OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
V priebehu 10. storočia neboli vládcovia Západofranskej ríše schopní výraznejšie posilniť svoju moc. Na politickú scénu budúceho Francúzskeho kráľovstva sa dostávajú príslušníci z pôvodnej karolovskej šľachty, ktorým sa na úkor kráľovskej moci darilo upevniť svoju pozíciu spätú s konkrétnymi dŕžavami. Z pôvodne kráľovských úradníkov comites sa postupne vytvorila vrstva, ktorá sa označovala titulom gróf (comte) a vytvárala kompaktné územné mocenské celky (Normandia, Flámsko, Toulouse, Katalánsko a Burgundsko), ktoré svojou rozlohou a bohatstvom neraz prevyšovali kráľovskú doménu.
Vzniknuté útvary mali podobnú mocenskú štruktúru, kde hlavný predstaviteľ rodu prenechával dedičný titul svojmu nástupcovi v priamej mužskej línii a mladší členovia rodu obvykle spravovali menšie majetky v rodinnej držbe alebo sa zamerali na cirkevnú kariéru. Ak sa titul nedelil priamo, zvyčajne sa uprednostňoval prvorodený kandidát z rodov miestnej šľachty. Príslušnosť k rodu bola cielene podporovaná aj výberom charakteristických mužských mien, ktoré upevňovali povedomie o kontinuite a legitimite nároku na konkrétne územie, pričom sa posilňovalo aj vedomie dôležitosti prenosu titulu v priamej mužskej línii. Tieto znaky boli zachované aj pri vzniku francúzskeho kráľovstva.
Vláda posledných Karolovcov Západofranskej ríše sa skončila predčasnou smrťou kráľa Lothara v marci 986, nasledovaná krátko na to tragickou nehodou jeho syna Ľudovíta V. Na zhromaždení v Senlis sa šľachta, pod záštitou remešského arcibiskupa Adalbera, rozhodla zvoliť za nového kráľa predstaviteľa mocného západofranského rodu Róbertovcov Huga Kapeta (987 – 996).
Korunovácia nového kráľa (rex Francorum) sa konala v Noyonne, pričom niektoré pramene uvádzajú, že pomazanie panovníka prebehlo už v Remeši. Rituál pomazania, zdedený po karolovských kráľoch a inšpirovaný Starým zákonnom, staval kráľa do privilegovaného postavenia. Pri voľbe Huga Kapeta boli prítomní predovšetkým stúpenci Róbertovcov, možní odporcovia napr. grófi z Blois a Flámska, sa voľby nezúčastnili. Napriek tomu bola legitimita Hugovho kráľovského postavenia spochybnená mladším bratom Lothara a strýkom Ľudovíta V. vojvodom Dolného Lotrinska Karolom. Podarilo sa mu okolo seba zhromaždiť niekoľko veľmožov, ktorí boli ochotní podporiť jeho dedičné nároky na korunu. Niekoľkoročné snahy ani lokálne vojenské zisky však neviedli k úspechu. Zradený Karol skončil vo väzení v Orleans, kde roku 991 zomrel.
Hugo Kapet čerpal legitimitu svojho postavenia z karolovskej tradície, za výraznej podpory vysokých cirkevných hodnostárov, pre ktorých kráľ zosobňoval najvyššiu autoritu, schopnú zachovať mier a jednotu v kresťanskom spoločenstve. Potreboval oslabiť germánsku tradíciu, ktorá sa síce prikláňala k dedičnosti titulu v synovskej línii, ale mala vo zvyku deliť monarchiu medzi všetkých legitímnych synov panovníka. Zároveň chcel eliminovať účasť šľachty na prípadnej voľbe kráľa, pretože vedomá si svojej pozície, by šľachta vďaka tomu svoje postavenie posilňovala.
Niekoľko mesiacov po vlastnej voľbe za kráľa nechal Hugo Kapet v Orléans korunovať svojho desaťročného syna Róberta za spoluvládcu. Túto tradíciu nasledovali aj ďalší kapetovskí králi až po Filipa II. Augusta (1179/80 – 1223), keď sa dedičnosť koruny pre prvorodeného mužského potomka stala tradíciou a šľachta do výberu panovníka už nemala možnosť zasahovať.
Reálna moc kráľa sa pôvodne koncentrovala na pomerne malý priestor dedičných róbertovských dŕžav, na severe ohraničený Parížom a na juhu mestom Orleáns. Kapetovskí králi na rozdiel od karolovských nerozdávali kráľovskú pôdu aristokracii, aby si získali jej podporu. Ak pôdu darovali, tak len cirkvi. Za vlády Róberta II. Zbožného (996 – 1031) a Henricha I. (1027/ 1031 – 1060) bolo pod kráľovskou ochranou 16 biskupských stolcov a niekoľko významných kláštorov (napr. Saint-Martin-de-Tours, St. Benoît-sûr-Loire, Saint-Germains-des-Près a Saint Maure-des-Fossés), ktoré predstavovali aj dôležité hospodárske centrá a mohli poskytnúť vojakov do kráľovskej armády.
Oslabená centrálna moc nebola schopná výraznejšie kontrolovať vnútorné rozbroje a prejavy nekontrolovaného násilia pri vedení súkromných vojen, prepadávaní kupcov a pocestných, plienení úrody alebo lúpení dobytka. Cirkev sa preto snažila násilnosti obmedziť vyhlásením tzv. Božieho mieru (pax alebo treuga dei) na synode Charoux roku 989. Hnutie sa v priebehu 11. storočia rozšírilo do všetkých oblastí Francúzska a prispôsobovalo sa miestnym podmienkam. Pri presadzovaní Božieho mieru sa počítalo s podporou obyvateľstva, ale dôležitá bolo tiež účasť miestnej šľachty. Kto cirkvou presadzovaný zákaz násilností v konkrétne dni v týždni a počas veľkých cirkevných sviatkov nerešpektoval, mohol byť exkomunikovaný.
O vláde prvých kapetovských kráľov vieme pomerne málo. Treba si však uvedomiť, že napriek silnejúcim vplyvom vlastných susedov, najmä grófov z Blois a Champagne, grófov z Anjou a vojvodov z Normandie, sa im nielenže podarilo udržať si kráľovský titul, ale aj územie kráľovskej domény i keď jej rozširovanie postupovalo pomerne pomaly. Väčšinou uprednostňovali skôr diplomaciu a sobášnu politiku pred vojenskou cestou. V širších politických súvislostiach teda možno vnímať aj tretie manželstvo Henricha I. s dcérou kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho. Jaroslavove ďalšie dve dcéry boli vydaté za uhorského kráľa Ondreja I. a nórskeho panovníka Haralda III. Obaja králi zastávali nepriateľský postoj voči rímsko-nemeckej ríši, čo bol pravdepodobne aj jeden z dôvodov uzavretia sobáša francúzskeho kráľa, hoci v tom čase sa vzťahy s cisárom javili skôr priateľské. Anne Kievskej sa tradične pripisuje výber mena Filip, v tom období netradičného pre Kapetovcov, pre svojho najstaršieho syna a dediča trónu.
Oveľa viac informácii máme o vláde Henrichovho syna Filipa I. (1059/60 – 1108). Jedným z dôvodov môže byť aj spor kráľa s pápežom, príčinou ktorého nebola laická investitúra cirkevných hodnostárov ako u jeho súčasníka cisára Henricha IV., ale kráľova bigamia. Hoci si francúzsky kráľ tiež bránil právo menovať biskupov a, paradoxne, francúzsky episkopát sa v tejto otázke staval za svojho kráľa, pretože kráľovská ochrana ho chránila pred zásahmi šľachty.
Kráľ Filip po dvadsaťročnom manželstve zapudil svoju manželku Bertu Holandskú a uniesol Bertradu z Montfortu, ženu grófa z Anjou, a s požehnaním časti francúzskych biskupov sa s ňou oženil. Na synode v Autune v roku 1094 bol Filip exkomunikovaný pápežským legátom a o rok neskôr na koncile v Clermonte exkomunikáciu zopakoval aj pápež Urban II. Niekoľko pokusov ukončiť kráľovu exkomunikácia vyšlo naprázdno. Na koncile v Paríži v 1104 kráľ verejne prisahal, že sa od svojej druhej ženy odlúči, prísahu však nedodržal. Zdá sa, že pápežská kúria na čele s Paschalom II., v tom čase riešila spor s cisárom Henrichom V. a osud Filipovho manželstva nebol pre ňu prioritou. Najmä keď sa s pomocou najlepšieho dobového znalca kánonického práva, biskupa Iva zo Chartres podarilo dosiahnuť kompromis v otázke investitúry. Na koncile v Troyes roku 1107 sa francúzsky panovník zaviazal uznať výsledok kanonickej voľby prelátov a obmedzil sa na vovedenie cirkevného hodnostára do držby svetského majetku, ktorý zvyčajne k cirkevnému úradu patril, bez odovzdania symbolov jeho duchovného postavenia (prsteň a berla), pričom mu biskup zložil prísahu vernosti.
Filipovi I. sa podarilo rozšíriť kráľovskú doménu o grófstvo Berry, ktoré nasledujúce generácie Kapetovcov využili ako odrazový mostík na rozšírenie svojho vplyvu na juh od rieky Loiry a dostal pod kráľovský vplyv aj tzv. francúzsku časť oblasti Vexin na hraniciach s Normandiou. V čase nástupu Viliama Dobyvateľa na anglický trón Filip I. nemohol vďaka svojmu nízkemu veku do záležitosti aktívne zasiahnuť. Ale v neskoršom období sa podporou odstredivých tendencií medzi vojvodovými synmi snažil oslabiť moc normandských vojvodov.
Jeho syn Ľudovít VI. (1098/1108 – 1137) sa snažil zabrániť užšej spolupráci medzi normandským vojvodom a anglickým panovníkom v jednej osobe a grófom z Anjou a Maine. Využitie vojenskej sily na oslabenie anglického kráľa Henricha I. však skončilo porážkou Francúzov v bitke pri Brémule roku 1119. Ľudovít musel uznať za normandského vojvodu Henrichovho syna Viliama Æthelinga, aj keď predtým aktívne podporoval jeho bratranca Viliama Clita. Francúzi nedokázali zabrániť spojeniu Henrichovej dedičky Matildy s Geoffreym Plantagenetom, synom a dedičom Fulca V. grófa z Anjou a Maine. Ale vypuknutie občianskej vojny krátko po smrti Henricha I. aspoň na čas zamestnalo ostrovné kráľovstvo a jeho nového kráľa Štefana bojom nielen o Normandiu ale i o udržanie sa na tróne. Na rozdiel od skromných úspechov za hranicami, sa Ľudovítovi darilo na domácej scéne. Pred rozširovaním kráľovskej domény panovník uprednostnil radšej konsolidáciu pomerov v nej, lebo časť tamojšej šľachty, najmä niektorí kasteláni a správcovia menších panstiev, sa usilovali posilniť si moc na úkor kráľa. Kráľovská moc mala stále svoje limity, ale Ľudovít neváhal na pacifikáciu niektorých šľachtických rodov použiť vojenskú silu a prinútil ich uznať kráľa za svojho lénneho pána.
Dôležitou oporou Ľudovítovej vlády boli dvaja jeho radcovia Raoul z Vermandois, a predovšetkým opát Suger, ktorý kráľa nabádal skôr k diplomatickému riešeniu problémov a hľadaniu kompromisov. Výsledkom jeho snáh bolo aj zblíženie kráľa s grófmi z Blois a Champagne, ktorí prejavovali nemalé mocenské ambície. Za šťastné, hlavne pre Francúzov, treba určite považovať rozhodnutie akvitánskeho vojvodu Viliama X. v roku 1137, ktorý sa pred púťou do Santiago de Compostela rozhodol zveriť svoju dcéru Eleonóru spolu s celým vojvodstvom pod ochranu francúzskemu kráľovi. Ľudovít VI. neváhal a mladú dedičku vydal za svojho syna a spoluvládcu Ľudovíta VII. (1131/37 – 1180).
Sobáš s Eleanorou Akvitánskou rozšíril kapetovský vplyv na juh od rieky Loiry. Mladá kráľovná svojou snahou o vhodný vydaj vlastnej sestry narušila vzťahy medzi kráľom a grófom zo Champagne, ktoré v roku 1142 prerástli do otvoreného vojenského konfliktu. Príčinou bolo zapudenie netere champanského grófa jej manželom Raoulom z Vermandois, pretože si chcel vziať za manželku kráľovninu mladšiu sestru. Do záležitosti sa zamiešal aj pápež Innocent II., ktorý bol navyše nespokojný so spôsobom, akým francúzsky kráľ obsadzoval uprázdnené biskupské stolce. Pri dobýjaní mesta Vitry-en-Perthois kráľovskou armádou v miestnom kostole uhorelo vyše tisíc utečencov. Po intervencii pápeža Inocenta II., z iniciatívy Bernarda z Clairvaux, bol nakoniec uzavretý mier, ale vzťahy kráľa s grófom zo Champagne ani s predstaviteľmi cirkvi to nepomohlo urovnať.
V roku 1146 kráľ prijal výzvu Eugena III. a rozhodol sa podniknúť výpravu do Svätej zeme. Správa kráľovstva bola v kráľovej neprítomnosti zverená do rúk opáta Sugera. Suger systematicky pracoval na upevnení kráľovskej autority stelesnenej v kráľovskej korune. Dôležité bolo aj povedomie o prepojení Kapetovskej dynastie s predstaviteľmi karolovskej dynastie. Preto boli hroby predchádzajúcich kráľov z oboch dynastií starostlivo udržiavané v benediktínskom opátstve Saint-Denis, kde bol Suger opátom.
Kráľovstvo prežilo účasť panovníka na križiackej výprave bez ujmy, to isté sa však nedalo povedať o kráľovom manželstve. Ešte pred odchodom na výpravu prechádzali manželia krízou, ktorá sa mimo Francúzska ešte viac prehĺbila až nakoniec viedla k jeho definitívnemu krachu po návrate domov. Ľudovít VII. roku 1152 požiadal o anulovanie manželstva z dôvodu blízkeho príbuzenského vzťahu, no v skutočnosti za tým boli veľké povahové rozdiely manželov. Francúzsky episkopát na zasadnutí v Baugency kráľovo manželstvo anuloval. Svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že kráľovná Eleonóra priviedla na svet dve dcéry. Preto sa Ľudovít musel urýchlene postarať o mužského dediča. Ani druhé manželstvo s kastílskou princeznou neprinieslo mužského dediča, navyše kráľovná pri pôrode zomrela. Až z tretieho manželstva s Adelou zo Champagne sa narodil vytúžený dedič trónu Filip.
Podpora anglického kráľa Štefana nepriniesla Francúzom žiadne výhody a tak francúzsky kráľ uznal za nového normandského vojvodu grófa z Anjou Geoffreyho Plantageneta. Situácia sa skomplikovala ešte viac, keď sa Ľudovítova bývalá manželka len dva mesiace po rozvode vydala za Henricha Plantageneta a komplikácie dosiahli svoj vrchol, keď sa Henrich stal oficiálne dedičom anglického trónu a po smrti kráľa Štefana bol v roku 1154 spolu s Eleonórou korunovaný vo Westminsterskom opátstve. Kontinentálne dŕžavy nového anglického panovníka tak zahŕňali Normandiu, Anjou, Maine, Touraine a Akvitánske vojvodstvo, čím významne obmedzovali ambície francúzskych kráľov pri presadzovaní svojej moci za hranicami Île-de-France.
Ľudovít VII. nemal dosť síl, aby porazil anglického kráľa na bojovom poli. Azda najsilnejšou zbraňou Kapetovcov bolo, že boli lénnymi pánmi väčšiny kontinentálnych dŕžav anglického kráľa, preto francúzsky kráľ využíval každú príležitosť svojho protivníka oslabiť. Slabinou anglického kráľa boli jeho synovia a odbojná manželka a francúzsky kráľ sa z komplikovaných rodinných vzťahov Henricha II. snažil vyťažiť čo najviac vo svoj prospech. Svoju dcéru z druhého manželstva s Konstanciou Kastílskou dokonca zosobášil so synom Henricha II. Henrichom mladším a prostredníctvom manželstiev dcér, ktoré mal s Eleonórou Akvitánskou, získal za spojencov grófov z Blois a zo Champagne. Keď kráľa v 1179 postihla mŕtvica, rozhodol sa nechať korunovať jediného syna Filipa za francúzskeho kráľa a o rok neskôr zomrel.