželský syn cisára Fridricha II. V rozhodujúcej bitke pri Pelagonii roku 1259 však Michal porazil svojich konkurentov, čím si de facto otvoril cestu k opätovnému obsadeniu Konštantínopola. O dva roky neskôr jeho generál Alexios Strategopulos využil neprítomnosť väčšiny latinského vojska v Konštantínopole a prakticky bez boja ho obsadil. Posledný latinský cisár Balduin II. Ušiel na benátskej lodi. O niekoľko týždňov vstúpil do mesta sám Michal Palaiologos, ktorý sa nechal v chráme Božej Múdrosti korunovať za cisára, čím formálne obnovil existenciu Byzantskej ríše a stal sa prvým reprezentantom jej poslednej dynastie.

Snahy Benátčanov o reštauráciu vlastných pozícií v Konštantínopole sa Michal rozhodol eliminovať spojenectvom s Janovom, s ktorým uzavrel zmluvu ešte roku 1260. Latinské cisárstvo síce prestalo existovať, avšak v oblasti Grécka i na Peloponéze ešte stále prežívali drobné feudálne panstvá, ktoré sa Michal rozhodol podriadiť svojej autorite. Tamojší baróni sa so žiadosťou o ochranu obracali najmä na Karola z Anjou, brata francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. (1226 až 1270), ktorý sa stal novým sicílskym kráľom. Roku 1267 Karol podpísal vo Viterbe zmluvu o priateľstve s pápežom Klementom IV. (1265 – 1268), ku ktorej sa pripojil aj vyhnaný latinský cisár Balduin II.

Nový byzantský cisár sa rozhodol toto nebezpečenstvo eliminovať rokovaním o únii s pápežskou kúriou, ale narazil na veľký odpor vlastného duchovenstva. Po zosadení patriarchu Arsenia dokonca vyvolal cirkevný rozkol. Na uprázdnený post menoval najskôr mnícha Iosefa a napokon učenca Ioanna Bekka. S obavy pred západnou intervenciou uplatnil proti vnútornej opozícii najtvrdšie metódy a mnohých klerikov, ale aj laikov nechal väzniť.

Roku 1274 napokon Michal vyslal posolstvo na cirkevný koncil v Lyone a v liste uznal výsadné postavenie rímskeho pápeža i jeho právo najvyššej jurisdikcie v kánonických otázkach. Vplyvné mníšske komunity na hore Athos ho na oplátku označili za heretika a v krajine ešte viac vzrástlo napätie a odpor k Latinom. Cisárovu proklamovanú cirkevnú jednotu s katolíkmi apokon skomplikoval nástup nového pápeža Martina IV. (1281 – 1285). Na rozdiel od svojho predchodcu Gregora X. (1271 – 1276) bol totiž stúpencom politiky Karola z Anjou a podporoval jeho dobyvačné plány. V novej protibyzantskej koalícii prijal účasť nielen syn posledného latinského cisára Filip z Courtenay, ale aj srbský kráľ Štefan II. Uroš Milutin, bulharský cár Georgij Terter a takisto lokálni grécki aristokrati z Epiru a Thesálie. Michal zúfalo potreboval nových spojencov a našiel ich v uhorskom kráľovi Štefanovi V. (1270 – 1272) a Nogajovi, faktickom vládcovi mongolského chanátu Zlatá horda. Okrem toho pravdepodobne finančne podporoval aragónskeho kráľa Petra III., ktorý bol hlavným oponentom Anjouovcov v západnom Stredomorí. Plánovaná križiacka výprava proti Byzancii sa však napokon neuskutočnila, pretože v Palerme vypuklo povstanie proti Karolovi z Anjou a miestni obyvatelia povraždili francúzsku posádku. Toto povstanie neskôr svojou účasťou podporil aj samotný Peter Aragónsky. Počas nepokojov vzbúrenci spálili okrem iného aj križiacku flotilu, ktorá sa pripravovala na útok proti Byzancii. Takzvané sicílske nešpory, ako sa toto povstanie zvykne nazývať, vypuklo aj vďaka výraznej diplomatickej a finančnej podpore cisára Michala VIII. Krátko po zlyhaní pripravovanej križiackej výpravy však tento obnoviteľ Byzancie zomrel a keď nečakane pominulo nebezpečenstvo latinskej intervencie, nový cisár Andronikos II. odvolal cirkevnú úniu, ku ktorej sa jeho otec zaviazal.