OBSAH: Dejiny • Štát • Spoločnosť v ranom stredoveku • Šľachta • Mesto a mešťania • Poľnohospodárstvo a poddaní • Cirkev • Umenie a architektúra • Odporúčaná literatúra
Popri hradných centrách spravovaných kniežacími kastelánmi, narastal počet sídiel s remeselníkmi a kdekade sa pravidelne konali trhy. Obydlia vznikali v podhradiach alebo v opevnených predhradiach, ktoré sa v prípade nebezpečia stávali útočiskom. Môžeme spomenúť napríklad budúce mestá Bílina, Čáslav, Děčín, Hradec Králové, Chrudim, Kouřim, Litoměřice, Mladá Boleslav, Plzeň a Žatec. Na Morave sa vytvorilo 8 stredísk provincií so sídlami v Bítove, Brne, Břeclave, Hradci nad Opavici, Olomouci, Přerove, Spytihněve a Znojme. Väčšie sídla vyrastali podľa miestnych podmienok tiež pri niektorých ďalších hradiskách. Mestá Domažlice, Hranice, Klatovy, Místek, Netolice, Staré Prachatice vznikli blízko ciest. Sídla vznikali ďalej pri kláštoroch (ako podkláštorné alebo predkláštorné).
Až do 13. storočia žiadne zo sídiel českých krajín s výnimkou Prahy nemôžu byť označované za mesto. Väčšina neskorších miest a mestečiek nadväzovala na staré sídla. Dôvodom boli vyhovujúce podmienky pre založenie a budúcu prosperitu, úzka spojitosť medzi premenami poľnohospodárstva a techniky, rozvoj tovarového hospodárstva. Vzniká vrstva slobodných mešťanov. Podľa vrchnosti (honorácie) rozlišujeme kráľovské a poddanské mestá.
K prvej vlne zakladania miest v českých krajinách došlo v druhom desaťročí 13. storočia. Konkrétny rok vzniku miest sa určuje ťažko, budovanie totiž postupovalo individuálne a jednotlivé mestské funkcie pri sídlach boli naplňované postupne. Napríklad hradby vo viacerých kráľovských mestách boli budované až v poslednom desaťročí 13. storočia, ale aj neskôr.
O vzniku mesta, potom čo dozreli podmienky, rozhodoval panovník či iná vrchnosť. Bola uzatvorená zmluva s realizátorom výstavby (lokátor), ktorý pánovi mesta odovzdal zákupnú čiastku ako kompenzáciu za poskytnutie pôdy a materiálu. Začalo sa budovanie mesta. Mnohokrát sa mesto postupne vyvíjalo zo starších sídiel. Lokátor sa stal richtárom, dostal primeraný pozemok (čes. lán) alebo pozemky, prípadne kúpele, krčmu, či mlyn. Založenie mesta na zelenej lúke nebolo časté. Väčšina miest vznikla v súvislosti so staršími sídelnými útvarmi. V prípade, že došlo k preneseniu do susedstva, pôvodné sídlo bolo označované ako „Staré“, kým založené mesto ako „Nové“.
Vo veľkosti dominovala Praha. Samozrejme až v 13. storočí sa pražské Staré Mesto premenilo do rozvinutého stredovekého mesta. Prahu nasledovali mestá v Sliezsku a na severnej Morave. Bruntál ako mesto fungovalo už pred rokom 1213 a je najstarším mestom doloženým z písomných prameňov. Najstaršie dochované privilégium obdržal Uničov v roku 1233. Existencia Opavy je prvýkrát doložená už v roku 1224.
V priebehu 30. rokov 13. storočia v Čechách dozrievali mestské centrá. Mestá najčastejšie vznikali na severozápade Čiech. Mestský charakter nadobúdajú tiež sídla moravských údelných kniežat v Olomouci, Brne a Znojme. Prvá zmienka o Olomouci ako meste sa objavuje až v roku 1243. V Brne od 20. rokov 13. storočia nadobúdala mestskú podobu osada umiestnená pod hradom. Nové Brno obdržalo v roku 1243 od panovníka privilégiá. Znojmo je ako mesto doložené už od roku 1226. Mesto Uherské Hradište vzniklo na pozemkoch velehradského kláštora (1257) v susedstve Starého Mesta. Mestá boli zakladané aj kláštormi. Napríklad Kladruby založil v roku 1233 miestny benediktínsky kláštor.
Prvé banské mestá vznikali predovšetkým na Českomoravskej vrchovine. Od 30. rokov 13. storočia získavalo mestský charakter jihlavské banícke sídlisko. Na českej strane boli strediskom baníctva lichtenburský Smilův Brod (dnes Havlíčkův Brod). Banícky pôvod malo mesto Stříbro a predpokladá sa tiež to isté pri Humpolci i Pelhřimove.
Ku koncu vlády Přemysla Otakara I. (1197 – 1230) bolo v českých krajinách najmenej 13 kráľovských miest, z toho 8 na Morave a v Sliezsku. V počiatkoch išlo skôr o živelnú záležitosť. Za vlády Václava I. (1230 – 1253), ktorý pokračoval v budovaní miest sa ukázal ich význam. Keď v roku 1249 proti kráľovi Václavovi povstal jeho syn Přemysl, Praha umožnila Václavovi I. vstup do mesta s vojskom a jihlavský baníci mu pomáhali dobíjať Pražský hrad. Za Přemysla Otakara II. (1253 – 1278) sa mestá stali oporou panovníckej moci proti šľachte a súčasne sa začal vyhrocovať vzťah miest a šľachty. Kráľ mestá podporoval, na konci jeho vlády fungovalo v českých krajinách 50 kráľovských miest. Väčšina miest za jeho vlády vznikla v Čechách, zastúpené sú i stredné, východné a južné Čechy. Na Morave v tých časoch zakladal mestá olomoucký biskup Bruno zo Schauenburgu. Po smrti Přemysla II. (1278) dochádza k úpadku miest v Čechách. Príčinou boli lúpežné útoky šľachty Ota Braniborského, prípadne útoky Záviša z Falkenštejna (vypálenie Českých Budějovíc).
Na začiatku vlády Václava II. (1238 – 1305) došlo ku konsolidácii miest. Panovník v roku 1285 vydal všeobecné privilégium pre mestá, ktoré mestu zaisťovalo práva a ochranu proti šľachte v politickej a hospodárskej oblasti. Mestá získali širšiu trestnú právomoc a vykonávať hrdelný trest. Umožnilo tiež uzatváranie spolkov na obranu miest. Za Václava II. sa začína presadzovať nová mestská kultúra a architektonická podoba mestských domov. Mestskí pisári napomáhali pri šírení vzdelanosti.
Mestská sieť v českých krajinách sa zhusťovala v druhej polovici 13. storočia, pričom na konci storočia bola ukončená hlavná vlna urbanizácie. Následne vznikali predovšetkým poddanské mestá a mestečká. Na začiatku 14. storočia bolo v českých krajinách nad 250 miest a mestečiek.
Po vymretí Přemyslovcov majetníckym spôsobom využila absenciu silnej vlády vysoká šľachta, napr. Jindřich z Lipé, či Raimund z Lichtenburku. Vo veľkých mestách sa výraznejšie presadili bohaté patricijské rodiny. Kráľovské mestá sa prvýkrát pokúsili uplatňovať politickú moc. Patriciát popredných miest sa podieľal na zvolení Rudolfa Habsburského v roku 1306.
Inauguračný diplom Jána Luxemburského z roku 1310 potvrdzoval jedine práva šľachty, hoci mal obsahovať aj ustanovenia týkajúce sa miest. Úloha miest sa obmedzila na hospodársku sféru. V mestách budila odpor politika kráľa Jána Luxemburského, ktorý na nich pozeral len ako na zdroj príjmu. V roku 1319 došlo dokonca k odboju pražských mešťanov. Od 30. rokov bola mestská daň vyberaná každoročne.
Pôsobenie Karola IV. (1346 – 1378) bolo v znamení podpory hospodárskej činnosti miest a koncepčného prístupu k riešeniu ich záležitostí. Medzi kráľovské mestá sa radilo 34 miest. Karol IV. zaistil návrat mnohých zastavených miest, 19 miest zaradil do skupiny miest, ktoré zásadne nemali byť zastavené. Po založení pražského Nového Mesta (1348) sa Praha zaradila medzi popredné európske veľkomestá (počet obyvateľov pražskej konurbácie (súmestia) sa odhaduje na 40000 obyvateľov). Silnie prílev ľudí z vidieka, rozširujú sa rady mestskej chudoby. Remeselníci sa združovali do cechov. Starý patriciát je nahradený novým. Postupne sa premieňa národnostná skladba miest.
Krízové javy v spoločnosti v období Václava IV. (1378 – 1419) sa odrazili aj na situácii mesta. Cesty pre obchodníkov prestávajú byť bezpečné. Potom, čo bol Václav IV. v roku 1400 zosadený z trónu rímskeho kráľa, klesá objem obchodu. Nasledoval pokles remeselnej výroby. Na Morave vyčíňajú lúpežné skupiny, krajina je zmietaná vojnou medzi markgrófom Joštom (1375 – 1411) a Prokopom (1375 – 1405).
Korene husitskej revolúcie je možné nájsť v prostredí miest a pražskej univerzity. Mestá predstavovali mocenskú oporu revolúcie. Potom, ako bol v roku 1415 upálený Ján Hus, sa pomery vyhrocovali a dochádzalo k stretom medzi stúpencami reformného husitstva i konzervatívneho meštianstva. Do mestských radov prenikali husitsky zmýšľajúci mešťania zo strednej i vyššej vrstvy. Výrazné zastúpenie husitov v mestských radách malo za následok príklon mesta k husitom. Baštu radikálov v Prahe predstavovalo pražské Nové Mesto, kde prevažovali remeslá a bola tu jednoduchšia spoločenská skladba i početná chudoba. Prevažovalo tu české obyvateľstvo načúvajúce husitským kazateľom. Revolúcia začala defenestráciou konšelov v novomestskej radnici 30. júla 1419. Pražské Staré Mesto zastávalo stredný prúd, pražské Nové Mesto bolo radikálnejšie, malo bližšie k Táboru. Dňa 30. júna 1421 učinil Ján Želivský radikálny prevrat a obe mestá sa spojili do jedného. Mestá v čele s Prahou získali veľký politický vplyv: na Čáslavskom sneme z roku 1421 bolo zvolených 20 vladárov, 8 z nich zastupovalo mestá, 4 z nich Prahu. Na jar 1421 Praha dobyla stredočeské a východočeské mestá, ktoré nepodliehali jej vplyvu. Pod vedením Prahy tak vznikol zväz husitských miest, do ktorého spadalo 20 miest. Praha zaujala čelné postavenie v zemi. Mocenské pomery dali základy vzniku stavovskému štátu s rovnocennou účasťou miest a šľachty. Mestá sa zúčastnili zemského snemu a dôležitých jednaní celoštátneho charakteru. Kráľovské mestá dosiahli najvplyvnejšieho postavenia za celé obdobie stredoveku.
Počas revolúcie vzniklo nové mesto Tábor. Keď sa nádeje na príchod Božieho kráľovstva nenaplnili, tak následne Tábor bojoval za uskutočnenie maxima predstáv o Božej obci na zemi. Okolo Tábora bol vytvorený zväz miest, pričom mnohé z nich predtým patrili k pražskému zväzu. Mesto sa postupne približovalo svojim životom k ostatným mestám (remeslá, obchod). Ďalšie spoločenstvá miest vznikli vo východných Čechách. Išlo o orebitov pomenovaných podľa hory Oreb pri Třebechovci. Jednalo sa o dočasný vojenský tábor, z ktorého samozrejme nevzniklo mesto. Potom, čo sa táboriti a siroty spojili, mali spoločné sídlo na Kutnej Hore.
Vojna mala za následok hospodárske vyčerpanie miest a ich poľnohospodárskeho zázemia. Vznikli mnohé škody na infraštruktúre a bol prerušený stavebný rozmach. Remeselná výroba stagnovala, obchod bol obmedzený, úlohu v tom zohrala protihusitská blokáda.
Obnovenie predrevolučných pomerov po bitke pri Lipanoch (1434) nebolo možné, a tak panovníci boli nútení uznať status quo. Kráľ Žigmund Luxemburský (1436 – 1437) sa snažil zaistiť kontrolu nad mestami výmenou v mestských radách. Po smrti kráľa Albrechta Habsburského nastalo bezvládie. V období šíriaceho sa násilia bolo východisko nájdené v podobe lanfrýdov (mestský mier) v mierových zmluvách. Juraj z Poděbrad postupne získal pod kontrolu východočeský zväz štyroch krajov (1444), Prahu (1448) a vzdal sa mu aj Tábor. Týmto boli utrakvisti v Čechách zjednotení a Poděbrad získal kontrolu nad mestami. Utrakvistické mestá následne v roku 1458 podporili voľbu Juraja z Poděbrad za kráľa (1458 – 1471). Za Vladislava Jagelovského (1471 – 1516) kráľovské mestá strácajú pozíciu v politickej sfére a v novom zákonníku z roku 1500 nazvanom Vladislavov zemský zákonník nebol mestám priznaný hlas na zemskom sneme. Hospodárska obnova prebiehala pomaly, viac-menej až na konci 15. storočia bola výroba na predrevolučnej úrovni. Podnikanie šľachty vo vlastnej réžii (okrem iného varenie piva) dávalo súpereniu miest a šľachty hospodársky rozmer. Poddanské mestá sa stali hospodárskymi strediskami pánskych domínií a boli narušené tržné okruhy kráľovských miest. Svätováclavská zmluva z roku 1517 kompromisné spory riešila: mestá zostali na zemskom sneme, zaistená bola sloboda trhu v mestečkách; otázka práva variť pivo bola odročená.