OBSAH: Dejiny • Štát • Spoločnosť v ranom stredoveku • Šľachta • Mesto a mešťania • Poľnohospodárstvo a poddaní • Cirkev • Umenie a architektúra • Odporúčaná literatúra
Fuldské anály sa zmieňujú, že v roku 845 Ľudovít II. Nemec (805/806 – 876, východofranský kráľ od 840/843) prijal a nechal pokrstiť 14 českých kniežat s ich sprievodom. Táto udalosť sa podľa Dušana Třestíka stala v Regensburgu.
Niekedy krátko pred rokom 885, asi v roku 884, bol český knieža Bořivoj I. so svojou manželkou Ľudmilou pokrstený, a to pravdepodobne arcibiskupom Metodom na Morave. Podľa Kristiánovej legendy sa Bořivoj vrátil do Čiech s kňazom Kaichom, pre ktorého postavil Kostol sv. Klimenta v Levém Hradci. Tu sa tiež uvádza, že proti prijatiu kresťanstva vypuklo povstanie a Bořivoj I. musel utiecť k Svätoplukovi I. Česi si do čela zvolili Strojmíra, ktorý žil dlho vo Franskej ríši, no napokon musel utiecť do cudziny. Bořivoj I. po návrate do Čiech nechal na dnešnom Pražskom hrade postaviť Kostol ku cti Panny Márie. V roku 895 sa Spytihněv I. podriadil v Regensburgu Arnulfovi čím sa jeho územie dostalo pod správu tunajšieho biskupstva. Počas jeho panovania sa na hradiskách vybudovali kostoly a vytvorila sa sieť veľkých hradných fár, ale kresťanstvo sa uchytilo len na území priamo pod vládou Přemyslovcov. Za vlády Václava I. bola na Pražskom hrade v roku 929 alebo 930 zasvätená rotunda sv. Vítovi. Boleslav I. spolu s poľským panovníkom Mieškom I. požiadal v 60. rokoch 10. storočia pápeža Jána XIII. o zriadenie biskupstva v Hnezdne, v Prahe a na Morave. Českú misiu viedla jeho dcéra Mlada. Pre Prahu a aj Moravu bolo síce povolené biskupstvo, ale určitý čas trvalo, kým sa získal súhlas regensburského biskupa a rímskeho cisára. Výsledkom misie bolo aj povolenie zriadiť prvý ženský kláštor pri Kostole sv. Juraja na Pražskom hrade, ktorého abatišou sa stala Mlada (rehoľným menom Mária). V súčasnosti sa Boleslavovi I. pripisuje výstavba 20 kostolov. Tieto zrejme vznikli v nových správnych centrách. Boleslavov syn a nástupca Boleslav II. pokračoval v snahe svojho otca. V roku 973 odobril vznik Pražského biskupstva aj Oto I., ale mohučský arcibiskup Willigis vymenoval prvého pražského biskupa Detmara (973 – 982) až v roku 976 a rovnako aj moravského, ktorého meno však nevieme. V roku 982 nastúpil na pražský biskupský stolec Vojtech (982 – 997) z rodu Slavníkovcov. Postupne sa dostal do konfliktu s Boleslavom II. a s českými veľmožmi. Vojtech podporil snahu poľského panovníka Mieška I. o vytvorenie arcibiskupstva, pod ktoré by patrili aj Sliezsko a Malopoľsko. Po roku 994 definitívne opustil územie Čiech. Zomrel mučeníckou smrťou v roku 997 počas misie u Prusov. Jeho pozostatky boli pochované v Hnezdne. Na christianizácii Čiech sa podieľali aj kláštory. Niekedy v rokoch 992 – 993 založili sv. Vojtech a Boleslav II. v Břevnove prvý mužský benediktínsky kláštor. Pravdepodobne do roku 1032 siahajú počiatky ďalšieho kláštora v Sázave. Mnísi z Břevnova mali v 11. storočí podiel na vzniku kláštorov na Morave v Rajhrade a Hradisku pri Olomouci.
Po obnovení biskupstva na Morave (1063) sa na území Českého kniežatstva rozprestierali dve diecézy: pražská a olomoucká. Boli súčasťou mohučskej (Mainz v dnešnom Nemecku) cirkevnej provincie. Českí panovníci sa usilovali o získanie arcibiskupského stolca (metropolity). Kráľ Přemysl Otakar I. (1197 – 1230) sa neúspešne snažil presadiť povýšenie pražského stolca na arcibiskupský, podobne neúspešne dopadli snahy Přemysla Otakara II. (1253 – 1378), ktorý mal v úmysle zaistiť povýšenie olomouckého biskupstva na arcibiskupstvo. Úspešným bol až Karol IV. (1346 – 1378), ktorý vďaka svojim osobným väzbám na pápeža Klimenta IV. (1342 – 1352) presadil povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo (1344). Nová pražská cirkevná provincia zahrnula vedľa pražskej arcidiecézy olomouckú diecézu a novo vytvorenú litomyšlskú diecézu. Litomyšlské biskupstvo a s ním aj litomyšlská diecéza zanikli v období husitskej revolúcie.
V starších obdobiach bol biskup v podstate v pozícii kaplána kniežaťa. Ten ich vyberal a menoval. Biskup bol veľmožmi a duchovenstvom prijatí na kniežacom kolokviu. V súvislosti s emancipáciou cirkvi sa presadzuje voľba biskupa katedrálnou kapitulou. Olomouckej kapitule bolo toto právo priznané v roku 1207 a v prípade pražskej kapituly sa doklady nedochovali. Samozrejme panovník aj naďalej uplatňoval svoj vplyv pri výbere nového biskupa určením vhodnej osoby, ktorá následne reálne bola zvolená. Od štyridsiatych rokov 14. storočia získavali českí biskupi svoj stolec rozhodnutím pápežskej stolice. Provízia bola vydaná na žiadosť českého kráľa. Od pražského arcibiskupa sa očakávala koordinácia s panovníckym dvorom. Olomoucký biskup zase hral úlohu spojenca českého kniežaťa a neskôr českého kráľa na Morave proti odstredivým tendenciám moravských údelných kniežat a neskôr markgrófov. Rokmi vynikajúcej spolupráce medzi panovníkom a arcibiskupom bol episkopát pražského arcibiskupa Arnošta z Pardubíc (1343 – 1364). V kontraste je potom obdobie pražského arcibiskupa Jána z Jenštejna (1378 – 1395/1396), ktorý sa dostal do ostrých sporov s kráľom Václavom IV. (1378 – 1419).
V ranom období fungoval systém vlastníckych kostolov, podľa ktorého zakladateľ kostola bol súčasne jeho vlastníkom. Dôsledkom toho bola závislosť každého klerika na vlastníkovi kostola. Cirkevní predstavitelia (menovite biskupi) mali minimálne možnosti ovplyvňovať a riadiť svojich podriadených. Väčšina kostolov mala charakter kaplnky a farskými právami mohli disponovať jedine arcipresbyterské (lat. archipresbyter) kostoly umiestnené so sídlom v hradných okrskoch. Jedná sa o veľkofarský systém, ktorý sa v podstate prekrýval s kniežacou hradskou správnou sústavou. Pôvodne bol zakladateľom kostolov v podstate knieža, od 12. storočia vznikajú predpoklady pre vznik farskej siete. V 12. storočí dochádza k zakladaniu murovaných kostolov na dedinách svetskými pánmi. Vzniká farský systém, pričom hranice farnosti (s farskými kostolmi) sa ustaľujú v priebehu 13. storočia.
Od polovice 12. storočia sa postupne vytvárali podmienky pre zmeny v pomere svetskej moci a cirkvi. Pomocou imunít jednotlivé cirkevné inštitúcie (biskupstvá, kapituly, kláštory) dosiahli vyňatie svojich poddaných z povinností a bremien (práce, dane, dávky) voči kniežacej moci. Prvú takúto imunitu vyžiadal v rokoch 1146 – 1147 pre olomoucké biskupstvo Jindřich Zdík (1126 – 1150). Pre emancipáciu cirkvi v Čechách bol dôležitý spor, ktorý viedol pražský biskup Ondrej II. (1214 – 1224). Biskup pod vplyvom reformného pápežského programu po návrate z 4. lateránskeho koncilu vyslovil požiadavku platenia plného desiatku cirkvi. Pritom bola nastolená otázka plnej právomoci cirkvi nad svojimi statkami a poddanými, súdnymi exempciami duchovných a otázka slobodného ustanovovania farárov za biskupov. Spor bol uzavretý privilégiami kráľa Přemysla Otakara I. pre českú cirkev z roku 1222, ktorými zaistil imunitu cirkevných majetkov a súdnych exempcií duchovenstva. Vydobytá súdna exempcia znamenala vyňatie všetkých klerikálnych osôb z právomoci všetkých svetských súdov a podriadenie cirkevným súdom.
Mení sa vzťah medzi pôvodnými vlastníkmi kostolov a cirkvou: v priebehu 13. storočia a v prvej polovici 14. storočia sa presadzuje patronátne právo, podľa ktorého pôvodný vlastník kostola (patrón), navrhuje biskupovi kňazov. Biskup, respektíve poverený úradník, ich pre kostol potvrdzuje. Z toho dôvodu zmena umožnila dohľad centrálnych orgánov diecézy nad klérom.
Na prelome 14. a 15. storočia bola potrebná reforma cirkvi. V českom prostredí otázka rezonovala predovšetkým v prostredí pražskej univerzity. Hovorcu reformné snahy našli v osobe Majstra Jána Husa, ktorý od roku 1402 ovplyvňoval myslenie ľudu prostredníctvom svojich kázní prednášanými v pražskej Betlehemskej kaplnke. M. Jakoubek zo Striebra vystúpil s požiadavkou prijímania oltárnej svätosti pod oboma spôsobmi. Hus sa dostával do sporu s pražským arcibiskupom, ktorý pokračuje na úrovni pápežskej stolice a následne na Kostnickom koncile, čo vyústilo Husovým upáleným v roku 1415. Bolo požadované, aby: 1. svätosť oltárna bola podávaná pod oboma spôsobmi, 2. slovo Božie bolo slobodne hlásané, 3. skončilo sa svetské panovanie kniežat a 4. boli trestané verejné hriechy. Predobrazom revolúcie boli púte na hory, kde sa veriaci zhromažďovali očakávajúc príchod tisícročnej Kristovej ríše, potom, čo chiliastické predstavy neboli naplnené, husiti sa chytili zbraní a vojensky hájili svoje postoje. Vyprofilovali sa tri husitské mocenské bloky: pražania, táboriti a orebiti.
Po sérii nezdarených krížových výprav a predovšetkým po slávnom víťazstve husitov nad križiackymi vojskami v bitke pri Domažliciach (1431) cirkev pochopila, že husitov nie je možné poraziť vojenskou silou. Bazilejský koncil začal s predstaviteľmi husitov (Ján z Rokycan, Mikuláš z Pelhřimova, Oldřich zo Znojma, Peter Payne) v roku 1433 vyjednávať. Výsledkom bola dohoda, tzv. bazilejské kompaktá, ktoré boli potvrdené na zjazde Čechov so Žigmundom Luxemburským (1436 – 1437) a zástupcami koncilu v Jihlave v roku 1436. Bazilejské kompaktáta v podstate uzákonili dvojvieru a pre utrakvistov prijímanie pod oboma spôsobmi.
Počas husitskej revolúcie bola v Čechách rozvrátená cirkevná správa. V husitskom a pohusitskom období nebol, až do roku 1562, obsadzovaný stolec pražského arcibiskupa (s výnimkou Jána z Rokycan neuznaného pápežskou stolicou). Záležitosti katolíkov spravovala v pohusitskom období Horný konzistor, záležitosti utrakvistov Dolný konzistor. Na Morave orgány katolíckej cirkevnej správy vrátane biskupstva pokračovali bez prerušenia vo svojej činnosti. V roku 1457 vzniká Jednota bratská. Zakladateľom je brat Gregor, synovec Jána z Rokycan. V počiatkoch sa v Jednote bratskej miešal vplyv učenia Petra Chelčického, táboritov a valdenských. Vytvorili si svoj vlastný správny systém a volili biskupov.