OBSAH: Dejiny • Štát • Spoločnosť v ranom stredoveku • Šľachta • Mesto a mešťania • Poľnohospodárstvo a poddaní • Cirkev • Umenie a architektúra • Odporúčaná literatúra
V starej češtine pôvodne neexistovalo súhrnné označenie pre šľachtu, ani v priebehu 15. storočia sa výraz „šľachta“ a „šľachtic“ neobjavujú. Príslušníci tejto rozsiahle a nesúrodej sociálnej skupiny necítili potrebu samých seba označovať súhrnným pojmom. Počiatky vrcholnostredovekej šľachty sú obostreté nejasnosťami. Zhruba od polovice 12. storočia sa náhle začínajú masovo objavovať šľachtické sídla na vidieku. Od tretej štvrtiny 12. storočia sa tiež masovo presadzuje zvyk označovať šľachtica podľa jeho sídla.
Existujú dve teórie vzniku šľachty v českých krajinách. Prvý z modelov, označovaný ako Stredoeurópsky model, je postavený na úvahe o postupnej uzurpácii kniežacieho majetku. Poprední príslušníci vznikajúcej šľachty držali v rukách hradské úrady, z ktorých plynuli renty (dôchodky). Získavali ich od panovníka pôvodne dočasne a neskôr dedične; knieža nad nimi strácalo kontrolu. V tretej štvrtine 12. storočia môžeme sledovať uzavretý okruh osôb, ktorí sa pohybujú v okolí panovníka a v úradoch striedajú jeden druhého. Z neho pochádzajú všetky veľké rody predhusitského obdobia a vzniká nová šľachta. Súčasne sa formuje ich pozemkový majetok. Majetok veľkých rodov sa v 13. a 14. storočí sústreďuje najmä v oblastiach, kde ich predkovia v 12. storočí mali v rukách hradské úrady. Usudzuje sa, že tieto statky boli pôvodne prostriedkom správcov hradov a hradný správcovia sa ich jednoducho zmocnili. Majetok šľachty teda mal byť tvorený z uzurpovaných kniežacích statkov a čiastočne z výsluhu, ktorý obdržali od kniežaťa.
Podľa druhého modelu súvisí vznik vrcholno-stredovej šľachty s veľkou kolonizáciou 12. a 13. storočia. Na konci 12. storočia sa objavujú predikáty, ktorých užívanie sa plne presadzuje v 13. storočí. Predikát naznačuje existenciu súkromného sídla. Šľachta si do tej doby vystačila s dvormi a zásadne malými majetkami v starých sídelných oblastiach. Najvplyvnejšie rody od panovníka získavali rozsiahle pozemky v podhorských a horských oblastiach. Kráľ tým, že ich pridelil k šľachtickým sídlam, zvýšil príjem z daní a šľachtu si zaviazal k vojenskej službe. Avšak lénny systém sa v českom prostredí nepresadil a šľachta si presadila alódnu (slobodnú) držbu majetkov. Šľachtici spolupracujú s kolonizátormi, ktorí im prinášajú príjmi v zákupe pri zakladaní dedín a miest. Takto získavajú finančné prostriedky pre stavbu kamenného hradu. Je prevzatá rytierska kultúra.
Stret šľachty s panovníckou mocou bol typický pre vývoj v 14. storočí. Počas bezvládia a slabých vlád v poslednej štvrtine 13. storočia a na začiatku 14. storočia si šľachta upevnila svoju pozíciu a odtiaľ odvodzovala nárok na spoluvládu. Ján Luxemburský (1310 – 1346) bol donútený voči šľachte vykonať rozsiahle ústupky. Dôležité sú jeho inauguračné diplomy z rokov 1310 a 1311. Prestíž a medzinárodné postavenie kráľa a cisára Karola IV. (1346 – 1378) znemožnilo rozvinutie konfliktov panovníka s vyššou šľachtou. Pomer síl tiež vyjadruje odmietnutie kodifikácie zemského práva presadzovaného kráľom a vyhýbavý postoj voči rožmberskému odboju. Nediplomatický postup nástupcu Václava IV. (1378 – 1419), ktorý sa opieral predovšetkým o nižšiu šľachtu, viedol k útokom na panovníka vrátane dvojitého zajatia kráľa.
V 14. storočí už dochádza k jednoznačnému oddeleniu vyššej a nižšej šľachty. Pred husitskou revolúciou tvorilo vyššiu šľachtu v Čechách a na Morave približne 90 rodov. Zámožná aristokracia bola zastúpená asi 15 rodmi. Statky vyššej šľachty ešte netvorili uzavreté územné celky, avšak u jedincov sa už objavovali snahy vytvárať kompaktné rodové panstvá. Niektoré panské rody ako napr. páni z Dubé alebo páni z Vlašimi stratili majetok a klesli medzi nižšiu šľachtu.
V čele šľachtickej obce stála vyššia šľachta – páni. Pod kontrolou mali zemský súd a najvyššie zemské úrady. Na zemskom sneme sa úloha šľachty dostala do popredia v období po roku 1311 a 1318, keď im kráľ priznal právo schvaľovať vojenské ťaženia a dane. Vplyv šľachty na riadení štátu sa luxemburský panovníci snažili eliminovať budovaním ústredného aparátu závislého na panovníkovi. Karol IV. a Václav IV. len v obmedzenej miere zvolávali zemské snemy, takto sa vyhýbali priamemu stretu s kolektívnou silou šľachty (najmä panstva). V dôsledku toho vzrástol význam kráľovskej rady. Na panovníckom dvore rad úloh prebrali predstavitelia duchovenstva, neskôr sa uplatnili tiež príslušníci nižšej šľachty a mešťania.
Nižšia šľachta bola veľmi početná. Hranica medzi pánmi a nižšou šľachtou bola pevná, oproti tomu nižšia šľachta bola stále priepustná, prenikali medzi nich najmä kráľovský sluhovia a mešťania. Následkom čoho bola určitá nesúrodosť. Nižšia šľachta sa členila na vladykov (rytierov) a panošov. Vladykovia boli starobylé rody, panoši osoby s kratšou príslušnosťou k nižšej šľachte a ďalej zemania stojaci v službách inej vrchnosti. Majetkovo bola nižšia šľachta výrazne diferencovaná.
Vyššia šľachta, panstvo, predstavovalo na prahu husitskej revolúcie ohraničenú a stabilizovanú vrstvu, ktorá bola schopná presadzovať svoje ciele. Oproti tomu nižšia šľachta bola početnejšia a nesúrodá.
V husitskom období postoje prívržencov reformnej cirkvi z radov šľachty formovala husovsko-viklefské učenie. Reforma bola pre pánov príťažlivá vzhľadom na redukciu mocenského postavenia cirkvi a predovšetkým na sekularizáciu cirkevného majetku. Vypäté konflikty kráľa Václava IV. s pražským arcibiskupom Jánom z Jenštejna (1378 – 1395/1396) a ďalšími cirkevnými predstaviteľmi formovali postoje šľachty predovšetkým z prostredia kráľovského dvora. Avšak reformné požiadavky podporovala až v okamihu, keď spor o Husa a učenie celého okruhu jeho prívržencov hýbalo celou spoločnosťou. Početný okruh príslušníkov panského stavu sa podieľal na akciách na obranu Jána Husa. Umiernený husitský stred tvorilo niekoľko desiatok pánov i zemanov a s husitskými radikálmi vytváral väzby len obmedzený počet príslušníkov nižšej šľachty. Väčšia časť šľachty zostala pri katolíckej strane. Katolícka šľachta sa na rozdeľovaní majetkov cirkvi tiež podieľala. Po vypuknutí revolúcie bol zastavený chod zemského súdu a zemské úrady.
Ku koncu husitskej revolúcie boli jednotlivé strany vojnou vyčerpané. V situácii, keď Bazilejský koncil prisľúbil toleranciu umierneného utrakvizmu (kališníctva), sa katolícky predstavitelia a husitská šľachta zblížili a husitských radikálov eliminovali v bitke pri Lipanoch (1434). Následne opäť narastá pozícia šľachty a predovšetkým panstva. Vyššej šľachte sa pri sekularizácii podarilo získať najviac pozemkového majetku. Niektoré rody sa stali magnátskymi (Rožmbergovci, Šternbernovci, Kunštáti).
Oproti predhusitskému obdobiu narastal význam nižšej (drobnej) šľachty, keď nebola účasť príslušníkov rytierstva na politických jednaniach výhradne formalitou. Vplyv si vybojovali vojenský velitelia poľných vojsk a velitelia mestských kontingentov. Mnoho predstaviteľov rytierstva, ktorí boli počas revolúcie vojensky aktívni, našli uplatnenie v Poľsku a v Uhorsku.
Pre obdobie prelomu 15. a 16. storočia je možné pána definovať, ako urodzenú osobu, ktorého rod disponuje so starobylým rodokmeňom a nad ostatnými vyniká majetkom i politickým vplyvom. Eliminovaná je rola bojovníka, ktorá ešte pred sto rokmi bola hlavným znakom panstva. V období Jagelovcov mohol byť členom panského stavu len ten šľachtic, ktorý mohol preukázať urodzenosť (urodzený pôvod) spätne do štvrtého pokolenia.
Vyššia šľachta sa formálne vymedzovala v poslednej štvrtine 15. storočia: v roku 1500 český zemský snem, predtým už v roku 1480 moravský zemský snem určili, ktoré rody patria k pánskemu stavu. Rozlišovali sa staropánske a novopánske rody. V Čechách sa medzi pánske rody dostalo 47 rodov a na Morave celkovo 23. Z najznámejších staropánskych rodov môžeme spomenúť Buzicov (Zajacov z Házmburku, Levov z Rožmitála, pánov zo Šelmberka), Cimburkov, Kunštátov, pánov z Kravař, Markvarticov (Valdštejnovcov), Pernštejnovcov, Šternberkov, Vartemberských, Vítkovcov (pánov z Rožmberku, pánov z Hradca). Rozlíšenie rodov na staropánske a novopánske malo význam iba pri stanovení zasadacieho priadku na zemskom sneme.
Česká stavovská obec (ako v Čechách tak na Morave) členenie vyšších stavov na pánov a rytierov používala dôsledne. Týmto sa odlišovala od susediacich krajín a tiež od ostatných krajín Českej Koruny. Pojmy gróf a knieža sa v českom prostredí, až na výnimky, nepoužívali. Ak sa objavil v českom verejnom živote gróf, tak išlo o cudzinca pôvodom z Nemecka alebo Uhorska. Pokiaľ sa člen českého pánskeho stavu snažil zaistiť si vyššiu pozíciu pomocou grófskeho titulu, stavovská obec to odmietla (v roku 1486 v spore Šlikov).
Nižšiu šľachtu (rytierstvo) tvorilo niekoľko stoviek rodín. Hranica príslušnosti k rytierstvu bola nejasná, formovanie rytierskeho stavu, ako uzatvorenej sociálnej skupiny prebiehalo výrazne pomalšie, ako u panstva. Nižšia šľachta mala pomerne pestré zloženie: išlo o drobnú zemskú šľachtu predhusitského pôvodu, potomkov členov vojnových družín 15. storočia a mešťanov vlastniacich pozemkový majetok a užívajúcich šľachtický predikát.
Pojem rytierstvo malo dvojitý význam. Po prvé, stal sa im každý šľachtic, ktorý bol na slávnostnom ceremoniáli za rytiera pasovaný. Po druhé, išlo o príslušníkov nižšej šľachty, na ktorých sa označenie rytierstvo alebo rytiersky stav začína vzťahovať od 15. storočia. Predtým sa nižší šľachtic v Čechách označoval za vladyku. Na Morave bolo pre nich rozšírené označenie zemania, zemianstvo. Málo urodzenú nezámožnú nižšiu šľachtu, ktorá bola služobne podriadená bohatším a mocnejším šľachticom, predstavovali panoši. Označenie sa používalo od polovice 15. storočia.
Špecifickú skupinu v rámci šľachty predstavovali lénnici. Lénnik od lénneho pána obdržal léno, ktoré mohlo predstavovať napríklad pevnosť, či hrad s priľahlosťami (dedina, dediny, osady). Lénnici boli povinní dostaviť sa na pánovu výzvu na hrad s koňom a so zbraňou. Lénneho pána mali sprevádzať na vojenských ťaženiach a vykonávať ďalšie povinnosti, ako boli dodávky potravín, dreva, či hliadkovania na hradbách. Lénnym spôsobom bolo riadené Loketsko, Trutnovsko a Kladsko. Najvýznamnejším lénnym pánom na Morave bol biskup z Olomouca. Inak bol lénny systém rozšírený predovšetkým v sliezskych kniežatstvách.