OBSAH: Dejiny • Štát • Spoločnosť v ranom stredoveku • Šľachta • Mesto a mešťania • Poľnohospodárstvo a poddaní • Cirkev • Umenie a architektúra • Odporúčaná literatúra
Centrami moci a sídlami kniežat boli v 9. – 10. storočí hradiská. Okrem Pražského hradu sú to Budeč, Levý Hradec, Stará Boleslav, Libušín, Stará Kouřim, Vyšehrad, Tetín, Libice nad Cidlinou, Litoměřice, Žatec, Doudleby, Chýnov, Litomyšl, Kladsko, Netolice atď. Pražský hrad sa nachádzal uprostred husto osídlenej kotliny na križovatke obchodných ciest. Za vlády Bořivoja I. patril medzi dôležité hradiská, ale hlavným kniežacím sídlom Přemyslovcov sa stal za vlády Spytihněva I., ktorý ho dal opevniť.
Po Vratislavovi II. (1061 – 1092, korunovácia 1085) sa druhým českým kráľom stal Vladislav II. (1140 – 1174), ktorého cisár Fridrich Barbarossa (1152 – 1190) korunoval v roku 1158 v Miláne z vďaky za vojenskú pomoc v Taliansku. V 12. storočí ešte stále fungoval seniorátny princíp zaručujúci vládu na pražskom stolci najstaršiemu žijúcemu Přemyslovci, avšak od poslednej tretiny 12. storočia bol sústavne narušovaný. Premena v dedičnom kráľovstve bola zavŕšená listinami vydanými v prospech Přemysla Otakara I. (1197 – 1230) v roku 1198 Filipom Švábskym a v roku 1212 Fridrichom II. (1212 – 1250). Po vymretí Přemyslovcov (1306) sa dedičné právo vzťahovalo aj na dcéry Václava II. Zlatá bula sicílska z roku 1212 vedľa dedičného kráľovského titulu uznala nedeliteľnosť územia štátu a právo vybrať panovníka domácimi činiteľmi. Českému kráľovi pripadla investitúra českých biskupov.
S koncom kniežacej hodnosti skončil starobylý ceremoniál uvádzania nového kniežaťa na stolec. Bol nahradený korunováciou, ktorú vykonával v katedrále sv. Víta mohúčsky (Mainz, dnešné Nemecko) arcibiskup a neskôr pražský arcibiskup. V 15. storočí volení králi dojednávali tzv. Volebné kapitulácie, ktorými pristúpili na požiadavky stavov. Prvými volebnými kapituláciami boli inauguračné diplomy Jána Luxemburského z rokov 1310 a 1311.
V 11. – 12. storočí bolo české kniežatstvo spravované prostredníctvom hradskej sústavy. Na čele správy hradu bol kastelán, ktorý so svojimi úradníkmi mal v rámci hradného obvodu právomoci v súdnej, administratívne a hospodárskej oblasti. V Čechách bolo asi dvadsať provincií, na Morave osem (Bítov, Břeclav, Brno, Hradec nad Opavicí, Olomouc, Přerov, Spytihněv, Znojmo). Na Morave popri tom fungovali tri údelné kniežatstvá so sídlami v Brne, Olomouci a Znojme, v ktorých vládli predstavitelia vedľajších vetví přemyslovskej dynastie. Koncom 12. storočia vzniká moravské markgrófstvo.
Počas druhej polovice 12. storočia a v 13. storočí prechádza český štát výraznými zmenami. Jednotná panovnícka moc je narušovaná prostredníctvom imunít, ktoré získavali jednotlivé cirkevné inštitúcie (kláštory, biskupstvá, kapituly). Takto boli cirkevné majetky a na nich usadení ľudia vynímaní z právomoci kniežaťa a oslobodení od platenia i povinností, ako aj vyňatí zo súdnej právomoci. Ďalšiu zmenu predstavuje konštituovanie rodovej šľachty a v 13. storočí výstavba miest (viď nižšie). V 13. storočí sa následne jednotná kniežacia moc rozpadá. Vyníma sa z nej partikulárna mestská správa (mestá mali svoje vlastné právo a správu). Čím ďalej tým viac sa uplatňuje vplyv kanonického práva, ktorému plne podliehali cirkevní predstavitelia a inštitúcie. Dôsledkom vytvárania rozsiahlych komplexov šľachtických majetkov je aj zahrnutie poddaných pod vrchnostenskú správu svojho šľachtického pána alebo inej vrchnosti.
V súvislosti s týmito zmenami sa redukuje úloha hradnej sústavy, v polovici 13. storočia úplne zaniká. Tlak šľachty viedol ku konštituovaniu zemského súdu, ktorý sa stal súdnym orgánom pre evidenciu slobodného (alodiálneho) šľachtického majetku a na vybavovanie trestných záležitosťou šľachtických osôb. Zárodok parlamentarizmu predstavuje krajinský snem, ktorý sa formuje koncom 13. storočia. Právo účasti na sneme mal každý šľachtic vlastniaci slobodný (alodiálny) statok. Snem dával súhlas na vojenské ťaženia za hranice krajiny a k výberu daní, zaoberal sa otázkou verejného mieru. Na českom krajinskom sneme bol navyše prijímaný nový panovník. Popri snemoch jednotlivých korunných krajín (český zemský snem, moravský zemský snem) sa ojedinele schádzal generálny snem Koruny českej; avšak nenadobudol väčšiu váhu.
Od druhej polovice 13. storočia je český kráľ jedným zo siedmich kurfirstov, voličov rímskeho kráľa. Vedľa rímskeho kráľa bol český kráľ jediným predstaviteľom vo Svätej ríši rímskej, ktorý sa pýšil kráľovskou hodnosťou. Postavenie českého kráľa a Českého kráľovstva v ríši upevnil Karol IV. (1346 – 1378). V jeho Zlatej bule z roku 1356 je zakotvená kurfirtská hodnosť českého kráľa, právo obyvateľov českého kráľovstva zvoliť svojho kráľa v prípade uvoľnenia trónu (t.j. vymretím dynastie), súdna imunita českého kráľovstva, ktorá znemožňovala odvolanie od súdov v českom kráľovstve k akémukoľvek súdu v ríši, právo raziť zlatú a striebornú mincu a právo získavať v ríši územia, hrady a statky a pripájať ich k Českej korune.
Lénna väzba jednotlivých súčastí štátu voči panovníkovi nezaručovala stabilitu a trvanie zväzku. V roku 1348 Karol IV. ustanovil Korunu kráľovstva českého (Corona regni Bohemiae). Jednalo sa o inštitút štátoprávneho významu, ktorý zabezpečoval súdržnosť štátu. Význam to malo najmä v čase absencie panovníka; eliminovaná bola možnosť drobenia štátneho územia. Karol IV. všetky krajiny, ktoré ovládal, formálne z moci rímskeho kráľa inkorporoval do Českej koruny; podobne do tohto útvaru vždy včlenil krajiny, ktoré novo získal. Posvätným symbolom Českej koruny sa stala svätováclavská koruna. V druhej polovici 14. storočia a v 15. storočí bolo súčasťou Českej koruny České kráľovstvo, Moravské markgrófstvo, Opavské vojvodstvo, Sliezske kniežatstvo (rozdelené na dve desiatky kniežatstiev a slobodných panstiev), markgrófstvo Horné Lužice, markgrófstvo Dolné Lužice, Luxemburské vojvodstvo a sieť drobných lén v ríši.
V pohusitskom období mala Česká koruna a jej jednotlivé krajiny charakter stavovskej monarchie, t. j. stavy sa spolu s panovníkom podieľali na zákonodarnej a výkonnej moci. Stavy, či stavovská obec realizovala svoju moc na zemských snemoch, ktoré boli členené do kúrii. V Českom kráľovstve boli na sneme tri stavovské kúrie: panská, rytierska a mestská. Na Morave boli tiež tri kúrie, len jedna z nich bola spoločná pre dva stavy: pánska kúria, rytierska kúria a kúria prelátov a miest (kráľovských). V panskej kúrii a rytierskej bol plnoprávnym účastníkom každý plnoletý muž alebo rytier, ktorý spĺňal dve podmienky: po prvé mal v krajine obyvateľské právo, ktoré získal buď narodením v domácom šľachtickom rode alebo udelením inkolátu. Druhou podmienkou bola držba slobodného pozemkového majetku, teda majetku zapísaného v zemských tabulách (tabulae terrae) vedených pri zemskom súde. Počet účastníkov snemu v panskej a rytierskej kúrii bol všeobecne známy. V mestskej kúrii zasadali iba kráľovské mestá a každé mesto malo jeden hlas ako inštitúcia. Na Morave bol v tretej kúrii prítomný prelátsky stav, ktorý bol zastúpený predstaviteľmi kapituly a významných kláštorov. Na sneme neplatila absolútna rovnosť hlasov: stanovisko vplyvného a bohatého člena snemu prevažovalo hlasy príslušníkov menej významnej šľachty.