OBSAH: Dejiny • Štát • Spoločnosť v ranom stredoveku • Šľachta • Mesto a mešťania • Poľnohospodárstvo a poddaní • Cirkev • Umenie a architektúra • Odporúčaná literatúra
Pôda sa v ranom stredoveku obrábala radlom, ktoré malo železnú radlicu. Takto sa však nedala vykonávať hlboká orba. Pre lepšie obrábanie pôdy sa preto používala krížová orba, t. j. urobila sa druhá orba kolmo na prvú. Používal sa prielohový systém. Polia sa dali využívať iba na niekoľko sezón, pretože sa nehnojili. Po ich vyčerpaní sa nechali na čas zarásť a v ich blízkosti vznikli nové polia. Osev sa zahŕňal bránami z prútia a vetiev. Úroda sa zberala srpom. Hrsť klasov sa odrezala v polovici výšky, aby sa zabránilo vypadávaniu zŕn. Obilie sa skladovalo v podzemných obilniciach, ktoré boli utesnené. Ich steny sa pred uložením obilia vymazávali a vypálili. Pravdepodobne existovali stodoly aj nadzemné sýpky. Najviac sa sadila pšenica, raž, jačmeň, ovos a proso. Doložená je aj pohánka (Fagopyrum esculentum) na hradisku Libice nad Cidlinou. Zo strukovín sú v archeologických nálezoch doložené hrach, šošovica a bôb. Obilie sa mlelo ručnými rotačnými žarnovmi. Na praženie a sušenie vlhkého zrna, ako aj na pečenie chleba a nekvasených placiek sa používal hlinený pekáč. Pestovalo sa aj konope a ľan. V archeobotanických nálezoch je doložený mak i uhorky. V ovocných sadoch sa pestovali jablká (Libice nad Cidlinou), hrušky (Praha-Malá strana), broskyne (Pražský hrad), slivky, vlašské orechy (Budeč, Němětice). Ovocie sa aj sušilo, a to na slnku alebo v peciach. Dovážali sa figy (Praha-Malá strana). Vo svätováclavských legendách sa píše o pestovaní viniča a výrobe vína. V roku 1057 bolo pre potreby kapituly v Litoměřiciach vyčlenených sedem vinárov. Dokazujú to nálezy z okolia Pražského hradu a zo Stateníc v stredných Čechách. Na svahu Pražského hradu boli odkryté malé terasy, ktoré sa niekedy interpretujú ako vinice. Okrem toho sa na pohrebisku v Prahe-Lahoviciach a na hradiskách v Libiciach a Libušíne našli vinárske nože. Pestovanie chmeľu je doložené až z neskorších období.
Dve tretiny dnes osídlenej pôdy boli osídlené v 12. storočí. Kolonizácia 13. storočia sa týkala iba okrajových oblastí. Osady boli malé, skladali sa z niekoľkých polozemníc zapustených do zeme. Staré osídlenie sa zahusťovalo a tak boli zakladané nové osady. Novozískaná pôda v lesoch bola zo začiatku veľmi úrodná. V 12. a 13. storočí dochádza k revolúcii v poľnohospodárstve, došlo na realizáciu druhej deľby práce. Z technických vynálezov sa v tomto období uplatnili záprahy koní pomocou chomúta. Vďaka chomútu bola lepšia využiteľná ťažná sila zvieraťa, ako pri záprahu slučkou cez hrudník. V Čechách je chomút doložený od polovice 11. storočia. Orba sa prevádzala pomocou volov zapriahnutých do primitívneho radla, ktoré zeminu spracovávalo len do plytkých hĺbok a zostávali veľké hrudy. V 13. storočí sa presadzuje ťažký železný pluh, ktorý zem obracal, železné brány a dlhé trávne kosy, ktoré výrazne zjednodušovali žatvu.
Obilia bolo už vtedy relatívne nadbytok. Namiesto dovtedajšieho mletia na žarnovoch – rotačných mlynoch sa presadzujú vodné mlyny. Prvé správy o vodných mlynoch pochádzajú z polovice 12. storočia, vlastnili ich väčšinou kláštory. Masové rozšírenie mlynov neskôr spadá do 13. a 14. storočia, keď popri mletí obilia začali byť využívané na drvenie rudy, buchary na kovanie železa, vodné korytá (valchy) na spracovanie súkna, či vodné píly.
Poľnohospodárstvo začalo produkovať pomerne veľký nadbytok. Ak dedinčania kupujú na trhu, musia tiež predávať, a to obilie i ďalšie poľnohospodárske výrobky. V 12. storočí dochádza k oživeniu trhov a zmenám, keď dôležitú úlohu začínajú hrať peniaze. Na trhoviskách boli primárnym tovarom remeselné výrobky od jednoduchých sekier a radlíc až po luxusné výrobky, ktorých odberateľom bola šľachta. Peniaze boli v tej dobe už úplne bežné i v obyčajných dedinských domoch, o čom svedčia depoty mincí z 12. storočia nájdeme v polozemniciach.
Od 30. rokov 13. storočia sa presadzuje emfyteutické právo, ktoré bolo prevzaté z cudziny. Uplatňuje sa predovšetkým na pozemkoch kolonizovaných cudzími kolonistami. Časom boli na emfyteutické právo uplatňované aj na existujúce osady zakladajúce sa na staršom slovanskom (českom) práve.
Založenie dediny organizoval lokátor. Staral sa o rozmeranie kolonizovanej pôdy na grunty, ich rozdelenie medzi osadníkov a vyberanie zákupnej čiastky pre pána. Väčšinou sa stával richtárom, teda predstaviteľom pána na dedine. Obdržal prednostný prídel pôdy. Richtár pre vrchnosť každoročne vyberal a odvádzal zjednotené ročné platby.
S poddanými bola uzatvorená písomná zmluva (hamšeft). Podľa emfyteutického práva si pán ponechal primárne vlastníctvo pôdy, poddanému bola zaručená dedičná držba pôdy, ktorej sa stal užívateľom. Poddaný priznával osobnú závislosť vrchnosti. Pán nemohol pôdu po poddanom chcieť hocikedy naspäť a vyhnať ho z nej. Navrátiť sa mu mohla len po vymretí rodiny (ako odúmrť), v prípade spáchania zločinu sedliakom alebo ak sedliak zle hospodáril. Poddaný platil vrchnosti za užívanie pôdy poddanský poplatok (poddanský úrok). Naturálne dávky a práce hrali vedľajšiu úlohu, hlavnú zložku tejto platby tvorili peňažné dávky. Ročný poplatok sedliaci platili v dvoch ročných termínoch – na sv. Juraja a na sv. Havla. Kolonizátori budujúci nové poddanské usadlosti si často vymohli lehotu, po ktorej uplynutí až začali platiť vyjednané poplatky (odtiaľ pochádza názov mnohých dedín „Lhota“ / „Lehota“).
V tzv. trhových dedinách, ktoré predstavovali sídla s funkciou strediska, za súhlasu panovníka prebiehali týždenné potravinárske trhy, ktorých sa zúčastnili domáci i z okolitých dedín pochádzajúci poľnohospodári. Trhy vznikali pri obchodných cestách a ich križovatkách. Mohlo sa tak označovať aj ktorékoľvek zo sídiel, v ktorom sa prevádzkovali obchodné činnosti. Výnimočne boli aj ohradené. Niektoré sídla trhovej povahy sa vyvinuli v mestá a mestečká, ďalšie zostali na úrovni vidieckeho sídla s obmedzenou trhovou funkciou, iné klesli na úroveň dediny.
K výraznej zmene v poľnohospodárstve dochádza v druhej polovici 13. storočia a v 14. storočí. Prechádza sa k relatívne intenzívnejšej rastlinnej výrobe s väčším dôrazom na obilninárstvo a odklonom od voľného chovu dobytka. Zavedený a upevnený bol úhorový systém, konkrétne trojpoľné hospodárstvo. Koncom 15. storočia dochádza k dôležitým premenám ekonomiky: klesala hodnota peňazí. Po objavení Ameriky smerovalo do západnej Európy veľké množstvo zlata, dôsledkom čoho nastal pokles ceny striebra, klesla reálna hodnota príjmu z poddanských dávok. Šľachtu to primälo k intenzívnejšiemu podnikaniu vo vlastnej réžii. Orientovali sa najmä na rybárstvo a pivovarníctvo.
Od druhej polovice 14. storočia sa ozývali hlasy proti utláčaniu poddaných (Konrád Waldhauser, Matej z Janova, Tomáš zo Štítneho, pražský arcibiskup Ján z Jenštejna). Po roku 1420 niektorí stúpenci táborskej strany, konkrétne chiliasti, ktorí očakávali príchod tisícročnej ríše, požadovali oslobodenie od platov, úrokov a dávok. Tieto požiadavky prirodzene nemali výraznejšiu odozvu medzi jednotlivými husitskými smermi. Postavenie sedliackeho ľudu v Čechách a na Morave sa husitským hnutím zásadne nezmenilo. Učenie o trojakom ľude odmietol Peter Chelčický. Oproti tomu Viktorin Kornel zo Všehrd na konci 15. storočia hájil zásadu, že „všichni lidé platní, tj. poddaní, platící poddanský úrok pánu zboží, pacholci i služebníci svoji nejsou ani svobodní než zavázáni a nevolní“. V roku 1437 vydal český zemský snem nariadenie, podľa ktorého poddaní, ktorí utiekli do mesta, majú byť vrátení svojim pánom alebo majú opustené dediny obsadiť inými ľuďmi.