OBSAH: Dejiny • Štát • Spoločnosť v ranom stredoveku • Šľachta • Mesto a mešťania • Poľnohospodárstvo a poddaní • Cirkev • Umenie a architektúra • Odporúčaná literatúra
V súčasnosti českí bádatelia jednoznačne zastávajú názor, že Slovania do Čiech a na Moravu prišli. Na území Čiech sídlili ešte v druhej polovici 5. storočia až prvej tretine 6. storočia Longobardi. Pravdepodobne až po ich odchode sem prichádzajú Slovania z Moravy. Názory českých bádateľov o období príchodu prvých Slovanov nie sú jednotné. Časť z nich tvrdí, že to bolo už v prvej tretine 6. Storočia a niektorí uvádzajú až poslednú tretinu tohto storočia. Včasnoslovanské nálezy sú doložené predovšetkým v stredných a severozápadných Čechách. Kultúra s keramikou pražského typu je rozšírená predovšetkým v pražsko-slánskej oblasti, na Kolínsku, Pardubicku, Jičínsku, Litoměřicku, v strednom Poohří a v Bílinsku. Menej nálezov tejto kultúry je z južných a západných Čiech a problematické je osídlenie východných Čiech. Slovania obsadzovali územie s klimaticky najvhodnejšími podmienkami do nadmorskej výšky 400 m n. m. a pri vodných tokoch. Archeologicky boli preskúmané predovšetkým lokality Březno pri Lounoch, Roztoky pri Prahe, Praha-Bohnice, Praha-Čimice, Praha-Bubeneč, Jenišov Újezd a Turnov.
Tzv. Bavorský geograf uvádza Čechov, ktorí mali 15 hradísk. V roku 791 uskutočnil Karol Veľký ťaženie proti Avarom. Annales regni Francorum, konkrétne Annales qui dicuntur Einhardi, uvádzajú, že časť vojska sa vrátila domov cez Čechy. V roku 805 sa už spomína, že franské vojsko zaútočilo proti územiu Slovanov, ktorí sa nazývali Česi. Informujú o tom viaceré pramene. Karol Veľký obľahol Canburg a spustošil územie v okolí rieky Labe. Dodnes nie je známe, kde presne Canburg ležal. V odbornej literatúre sa objavilo niekoľko názorov. Predovšetkým sa predpokladalo, že môže ísť o Hradec u Kadaně, Libice nad Cidlinou, Oškobrh u Poděbrad či Hradsko u Kaniny v okrese Mělník. Fuldské anály sa zmieňujú, že v roku 845 Ľudovít II. Nemec prijal a nechal pokrstiť 14 českých kniežat s ich sprievodom. Táto udalosť sa stala podľa Dušana Třestíka v Regensburgu. O rok neskôr východofranský panovník zasiahol vojensky proti Moravanom. Vojsko sa vrátilo naspäť so stratami cez Čechy. V roku 848 Ľudovít II. Nemec uskutočnil úspešnú výpravu proti Čechom, ktorí sa chystali zaútočiť. O rok neskôr však utrpelo franské vojsko porážku. V roku 872 došlo k vojenským ťaženiam Durynkov, Sasov a Frankov proti Moravanom a Čechom. Po prvýkrát sa tu dozvedáme mená viacerých českých kniežat. Konkrétne sa v Annales Fuldenses uvádzajú mená Svatoslav (Zuentislan, Zeutisla, Zuuentislan), Vitislav (Witislan), Herman (Heriman, Herman), Spytimír (Spoitimar, Spoitamar, Spoimar), Mojslav (Moyslan, Myslan, Nyslan, Mislan) a Bořivoj (Goriwei, Gorivoj). Česi boli porazení a stiahli sa do svojich hradísk. Spomínaný Bořivoj I. (852/853 – 888/889) bol so svojou manželkou Ľudmilou pokrstený pravdepodobne arcibiskupom Metodom na Morave niekedy krátko pred rokom 885. Podľa Kristiánovej legendy sa Bořivoj vrátil do Čiech s kňazom Kaichom, ktorému postavil Kostol sv. Klimenta v Levém Hradci, ktorý bol v tomto období pravdepodobne sídelným miestom vládnuceho Přemyslovca. Spomínaná legenda uvádza, že proti prijatiu kresťanstva vypuklo povstanie a Bořivoj I. musel utiecť k Svätoplukovi I. Česi si do čela zvolili Strojmíra, ktorý dlho žil vo Franskej ríši, no nakoniec musel utiecť do cudziny. Bořivoj I. nechal po návrate do Čiech postaviť Kostol ku cti Panny Márie na dnešnom Pražskom hrade. Tu existoval kamenný stolec českých kniežat, kde boli do konca 12. storočia obradne nastoľovaní za panovníkov. Bořivoj I. sa stal správcom Čiech, ktoré mala pod nadvládou Veľká Morava na čele so Svätoplukom I. Bořivoj I. bol prvým historicky doloženým českým kniežaťom. Východofranský kráľ Arnulf v roku 890 uznal nadvládu Svätopluka I. nad Čechmi. Avšak v roku 892 Arnulf za pomoci sávského knieža Braslava zaútočil na Veľkú Moravu a zvlášť na Čechy. Podarilo sa mu tak zničiť celú krajinu. Po smrti Svätopluka I. v roku 894 sa jeho ríša pomaly rozpadla. V roku 895 prišli do Regensburgu za Arnulfom na snem všetky české kniežatá na čele so Spytihněvom (Spitignewo) a Vitislavom (Witizla). Spytihněv I. (875? – 915?) bol synom Bořivoja I. Tieto kniežatá sa podriadili moci východofranského kráľa. Mojmír II. (894 – 906?) sa pravdepodobne nevzdal nároku vlády nad Čechmi, lebo v roku 897 títo požiadali Arnulfa o pomoc proti Moravanom.
Spytihněv I. nechal za svojej vlády opevniť hradčiansku vysočinu, a tým vytvoril základ dnešného Pražského hradu. Jadro ním ovládaného teritória tvorilo územie do vzdialenosti 26 až 34 km od Prahy, kde existovalo niekoľko hradísk (Praha, Levý Hradec, Budeč, Tetín, Mělník, Stará Boleslav, Libušín), ktoré sa stali správnymi centrami. Po Spytihněvovi nastúpil na trón jeho mladší brat Vratislav I. (915 – 921). Po jeho smrti bol dosadený na trón starší syn Václav I. (po 907 – 935), ktorý však nebol dospelý. Dozor nad ním bol zverený jeho starej mame Ľudmile, ale tá sa dostala do sporu s jeho matkou Drahomírou. Nakoniec bola Ľudmila 15. septembra 921 zavraždená na hradisku v Tetíne. V roku 929 zaútočilo po porážke Dalemincov na Čechy vojsko Henricha I. Vtáčnika a spolu s ním z juhozápadu zaútočil bavorský vojvoda Arnulf. Obľahli Prahu a Václav I. musel uznať nadvládu Henricha I. Vtáčnika. V roku 929 alebo 930 bola posvätená rotunda na Pražskom hrade a niesla patrocínium sv. Víta – saského ochrancu. Henrich I. Vtáčnik daroval Václavovi I. ako relikviu rameno sv. Víta. Táto politika sa pravdepodobne nepáčila viacerým kniežatám a jeho bratovi Boleslavovi, a preto bol dňa 28. septembra 935 Václav I. zavraždený v Starej Boleslavi a na stolec nastúpil Boleslav I. (935 – 972). Krátko po smrti Václava I. zomrel v roku 936 aj Henrich I. Vtáčnik a namiesto neho nastúpil na trón Oto I. Boleslav I. nechal po zavraždení brata zabiť jeho prívržencov s celými rodinami. Nový panovník už v roku 936 čelil útoku Sasov a Durynkov, ktorých úspešne odrazil. Až v roku 950 uznal český panovník nadvládu Ota I. Boleslavovi I. sa podarilo do tohto roku získať pod nadvládu Přemyslovcov ostatné územie Čiech, severnú Moravu, Sliezsko, Malopoľsko, Červenské hrady na Volýnsku (dnes súčasť Ukrajiny) a Považie na území dnešného Slovenska. Vybudoval hradnú sústavu, ktorá mu slúžila na lepšie spravovanie ovládaných území. Na území Čiech nechal stavať nové hrady z kameňa a malty a zrušil staré kniežacie sídla. Medzi hrady postavené za jeho vlády patrí Mladá Boleslav, Doudleby, Žatec a Starý Plzenec. Vznikal tiež systém služobníckych osád, kde žili remeselníci – špecialisti, ktorí slúžili priamo kniežaťu. Boleslav I. dal raziť prvé mince – strieborné denáre. Otovi I. poslal na pomoc 1000 bojovníkov, ktorí sa v roku 955 podieľali na porážke maďarských kočovníkov v bitke na Lechu. Boleslav I. spolu s poľským panovníkom Mieškom I. (asi 960 – 992) požiadali v 60. rokoch 10. storočia pápeža Jána XIII. 965 – 972) o zriadenie biskupstva v Hnezdne a zároveň aj v Prahe a na Morave. Českú misiu viedla Boleslavova dcéra Mlada. Biskupstvá v Prahe a na Morave boli síce povolené, ale najmä kvôli zmenenej politickej situácii nezačali svoju činnosť okamžite. Pri Kostole sv. Juraja na Pražskom hrade bol však zriadený prvý ženský kláštor a jeho abatišou bola Mlada (rehoľným menom Mária). Boleslav I. zomrel v roku 972.
Jeho syn a nástupca Boleslav II. (972 – 999) pokračoval v politike svojho otca. Vďaka podpore Ota I. vzniklo v roku 973 Pražské biskupstvo, pričom bolo podriadené arcibiskupstvu v Mohuči. Až v roku 976 jeho arcibiskup Willigis vymenoval prvého pražského biskupa Detmara (973 – 982) a biskupa neznámeho mena pre Moravu. Boleslav II. sa zapojil do bojov vo Svätej ríši rímskej medzi cisárom Otom II. a bavorským vojvodom Henrichom II. Bavorským Škriepnikom. České vojsko bojovalo na strane bavorského vojvodu. Henrich odišiel po porážkach v roku 976 do Čiech. Oto II. zaútočil na Čechy, ale časť jeho vojska bola pri hrade Stará Plzeň porazená. V nasledujúcom roku vojsko Ota II. opäť zaútočilo, ale neúspešne. V roku 978 bol v Quedlinburgu dosiahnutý mier. Boleslav II. sľúbil vernosť cisárovi. Bavorského vojvodu však podporoval až do roku 985, keď tento uznal nárok na trón nedospelého Ota III. Boleslav II. vystupoval na strane Henricha spoločne s poľským Mieškom I. Po roku 985 však nastal zlom v česko-poľských vzťahoch. Mieško I. zaútočil úspešne na Krakovsko, Malopoľsko a Sliezsko. Východné časti už v roku 981 obsadil vládca Kyjevskej Rusi Vladimír I. (980 – 1018). V roku 990 Boleslav II. zaútočil s Luticmi na Sliezsko, ale nedočkal sa úspechu. V roku 982 nastúpil na pražský biskupský stolec Vojtech (982 – 997) zo silného rodu Slavníkovcov. Vojtech udržoval kontakty s uhorským kniežaťom Gejzom (945 – 997) aj s Mieškom I. Podporil snahu Mieška I. o vytvorenie arcibiskupstva, pod ktoré by patrili i Sliezsko, Krakovsko a Malopoľsko. Odčlenenie týchto oblastí od svojej diecézy schválil pravdepodobne v Ríme, kam odišiel niekedy v rokoch 988/989, čím Vojtech a jeho rod sa dostali do konfliktu s Boleslavom II. a jeho veľmožmi. Knieža požiadal arcibiskupa Willigisa, aby presvedčil Vojtecha k návratu, no on sa ešte na krátky čas presunul do Prahy. Po konflikte s veľmožmi sa však pravdepodobne v roku 994 Vojtech vypravil opäť do Ríma. Dňa 28. septembra 995 Slavníkovcov, ktorí sídlili v Libici, prepadli českí veľmoži a zabili Vojtechových bratov. Vojtech sa už do Čiech nevrátil. Zomrel mučeníckou smrťou 23. apríla 997 počas misie u Prusov. Jeho pozostatky boli pochované v Hnezdne. Vo februári roku 999 zomrel Boleslav II. Jeho synovia Boleslav III. (999 – 1003), Jaromír (1004 – 1011) a Oldřich (1012 – 1034) potom súperili o vládu s českými veľmožmi a s Henrichom II. a Boleslavom I. Chrabrým (992 – 1025). Práve Boleslav I. Chrabrý obsadil Čechy. Za vládcu dosadil Vladivoja (1002 – 1003) a nakoniec v rokoch 1003 a 1004 vládol sám. Na jeseň zaútočil na Čechy Henrich II. Podarilo sa mu vyhnať Boleslava I. Chrabrého a nastolil vládcu Jaromíra. Pomery sa ustálili za Oldřicha, ktorému sa podarilo získať naspäť aj Moravu.
K novému mocenskému vzostupu českého kniežatstva dochádza za Břetislava I. (1034 – 1055). Břetislav podnikol vojenskú výpravu do Poľska, podmanil si Sliezsko a v hnezdenskom katedrálnom chráme vyhlásil tzv. Hnezdenské resp. Břetislavova dekréta. Ide o prvú doloženú právnu normu vyhlásenú kniežaťom, ktorá implementuje niektoré cirkevné požiadavky do spoločenského života. Napospol sa jedná o niekdajšie požiadavky druhého pražského biskupa sv. Vojtecha, ktorého pozostatky boli uložené práve hnězdenskom katedrálnom chráme. Snahou kniežaťa bolo uzmierenie si sv. Vojtecha ešte predtým, ako jeho pozostatky vyzdvihol z miesta posledného odpočinku a preniesol do Prahy, kde chcel nechať za spoluúčasti svätca povýšiť tamojšie biskupstvo na arcibiskupstvo. So žiadosťou v Ríme neuspel, práve naopak, pápežskou stolicou mu bol uložený cirkevný trest. Spor o Sliezsko s poľským kniežaťom bol riešený v roku 1054 na sneme v Quedlinburgu, kde cisár rozhodol, že Sliezsko pripadne poľskému kniežaťu a Poľsko bude českému kniežatstvu každoročne platiť tributum pacis. Išlo o poplatok, ktorý predstavoval výkupné za mier. Břetislav I. zaviedol seniorátny nástupnícky systém, podľa neho mohol na uvoľnený kniežací stolec nastúpiť vždy najstarší príslušník přemyslovskej dynastie.
Vratislav II. (1061 – 1085) nechal v roku 1063 obnoviť biskupstvo na Morave so sídlom v Olomouci. Morava bola vyňatá z právomocí pražského biskupa, čím bola jeho pozícia oslabená. Knieža takto vytvorilo predpoklady na zredukovanie vplyvu svojho mladšieho brata Jaromíra, ktorý sa mal stať pražským biskupom. Potom, čo sa biskupom reálne stal, bola existencia biskupstva v Olomouci predmetom sporu s kniežaťom. Za vlády Vratislava II. prichádzajú z Uhorska mnísi slovanského rítu, ktorý sa usádzajú v Sázavskom kláštore. Panovníkova žiadosť o povolenie slovanskej liturgie neuspela a v roku 1097 boli slovanskí mnísi z kláštora vypudení. Vratislav II. získal územie Budyšínska. Od rímskeho cisára Henricha IV. obdržal pre svoju osobu v roku 1085 kráľovskú korunu. V súvislosti s kráľovskou korunováciou vznikol Vyšehradský kódex, iluminovaný evanjeliár, ktorý mal reprezentovať kráľovský dvor. Nemá český pôvod. Predpokladá sa, že vznikol v niektorom z významných zahraničných skriptórií.
Najvýznamnejšie kostoly v Čechách boli postavené ako baziliky. Patrí medzi nich kostol benediktínskeho kláštora v Břevnově a Ostrove, s kostolmi v Starej Boleslavy, Mělníku a možno aj chrámy v Sadskom a Litoměřiciach. Najvýznamnejším bol Kostol sv. Víta, Václava a Vojtecha na Pražskom hrade, ktorý založil knieža Spytihněv II. (1055 – 1061) v roku 1060. Popritom boli aj naďalej stavané rotundové kostoly. Významná Rotunda sv. Kataríny v Znojme obsahuje nástenné maľby s postavami členov přemyslovskej dynastie. Fresky zhotovili za údelného znojemského kniežaťa Konráda II. v roku 1134.
V rokoch 1119 – 1125 vznikla prvá česká kronika, ktorá v troch knihách opisuje dejiny Čechov. Spísal ju dekan pražskej kapituly Kosmas. V prvej knihe je vymedzený pôvod českého národa a jeho príchod na nové územie v Čechách, voľba Přemysla (bájneho prapredka dynastie Přemyslovcov) za kniežaťa. Informuje aj o najstarších dejinách, počnúc najstarším doloženým kniežaťom Bořivojom a končiac Boleslavom II. Druhá kniha popisuje obdobie od nástupu Břetislava I. do smrti kráľa Vratislava II. Vládu Břetislava I. a jeho poľskú výpravu prezentuje ako vrcholné obdobie českej štátnosti. V tretej knihe Kosmas predstavil periódu, ktorá poznal už z vlastnej skúsenosti, či z rozprávania očitých svedkov (do roku 1125).
Napriek existencii seniorátnemu systému Přemyslovci viedli počerné spory o pražský kniežací stolec, čo bolo dané početnosťou rodu a existenciou vedľajších vetví dynastie, ktoré vládli predovšetkým v moravských údelných kniežactvách so sídlom v Olomouci, Brne a v Znojme. Jedným z výrazných konfliktov bol spor českého kniežaťa Soběslava I. (1125 – 1140) a údelného kniežaťa Ota Olomouckého. Oto Olomoucký, ktorý sa ako najstarší Přemyslovec obrátil so žiadosťou o pomoc na cisára Lothara. Následne v roku 1126 do Čiech smerovala vojenská výprava cisára Lothara, pričom v bitke pri Chlumci ho knieža Soběslav porazil.
Vladislav II. (1140 – 1172) sa v roku 1147 zúčastnil druhej križiackej výpravy. Spojenectvo s cisárom Fridrichom I. Barbarossom a najmä podpora jeho ťaženia do Talianska, mu vynieslo dedičnú kráľovskú korunu. V roku 1158 bol spolu s českými jednotkami účastníkom Barbarossovej výpravy proti Milánu a iných talianskych miest. Za túto pomoc ho cisár následne osobne korunoval. Panovník opätovne získal pre české kniežatstvo Budyšínsko. Za Vladislavovej vlády bol v Prahe vystavaný kamenný most cez rieku Vltava nazvaný podľa manželky kráľa Juditin most. Vladislav II. za nástupcu presadil svojho najstaršieho syna Bedřicha, čím uštedril jednu z posledných rán seniorátnemu nástupnickému systému. Bedřich vládol výhradne s kniežacím titulom.
Počiatok stabilného rozvoja českej štátnosti je možné datovať do doby Přemysla Otakara I. (1197 – 1230). V roku 1198 získal od rímskeho kráľa Filipa Švábskeho za podporu proti jeho oponentovi (protikráľovi) Otovi IV. Brunšvickému privilégium, ktorým mu bola potvrdená dedičská kráľovská hodnosť, potvrdený výber panovníka domácimi predstaviteľmi a investitúra českých biskupov. Následne mu v roku 1203 privilégia potvrdil Oto IV. Brunšvický a na podnet pápeža Inocent III. prešiel do jeho tábora. Kráľovský titul uznal aj menovaný pápež (1204). Úsilie Přemysla I. bolo zavŕšené spojenectvom s Fridrichom II., ktorý mu dal vydal v roku 1212 privilégium zhrňujúce doterajšie ustanovenia privilégií jeho predchodcov, ktoré je známe pod názvom Zlatá bula sicílska. K definitívnemu zrušeniu seniorátneho systému došlo voľbou Václava, syna Přemysla I., za českého kráľa v roku 1216.
Václav I. (1230 – 1253) inicioval orientáciu Přemyslovcov na expanziu do Rakúska. Za jeho prvorodeného syna Vladislava bola vydatá Gertrúda dcéra Fridricha II. Babenberského. Smrťou Fridricha II. v roku 1246 vymiera rod Babenbergovcov a Vladislav sa nakrátko stáva rakúskym vojvodom (umiera 1247). Sestra Václava I. Anežka Přemyslovna pôsobila ako abatiša na čele kláštora klarisiek v Starom meste pražskom. Stála pri zrode rádu krížovníkov s červenou hviezdou, jediného rehoľného rádu českého pôvodu. Mnohé kláštory a rad dedín bolo postihnutých vpádom Mongolov na Moravu v roku 1241.
V roku 1251 rakúska šľachta zvolila za vojvodu Přemysla, mladšieho syna Václava I. Ten následne nastúpil na český trón (ako Přemysl II., 1253 – 1278). Svoju pozíciu v Rakúsku Přemysl posilnil sobášom s Markétou, sestrou Fridricha II. Babenberského, vdovou po rímskom kráľovi Henrichovi VIII. Sobáše Gertrúdy Babenberskej vytvárali podmienky pre ďalšie spory o niekdajšie krajiny v rukách Babenbergov, najmä s Uhorskom. V roku 1254 bol uzatvorený mier medzi českým kráľom Přemyslom II. a uhorským kráľom Belom IV. Horné a Dolné Rakúsko pripadlo Přemyslovi, Štajersko synovi Bela IV. Štefanovi. V roku 1259 došlo k povstaniu v Štajersku a Štefan bol vyhnaný z krajiny. Vojvodstvo ponúkli Přemyslovi II., ktorý porazil Bela IV. v roku 1260 v bitke pri Kressenbrune. Přemysl II. týmto spôsobom získal Štajersko. V oku 1268 Přemysl II. a Oldrich Korutánsky uzavreli nástupnícku zmluvu, ktorej predmetom bolo Korutánsko a Kraňsko. Nasledujúci rok po smrti Oldricha krajinu získal Přemysl II. V roku 1271 zahájil ťaženie proti uhorskému kráľovi Štefanovi V., ktorého výsledkom bol mier v Bratislave a uznanie Přemyslovych ziskov v Štajersku, Korutánsku a Kraňsku. Väčšinu Friulska (Pordenone) Přemysl získal v roku 1270. No o 6 rokov neskôr stratil rakúske a alpské krajiny potom, ako sa pred Viedňou podrobil rímskemu kráľovi Rudolfovi Habsburskému. Zomrel v roku 1278 v bitke na Moravskom poli, kde bol porazení Rudolfom Habsburským. Za života viedol dve križiacke výpravy do Pruska (1254 – 1255, 1267 – 1268), kde založil mesto Královec (Königsberg, dnešný Kaliningrad).
Syn Přemysla II. Václav II. (1278 – 1305) mohol vďaka bohatým náleziskám striebra uskutočniť mincovú reformu. V roku 1300 boli zjednotené české mincovne a začala razba kvalitných strieborných mincí známych pod označením pražské groše. V tom istom roku promulgoval banícky zákonník (Ius regale montanorum), ktorý je prvou kodifikáciou baníckeho práva českých krajín. Je zakladateľom kláštora cistercitov na Zbraslavi, ktorý sa mal stať pohrebiskom členov přemyslovskej dynastie. Rozdrobenosť Sliezska na drobné kniežatstvá umožnila kráľovi Václavovi II. expanziu na sever. V roku 1289 Václav II. prijal lénny sľub od bytomského kniežaťa, o dva roky neskôr od těšinského kniežaťa a opolského kniežaťa, a v roku 1292 od ratiborského kniežaťa. K českému panovníkovi bolo týmito lénnymi a spojeneckými zväzkami pripútané širšie Opolsko. Prenikanie Václava II. do Sliezska predstavovalo prvý krok pre expanziu do Poľska. Najprv prenikol do Malopoľska. V roku 1291 Přemysl II. v jeho prospech odstúpil Malopoľské Krakovsko. Druhú časť Malopoľska, Sandomierzsko, sa Václavovi II. podarilo ovládnuť v nasledujúcom roku. Začiatkom roka 1300 snem Veľkopoľska zvolil za svojho pána Václava II. Spolu s Veľkopoľskom získal aj Východné Pomoransko. Ďalej získal Sieradzko, Lenčicko a časť Kujavska (všetko v roku 1300). V roku 1300 bolo úsilie Václava II. zavŕšené korunováciou za poľského kráľa. Nároky na poľský trón podporil sobášom s dcérou Přemysla Veľkopoľského (+1296) Eliškou Rejčkou (1303).
V roku 1301 vymiera v Uhorsku rod Arpádovcov. Časť uhorskej šľachty, ktorá odmieta nástupníctvo neapolského Anjouovca Karola Róberta, zvolila v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa Václava, syna Václava II. V Uhorsku vládol ako Ladislav V. a ovládal západnú i severnú časť krajiny. Väčšina uhorskej šľachty sa od Václava-Ladislava V. odvrátila a jeho protivník Karol Robert bol uznaný pápežom ako uhorský kráľ. V roku 1305 sa Václav-Ladislav V. zriekol všetkých nárokov na uhorský kráľovský stolec. Po smrti otca, Václava II., v roku 1305 sa ujal vlády v Českom kráľovstve ako Václav III. O rok neskôr bol v Olomouci zavraždený a přemyslovská dynastia ním vymiera.
Ešte začiatkom 13. storočia je uplatňovaný ranostredoveký sloh. Približne od štvrtého desaťročia do polovice storočia ustupuje gotickému slohu. Kláštorný kostol premonštrátov v Teplej bol založený Blahoslaveným Hroznatom v roku 1193 a koncipovaný ako sieňové celoklenuté trojlodie. Práve tu bola prvýkrát v Čechách použitá krížová rebrová klenba. Najstaršou gotickou cirkevnou stavbou v Čechách je pravdepodobne Kostol sv. Františka pražského kláštora klarisiek (Anežský kláštor). Kláštor na začiatku 13. storočia založil Václav I. z podnetu svojej sestry Anežky. Na Morave bolo začiatkom 13. storočia vystavaných niekoľko bazilík, ide o baziliku kláštora Premonštrátov v Louce pri Znojme (založený v roku 1190, vysvätený v rokoch 1215-1220) a o baziliku kláštora cistercitov na Velehrade (založený v roku 1205, vysvätený v roku 1228). neskôr pribudla románsko-gotická bazilika kláštora Benediktínov v Třebíči (postavený v rokoch 1240-1280). Cistercitské stavebné huty vystavali kláštory v Sedlci, Oseku, Nepomuku, Plasoch, na Zbraslave, vo Vyššom Brode, Zlatej Korune, v Predkláštore pri Tišnove, Oslavanoch a pri Velehrade. Väčšina je postavená v štýle burgundskej gotiku, čistým gotickým štýlom sú ovplyvnené najmä Vyšší Brod a Zlatá Koruna. V Sedlci vznikla prvá česká gotická katedrála. Poslední Přemyslovci vynakladali veľa prostriedkov na stavbu hradov, ktoré strážili strategicky významné miesta. Z významnejších stavieb je možné spomenúť hrad Zvíkov. Založil ho Přemysl I., samozrejme ho budovali aj Václav I. a Přemysl II. Za Přemysla II. a Václava II. bol postavený hrad Bezděz.
V kláštore na Zbraslave bola spísaná latinská Zbraslavská kronika, ktorá je dôležitým prameňom pre obdobie Václava II. Autormi boli opát Oto a Peter Žitavský. Kronika zahrňuje obdobie od Přemysla II. do roku 1338. Opát Oto sa prostredníctvom nej snažil o oslavu Václava II., zakladateľa kláštora. Kronika je dôležitá vzhľadom k tomu, že autori mali prístup k informáciám z najvyšších priečok súdobej českej politiky. Na začiatku 14. storočia vznikla v českom jazyku písaná rýmovaná kronika, známa ako Dalimilova. Autor je neznámy. Výklad končí v roku 1314, ale dodatky existujú do roku 1325. Autorom bola pravdepodobne vzdelaná osoba šľachtického pôvodu. Výklad začína bájnym obdobím českých dejín a končí prvými rokmi vlády Jána Luxemburského. Pripomínaný je odmietavý postoj autora k mešťanom.
V roku 1310 sa na českom kráľovskom tróne presadili Luxemburgovci. Kráľom sa stal Ján Luxemburský (1310 – 1346), syn rímskeho cisára Henricha VII. Za ženu si zobral druhorodenú dcéru Václava II. Elišku Přemyslovnu. Na žiadosť šľachty pristúpil v inauguračných diplomoch z rokov 1310 a 1311. Pre českú korunu získal natrvalo Chebsko, časť Hornej Lužice (Budyšínsko) a väčšinu Sliezska s výnimkou územia svídnicko-javorského kniežaťa. Padol v bitke pri Kreščaku v roku 1346. Jeho nástupca Karol IV. (1346 – 1378) bol vychovávaný na francúzskom dvore. Presadil povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo (1344), založenie univerzity v Prahe (1348) a tiež pražského Nového Mesta (1348). Získal celé územie Horných Lužíc a Dolné Lužice, zvyšné časti Sliezska, Braniborsko a ďalšie územia. Založil štátoprávny inštitút Českej koruny, do ktorého inkorporoval získané územia, s výnimkou Braniborska. V roku 1346 bol Karol IV. zvolený za rímskeho kráľa a o 9 rokov neskôr korunovaný za rímskeho cisára (1355). Postavenie českého štátu v rámci Svätej ríše rímskej Karol IV. upevnil a posilnil ustanoveniami, ktoré zahrnul do Zlatej buly, základného zákona ríše vydaného v roku 1356. Predovšetkým potvrdil súdnu imunitu Českého kráľovstva a kurfirtský hlas českého kráľa. Na odpor šľachty narazil jeho zemský zákonník, Maiestas Carolina. Karol IV. inicioval vznik niekoľkých kroník, či už sa jedná o české národné kroniky alebo svetové kroniky, do ktorých mali byť začlenené dejiny Čechov. Najúspešnejším pokusom bola kronika Příbika Pulkava z Radonína, pričom sa v neskorom stredoveku stala najčítanejším súpisom českým dejín.
V období vlády Václava IV. (1378 – 1419), syna Karola IV., narastali krízové javy v spoločnosti a cirkvi. Medzi rokmi 1378 – 1400 bol tiež zvolený za rímskeho kráľa. Vyostrený vzťah mal kráľ s pražským arcibiskupom Jánom z Jenštejna. Kráľ sa dvakrát ocitol v zajatí šľachty a rozbroje boli aj medzi členmi luxemburskej dynastie. Rozvíjalo sa reformné hnutie v českej cirkvi, ktorého výrazným predstaviteľom bol Majster Ján Hus. Myšlienkový základ reformne ladených teológov sa sústreďoval na pôde pražskej univerzity. Dianie na univerzite vyústilo v roku 1409 vo vydanie Kutnohorského dekrétu, ktorý zmenil pomer hlasov na pražskej univerzite v prospech českého univerzitného národa. Symbolom reformátorov sa stal kalich, prijímanie pod obojím (obojakým spôsobom), teda chlebom aj vínom. Dňa 6. júla 1415 bol Ján Hus na základe súdneho rozhodnutia Kostnického koncilu upálený ako kacír. O rok neskôr bol upálený aj Jeroným Pražský. Upálenie Jána Husa vyvolalo v Čechách obrovskú vlnu odporu. Pražské hnutie vyústilo v roku 1419 do defenestrácie katolíckych konšelov z okien radnice v Novom Meste pražskom (prvá pražská defenestrácia).
Gotická architektúra jednoznačne dominuje až v luxemburskej ére. Presadzujú sa jednoloďové a dvojloďové kostoly. Karol IV. na Pražskom hrade inicioval stavbu novej gotickej katedrály, stavbu viedli Mateja z Arrasu a neskôr Peter Parléř. Matej z Arrasu naviazal na starší typ trojloďové baziliky s priečnou loďou. Až Peter Parléř sa vydal cestou moderného priestorového zjednotenia v štýlu moderných západoeurópskych katedrál. Významnú úlohu hrala svätováclavská kaplnka katedrálneho kostola, ktorá bola schránkou pozostatkov sv. Václava, patróna krajiny a korunovačných klenotov českých kráľov. V katedrálnom štýle bol postavený Chrám sv. Barbory na Kutnej Hore so stanovou strechou. Dielom parléřovskej huty bol i kamenný most v Prahe (Karlov most). Karol IV. nechal vystavať hrad Karlštejn, ktorý mal slúžiť ako miesto uloženia ríšskych korunovačných klenotov. Na výzdobe Kaplnky sv. Kríža v Karlštejne sa podieľal dvorný maliar Majster Theodorik. Z ďalších maliarov je možné pripomenúť anonymného majstra Vyšebrodského oltára, či majstra Třeboňského oltára.
V priebehu celého 14. storočia si vysokú úroveň udržovala knižná maľba. Príkladom je súbor liturgických kníh s epickou dekoratívnou výzdobou, ktorú objednala Eliška Rejčka, vdova po českom kráľovi Václavovi II. a Rudolfom Habsburskom, pre kláštor cisterciánok v Starom Brne. Niekedy pred rokom 1321 vznikol tzv. Pasionál abatiše Kunhuty, sestry Václava II., ktorý stála v čele svätojurajského kláštora na Pražskom hrade. Obsahuje niekoľko duchovných textov a niekoľko iluminácii európskej úrovne. Pred rokom 1360 vznikol reprezentatívny iluminovaný rukopis Liber viaticus olomouckého biskupa Jána zo Stredy, jedná sa o cestovný breviár. Rozsiahlou knižnicou disponoval Václav IV. Rukopisy, ktoré si objednal sú význačné veľkým množstvom emblémov so symbolickým významom. Najznámejšia je jeho biblia, ale aj s bohatými ilumináciami zdobená Právna zbierka mesta Jihlavy zostavená Jánom z Gelnhausena.
Legitímny nástupca Václava IV., jeho brat Žigmund Luxemburský, sa nechal v roku 1420 korunovať za českého kráľa, ale v krajine ho neprijali. Vypukla husitská revolúcia, pričom husiti sa členili na niekoľko prúdov. Vyprofilovali sa pražské, táborské a orobitcké (siroty) smery. Medzi rokmi 1421 – 1431 smerovalo do Čiech celkovo päť križiackych výprav, ktoré mali husitov vyhladiť, ale všetky skončili porážkou. Z významnejších stretov možno spomenúť bitku na Vítkove (1420), bitku pri Ústi na Labem (1426), bitku pri Tachove (1427) a bitku pri Domažliciach (1431). Husiti podnikali vojenské výpravy do zahraničia tzv. spanilé jazdy. V bojoch ako výrazný vojenský predstaviteľ figuroval Ján Žižka z Trocnova. Po jeho smrti (1424) vojská viedol táborský kňaz Prokop Holý. Husiti používali špecifickú vojenskú taktiku, vozovú hradbu, okované cepy, húfnice, tarasnice a iné nástroje. Zlom predstavovala bitka pri Lipanoch (1434), v ktorej sa stretli umiernení husiti, pražania a katolícka šľachta s táborskými a sirotským poľným vojskom a porazili ich. Zmluva dohodnutá medzi husitmi a bazilejským koncilom, tzv. Bazilejské kompaktá (1436), umožnila toleranciu prijímania pod obojím v českých krajinách. Žigmund Luxemburský v Českom kráľovstve vládol až medzi rokmi 1436 – 1437.
V období husitskej revolúcie vznikol celý rad spisového materiálu historickej, či dokumentárnej povahy. Dôležitá je najmä Husitská kronika Vavrinca z Brezovej v latinskom jazyku. Postoje autora odpovedajú husitskému stredu. Autor je kritický k Žigmundovi Luxemburskému i k táboritom a zaznamenáva udalosti z rokov 1414 – 1422. Popritom Vavrinec z Brezovej napísal oslavnú latinskú báseň Pieseň o víťazstve pri Domažliciac, v ktorej rozpráva o úteku účastníkov štvrtej križiackej výpravy pred husitskými vojskami. Roky 1419 – 1443 popisuje kronika Bartoša z Drahonic (katolíckeho vojaka), nezaoberajúc sa šarvátkami bohoslovcov, ale vojenskými udalosťami. Úlohu akejsi husitskej hymny zaujal chorál Kto sú Boží bojovníci. Husiti sú zobrazení v Jenskom kódexe, ktorý je známy ilumináciami upálenia Jána Husa a Jána Žižku v čele vojska. Postoj Husitov k umeniu, vrátane iluminácii, formulovali názory Mikuláša z Drážďan a Jakoubka zo Stříbra, považujúci ich za inferiórne záležitosti slúžiace ľudu, ktorý bez obrazovej pomoci nepochopí Kristovo zjavenie.
Prvým a posledným panovníkom nedynastického pôvodu bol Juraj z Poděbrad (1458 – 1471), ktorý za vlády svojho predchodcu Ladislava Pohrobka (1453 – 1457) sa presadil ako krajinský správca – jeho pozícia sa odvíjala od vodcu postavenia v kališníckom tábore. Pápež Pius II. odmietal uznať platnosť bazilejských kompaktá. Následne v roku 1466 bol kráľ Juraj z Poděbrad pápežom Pavlom II. exkomunikovaný za kacírstvo a vyhlásená proti nemu križiacka výprava. Situáciu využil uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý sa postavil do čela križiackej výpravy. Juraja zajali, ale neskôr aj prepustili. V roku 1496 sa Matej Korvín nechal v Olomouci korunovať za českého kráľa. Poddali sa mu vedľajšie krajiny Koruny českej, Morava, Sliezsko a obe Lužice. Juraj z Poděbrad naďalej vládol vlastnej časti Čiech. Vznikla situácia, keď naraz figurovali dvaja králi a český štát je rozdelený. Juraj z Poděbrad bol nútený rezignovať na dynastickú politiku a po jeho smrti zvolili za kráľa Vladislava Jagelovského (1471 – 1516).
Vladislav Jagelovský viedol s Matej Korvínom vojnu, ktorej výsledkom boli jednania a Olomoucká dohoda z roku 1479. Ňou bol uznaný aktuálny stav. Obaja panovníci boli oprávnený používať titul českého kráľa. Vladislav vládol v Čechách a Matej na Morave, v Sliezsku a oboch Lužiciach. Po smrti jedného z dvoch panovníkov malo dôjsť k opätovnému zjednoteniu Koruny českej pod vládou druhého z nich, pričom v prípade skoršej smrti Mateja mali byť vedľajšie krajiny Koruny českej vyplatené z Uhorska čiastkou 400 tis. uhorských zlatých. V roku 1490 Matej Korvín zomrel a Vladislav Jagelovský včlenil vedľajšie krajiny, ale k vyplateniu čiastky Uhorskom samozrejme nedochádza, pretože bol aj v Uhorsku zvolený za kráľa; natrvalo presunul svoje sídlo do Budína. O päť rokov skôr (1485) dochádza k uzatvoreniu kutnohorského mieru medzi kališníkmi a katolíkmi, ktorý umožňoval voľbu vyznania kališníckeho a katolíckeho aj pre poddaných, vynímajúc z toho Jednotu bratskú. Za vlády Vladislava Jagelovského v Čechách kulminoval spor medzi šľachtou a kráľovskými mestami o účasť na zemskom sneme. Šľachta iniciovala vznik zemského zákonníka pomenovaného Vladislavské zriadenie zemské (1500). Nástupca Ľudovít Jagelovský (1516-1526) sídlil tiež v Budíne, no zahynul moháčskej bitke (1526) a následne česko-uhorská vetva rodu Jagelovcov vymiera. Za jeho vlády bola v Čechách uzatvorená v roku 1517 Svätováclavská zmluva, ktorá predstavovala kompromisnú dohodu medzi šľachtou a kráľovskými mestami ohľadom účasti na zemskom sneme.